BRATISLAVA 29. marca (WebNoviny) – Pri vstupe do NATO Slovensku najviac pomohli jeho vlastní občania, ktorí v roku 1998 pochopili, o čo ide a nezaváhali. Pre agentúru SITA to v súvislosti s 15. výročím vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie uviedol veľvyslanec SR v Spojených štátoch amerických Ivan Korčok. Práve on v minulosti viedol prístupové rokovania do NATO.
Podľa Korčoka bolo v prístupovom procese najťažšie vôbec vyvolať druhú vlnu rozšírenia, keďže z tej prvej sme sa vyčlenili sami. Na to, aby sa nespochybňovala Aliancia, podľa diplomata treba komunikovať o reálnych súvislostiach dnešného sveta a bezpečnosti a pritom odolať lacným heslám, ktoré burcujú emócie. Bezpečnosť je podľa neho tak vážna téma, že ju treba cez vecné argumenty vziať z rúk populistov.
Korčok pripomenul, že po vstupe Poľska, Maďarska a Česka nikto nepovažoval za naliehavé ihneď sa púšťať do druhého kola. „Pravdou je, že vtedy nás viac počúvali v USA, kde si naďalej uvedomovali, že v strednej Európe sú ďalšie demokracie, ktoré sa uchádzajú o miesto v transatlantických štruktúrach a nebol dôvod ich ponechať niekde vo vzduchoprázdne,“ uviedol Korčok.
Dva zložité momenty v prístupovom procese
Na otázku, či boli počas tejto fázy momenty, keď sa diplomati sami pýtali, či má zmysel pracovať na vstupe Slovenska, Korčok priznal, že frustrujúce to bolo do roku 1998.
„Nepracovali sme na vstupe, ale na vysvetľovaní toho, čo sa dialo doma, najmä pokiaľ išlo o demokraciu a právny štát,“ pokračoval s tým, že po voľbách v roku 1998, keď vládu Vladimíra Mečiara vystriedal kabinet Mikuláša Dzurindu, sa mohla začať klasická diplomacia.
Slovensko si pripomína 15 rokov v NATO, cesta do Aliancie bola v porovnaní so susedmi komplikovanejšia
V súvislosti s prístupovým procesom Slovenska hovorí Korčok o dvoch zložitých momentoch. Za najdeprimujúcejší pocit za celých 25 rokov v slovenskej diplomacii označil prijímanie ostatných členov do NATO.
„Bolo to v roku 1999 v sídle NATO v Bruseli, kde sme sa zúčastnili na ceremoniáli vztýčenia vlajok našich susedov. Stáli sme tam ako komparzisti, hrali hymny – poľskú, maďarskú a českú a po nej nič. Ticho ako v hrobe. Oni boli dnu a my von,“ opísal Korčok.
Najťažšie rozhodnutie zahraničnej politiky
Za najťažšie rozhodnutie slovenskej zahraničnej politiky zase označil moment, keď v tom istom roku Dzurindova vláda zobrala na seba zodpovednosť za povolenie na prelety cez územie SR počas vojenskej operácie proti režimu Slobodana Miloševiča v bývalej Juhoslávii.
„Aj vtedy bola iná alternatíva – uhnúť pred týmto rozhodnutím, lebo bolo jasné, že ľudia majú prirodzený odpor voči vojne a za toto žiadnemu politikovi nikto nezatlieska. Tu sa však ukázalo, že v zahraničnej politike sú situácie, keď si musíte položiť otázku, kde je záujem vlastnej krajiny a odpoveď je áno-nie,“ pokračoval Korčok s tým, že tento krok by mali súdiť historici a nie politici, ktorí pred takýmto rozhodnutím nikdy nestáli.
Na otázku, kto Slovensku v tomto období najviac pomohol, Korčok odpovedal, že vlastní občania, ktorí v 1998 pochopili, o čo všetko ide.
„Platí, že všetko sa aj v zahraničnej politike odvíja od toho, čo je doma. Keď mali spojenci jasno v tom, že občania Slovenska dali mandát na integráciu namiesto budovania akejsi alternatívnej stredoeurópskej demokracie a keď nám uverili, že pre to chceme aj niečo urobiť, boli na našej strane,“ domnieva sa dlhoročný diplomat.
Aliancia dnes čelí viacerým výzvam
Korčok priznal, že keď v roku 2004 zaviala v sídle Aliancie slovenská vlajka a zahrali našu hymnu, cítil zadosťučinenie.
Aliancia sa v posledných rokoch stala aj predmetom spochybňovania. „Samozrejme, ak si ktorýkoľvek štát a jeho predstaviteľ povie, že si z agendy Aliancie urobí zoznam položiek, ktorými chce mobilizovať a bodovať pred svojimi domácimi voličmi, tak máme problém. Populisti totiž veľmi radi na NATO navešajú všetko, čo brnká na nervy bežného človeka: antiamerikanizmus, zbytočné výdavky na zbrojenie miesto výdavkov na zdravotníctvo a školstvo, zaťahovanie do nezmyselných konfliktov, budovanie základní, ktoré nikto nebuduje,“ skonštatoval veľvyslanec.
Doplnil, že NATO je špecifická organizácia, ktorej najväčším úspechom je, ak sa nemusí použiť článok 5 o kolektívnej obrane. Hoci Aliancia dnes čelí viacerým výzvam, špeciálnu pozornosť treba podľa Korčoka venovať bezpečnosti kybernetického priestoru. „Tam sa dnes rozhoduje a rozdávajú karty o tom, ako a či vôbec budeme schopní kontrolovať náš bezpečnostný priestor,“ dodal s tým, že NATO ponúka „len“ nejaké imaginárne záruky, z ktorých sa ľudia nenajedia a nevedia sa ich dotknúť, pokiaľ nie je neskoro.
