Každý človek by mal aspoň raz za život navštíviť Auschwitz-Birkenau a pozrieť si toto miesto. Myslí si to Sylvia Pałuch, ktorá osemnásť rokov pracuje ako sprievodkyňa v Osvienčime.
Priznala, že ide o náročnú prácu, na ktorú si asi nikto z tamojších sprievodcov nikdy nezvykne, no jej záujmom je, aby nikto nezabudol na to, čo sa v Osvienčime dialo počas II. svetovej vojny.
Práve sem smeroval presne pred 83 rokmi aj prvý transport s takmer tisíckou židovských žien a dievčat z Popradu. Podľa svedectiev ich prežilo vojnu len približne dvadsať. „Na začiatku bolo v tábore najviac žien zo Slovenska,“ vysvetľuje sprievodkyňa pri vstupe do koncentračného tábora s historickým nápisom Arbeit macht frei (Práca oslobodzuje).
Preživších je z roka na rok menej
V tomto nemeckom vyhladzovacom tábore zomrelo 1,1 milión ľudí, z toho väčšinu predstavovali európski Židia. Rozsiahly komplex pozostával z častí Auschwitz, Birkenau a Monowitz, z ktorej sa však nič nezachovalo, všetky tamojšie budovy rozobrali po druhej svetovej vojne.
Pri vstupe Pałuch návštevníkom pripomína, že v koncentračnom tábore boli sústreďovaní Židia z celej Európy. Do Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau v súčasnosti prichádzajú mladí i dospelí z celého sveta, preživších je čoraz menej, keďže väčšina z nich zomrela.
Heather D. Macadam: Túžila som objaviť príbehy dievčat, ktoré sa vytratili z povrchu zemského
„Myslím si, že je to na nás, aby sme o tom všetkom rozprávali, pretože preživších je z roka na rok menej, a to je ten najväčší problém. Snažíme sa teda o tom rozprávať tak, aby sem prichádzalo čo najviac ľudí, aby sme ich zaujali touto históriou. Máme na to 3,5 hodiny. Vždy sa snažím odporučiť svojim turistom aj dobré knihy i filmy, lebo v rámci takejto prehliadky nie som schopná povedať všetko,“ poznamenala sprievodkyňa počas návštevy slovenskej skupiny v Osvienčime, ktorú v pondelok 24. marca zorganizovalo Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry a Múzeum holokaustu v Seredi.
Na ceste sa zúčastnili aj preživší holokaust, predstavitelia diplomatických zborov, samosprávy, pamäťových inštitúcií, univerzít, pedagógovia i žiaci, ktorí sa starajú o pamätnú tabuľu venovanú obetiam prvého transportu Židov na železničnej stanici v Poprade.
Tri dámy zo Slovenska
Cestu do múzea v Osvienčime pripravil vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. „Podľa zvrátenej ideológie predstaviteľov nacistického Nemecka a mnohých ich spojencov a kolaborantov s nacistickým režimom mal byť každý Žid svojim narodením odsúdený na smrť. Najviac ľudí v období holokaustu pripravili o život v koncentračnom a vyhladzovacom táborovom komplexe Auschwitz-Birkenau. Deportácie Židov na toto miesto sa začali z územia Slovenska,“ pripomenul.
Podľa jeho slov žije na Slovensku už len veľmi málo ľudí, ktorí prešli koncentračným táborom. „Vieme o troch dámach, ktoré žijú priamo na Slovensku a prešli táborom Auschwitz. Jedna z nich bola deportovaná zo Slovenského štátu, zo Serede, a dnes žije v Bratislave. Potom sú dve dámy, ktoré boli deportované z južného územia, ktoré pripadlo Maďarsku. Jedna z nich žije v Rimavskej Sobote, druhá v Košiciach. Najmladšia z nich bude mať 95 rokov, najstaršej ťahá na 102 rokov,“ opísal.
Jeden zemiak na deň
Koncentračný tábor navštívil v pondelok aj Ivan Belan, ktorý sa narodil tesne po vojne, v júni 1945. Všetko, čo vie a tom, ako holokaust poznačil jeho rodinu, má už iba sprostredkovane od rodičov a príbuzných. „Prežíval som to ale s mamičkou, ktorá sa musela od októbra 1944 skrývať päť mesiacov v horách,“ poznamenal. Z jej rodiny však neprežil holokaust nikto, zahynuli v Sobibore.
Z otcovej strany sa z dvanástich detí zachránili len traja. Belanova mama o tom všetkom, čo prežila, hovoriť veľmi nechcela. „V bunkri sa jedenásť ľudí delilo tak, že im vychádzal jeden zemiak na deň. Ani vzťahy tam asi neboli šťastné, nevedeli, kto s kým bude mať šancu prežiť. Nechcela o tom hovoriť,“ povedal takmer osemdesiatročný Banskobystričan.
Jeho otec, ktorý bol rovnako rasovo prenasledovaný, prežil ako účastník protifašistického odboja. Sedemdesiatriročný Jaromír Wolt z Prahy prišiel do múzea v Osvienčime po tretíkrát. „Z našej rodiny zahynulo podľa rodokmeňu, ktorý som spracoval, vychádzajúc z rôznych databáz, okolo 35 členov v rôznych koncentračných táboroch. Išlo o starých rodičov, ich súrodencov a celé rodiny s deťmi,“ povedal.
Každá jedna návšteva tohto miesta je podľa jeho slov pre neho ťažká. „Čím som starší, tým to viac prežívam. To je asi syndróm druhej generácie,“ skonštatoval.
Bunker nad dedinou Baláž
Do Auschwitzu bola vyvlečená aj veľká časť rodiny preživšej holokaust a vedúcej košickej skupiny The Hidden Child (Ukrývané dieťa) Nadeždy Lambertovej.
„Boli to príbuzní z Piešťan, Trenčína, Žiliny i Bytče. V prvej vlne deportácií bola odvlečená väčšia časť rodiny. Zachránili sa len tí, ktorí stihli utiecť do Palestíny. V druhej vlne deportácií boli v novembri 1944 odvlečení moji starí rodičia. Stará mama zomrela ešte počas transportu vo vagóne, starý otec bol hneď po príchode do Auschwitzu zavraždený v plynovej komore. Vôbec som týchto príbuzných nepoznala, pretože som sa narodila v roku 1944,“ opísala príbeh svojej rodiny.
Prežil len jej strýko, ktorý bol v koncentračnom tábore Buchenwald. Jej mame sa spolu s ňou podarilo zachrániť ukrývaním v Banskej Bystrici, neskôr v bunkri v horách nad dedinou Baláž. V mladosti si myslela, že toto sa už nikdy nemôže zopakovať.
„V súčasnosti si myslím, že je nevyhnutné o tom hovoriť. Holokaust sa realizoval v 20. storočí, v Európe. Myšlienky genocídy vznikli uprostred civilizovaného národa, nešlo o nejakých divochov, ktorí nikdy nepoznali demokraciu. Aj tí, ktorí uskutočňovali pokusy, lekári, boli vzdelaní ľudia a veľmi dobrí odborníci. Niečo také sa môže stať, ak je na čele nejakého štátu zlý človek, ktorý má moc a sfanatizuje ľudí. Môže sa to zopakovať hocikedy a hocikde, možno s inými obeťami,“ skonštatovala.
Kamenný venier
Slovenská delegácia v pondelok na čele s Lambertovou a Belanom položili na česť a pamiatku obetiam holokaustu k slovenskému pamätníku v časti Birkenau kamenný veniec.
„Kameň vychádza zo židovskej symboliky a tradície. Na ortodoxné židovské hroby sa nedávajú kvety, ale kamene. Kameň symbolizuje večnosť, nepominuteľnosť, trvácnosť a ostáva tam dlhšie a zanecháva pamiatku,“ vysvetlil Korčok.
Z bývalého koncentračného tábora v Osvienčime sa stalo múzeum v roku 1947. V súčasnosti žije v meste približne 40-tisíc ľudí.
„Môj otec si veľmi prial, aby som spoznávala židovskú kultúru, a to kvôli tomu, aby som vedela, v akom meste bývam. V minulosti tu bývali aj Židia, aj Poliaci. Prakticky väčšina tých, ktorí tu bývali pred vojnou, bola zabitá počas druhej svetovej vojny,“ ozrejmila sprievodkyňa Sylvia Pałuch.
Priznáva, že napriek odpracovaným rokom v múzeu sa vie často rozcítiť aj ona. Keď sa jej počas sprevádzania zarosia oči, nasadí si na oči slnečné okuliare. Teší sa však návštevníkom, ktorí počúvajú, čo hovorí, a ktorí ju počúvajú radi. „Mám rada dobré skupiny, keď majú veľa otázok,“ hovorí.
Potvrdila, že do Osvienčimu prichádza veľa Slovákov i Čechov. Mnohí návštevníci odchádzajú poznačení tým, čo uvidia.
„Naposledy som mala pána, ktorý povedal, že až teraz si uvedomil, aké to bolo obrovské a čo sa tu robilo. Inak sa na to pozerá cez televíziu, alebo počúva o tom cez rozhlas, inak, keď sa sem ľudia prídu osobne pozrieť na to, čo robili nacisti počas druhej svetovej vojny,“ poznamenala.
Niektorí z návštevníkov z barakov, ktorými počas exkurzie prechádzajú, podľa nej sami vychádzajú, plačú. Aj chlapci, aj dievčatá, aj dospelí. Sú aj takí, ktorí prehliadku celého tábora dokončiť nedokážu.