Každý prípad samovraždy je tragédiou, ktorá zasiahne rodiny aj celú spoločnosť. Štatistiky nám ukazujú hrozivé čísla, na Slovensku si v roku 2023 vzalo život 501 ľudí a ďalších 678 sa o to pokúsilo.
Alarmujúcim je najmä fakt, že medzi pokusmi o samovraždu dominujú mladí ľudia do 19 rokov – a často si vezmú život práve v domácom prostredí. Prečo sa mladí cítia byť na dne, aj keď naoko „majú všetko“? Ako rozpoznať varovné signály a ako byť dieťaťu oporou, keď sa uzatvára a mlčí?
O týchto dôležitých otázkach sme sa rozprávali s psychodynamickou terapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou, ktorá vysvetľuje psychologické dôvody, ale ponúka aj praktické rady pre rodičov, ktorí chcú byť svojím tínedžerom bližšie.
Štatistiky samovrážd na Slovensku sú alarmujúce, najmä medzi mladými do 19 rokov. Čo je podľa vás hlavnou príčinou toho, že sa mladí ľudia dostávajú až k takto krajnej myšlienke?
Za každou samovražednou myšlienkou je hlboký pocit bezmocnosti, vnútornej prázdnoty a nedostatok opory v náročných situáciách. Mladí ľudia často nemajú dostatočne vyvinuté mechanizmy, ako zvládať vnútorné napätie, frustráciu či zranenia. Preto mladí potrebujú mať v okolí dospelých, ktorí ich dokážu vnímať aj v ich slabosti, neistote, hneve, či smútku – nie iba vtedy, keď sú výkonní alebo „v pohode“. Napríklad mladý človek, ktorý opakovane zažíva odmietnutie alebo pocit, že „nie je dosť dobrý“, si môže časom vytvoriť presvedčenie, že jeho existencia je bremenom.
Ak vás už nič nebaví, nejde o lenivosť: Možno ste vyhorení zo života, hovorí kouč - ROZHOVOR
Zo psychodynamického hľadiska tu pôsobia intrapsychické konflikty – vnútorné rozpory medzi túžbou byť milovaný a strachom zo zlyhania. Dôležité je chápať, že samovražedné myšlienky nie sú znakom slabosti, ale volaním o pomoc. Pre nás dospelých je to niekedy výzva, pretože aj my sami sme boli často učení svoje pocity potláčať. Práve preto môže byť veľkou pomocou, keď rodičia vedome pracujú na vlastnej schopnosti znášať aj nepríjemné emócie – svoje aj dieťaťa.
Prečo práve domov – miesto, ktoré by malo byť bezpečné – je najčastejším miestom pokusu o ukončenie života?
Domov je miesto, kde mladý človek najviac cíti, či je prijímaný taký, aký je. Ak doma zažíva hodnotenie, kritiku alebo emocionálnu nedostupnosť, môže sa práve tam cítiť najosamelejšie. Mala som klienta, ktorý hovoril: „Doma sa cítim ako duch, ako keby som tam ani nebol.“ Práve domov je miesto, kde sa nenaplnené emocionálne potreby stávajú najciteľnejšími.
Psychodynamika nám ukazuje, že práve v bezpečí sa môžu aktivovať najhlbšie pocity bolesti, ktoré boli dlhodobo potláčané. Je dôležité si uvedomiť, že aj my dospelí môžeme často nevedome prenášať na svoje deti svoje nenaplnené potreby alebo obavy. Práca na sebe nám pomáha vytvárať prostredie, kde dieťa cíti, že nemusí byť dokonalé, aby bolo milované.
Aké signály alebo zmeny v správaní si majú rodičia všímať, aby včas rozpoznali, že ich dieťa možno zápasí s vážnymi myšlienkami?
Signály môžu byť nenápadné: náhle stiahnutie sa, strata záujmov, zmeny v spánku, školskom výkone, apatia alebo naopak, nevysvetliteľná podráždenosť. Dieťa, ktoré napríklad prestane chodiť na tréningy, ktoré milovalo, alebo začne hovoriť v náznakoch typu: „Na mne aj tak nezáleží“, si zaslúži vašu láskavú pozornosť – nie moralizovanie.
V psychoterapii hovoríme o potrebe vidieť aj „reč medzi riadkami“. Dôležité je nielen všímať si tieto zmeny, ale aj byť pripravený ich prijať bez okamžitého hodnotenia. Pre rodičov to môže byť výzvou, najmä ak sme sami vyrastali v prostredí, kde boli emócie ignorované. Vtedy môže byť užitočné hľadať podporu aj pre seba, aby sme dokázali dieťaťu byť stabilným a bezpečným prístavom.
Často sa hovorí, že mladí majú dnes „všetko“, no cítia sa prázdni. Prečo materiálne zabezpečenie alebo moderné možnosti nie sú zárukou vnútornej pohody?
Materiálne veci nemôžu nahradiť emocionálne väzby. Mladí potrebujú cítiť, že sú vnímaní v celej svojej zložitosti – nielen oceňovaní za úspechy alebo kritizovaní za chyby. Jedna moja klientka to vystihla krásne: „Mali sme všetko – dom, dovolenky, mobily… Ale niekoho, kto by ma naozaj počúval, to som nemala.“
Psychodynamicky hovoríme o potrebe zrkadlenia – byť videný a byť prijatý. A to žiadny nový iPhone nenahradí. Hoci majú dnešní mladí prístup k veciam, ktoré predchádzajúce generácie nemali, emocionálne potreby – byť videný, pochopený a prijatý – zostávajú rovnaké. Keď ako rodičia kladieme dôraz najmä na vonkajšie úspechy, môžeme nevedome prehliadať hlboké potreby našich detí.
Ako sa môžu rodičia priblížiť k svojmu dieťaťu, ktoré sa uzatvára, odmieta komunikáciu alebo je podráždené?
Ticho, trpezlivosť a ponuka bez nátlaku. Povedať napríklad: „Vidím, že niečo prežívaš. Som tu, keď budeš chcieť hovoriť.“Najdôležitejšie je zostať dostupný a prijímajúci, aj keď je dieťa vzdorovité alebo mlčanlivé. Nesnažte sa ho nútiť rozprávať, ale buďte predvídateľní a dostupní. V psychodynamike tomu hovoríme udržiavanie priestoru – bezpečného emocionálneho rámca. Niekedy mlčanie dieťaťa nie je odmietnutie vás, ale jeho vlastného vnútorného chaosu.
Čo je väčším rizikom – prílišná kontrola a tlak rodičov, alebo naopak, úplná voľnosť a nezáujem?
Oba extrémy sú rizikové. Prílišná kontrola môže viesť k vnútornej revolte, strate pocitu autonómie alebo pocitu bezmocnosti, úplná voľnosť a nezáujem k strate pocitu hodnoty a pocitu opustenosti. Najzdravšia je tzv. zdravo bezpečná väzba, kde dieťa vie, že má oporu, je videné a zároveň má priestor na vlastné rozhodovanie. V terapii často vidím mladých ľudí, ktorí buď žijú s „hlasom kritického rodiča v hlave“, alebo sa cítia ako „list vo vetre“ bez ukotvenia.
Môže aj „bežný“ konflikt alebo hádka doma spustiť u citlivého mladého človeka myšlienky na ukončenie života?
Áno, ak dieťa vníma konflikt nie ako nezhodu, ale ako ohrozenie lásky alebo bezpečia. Citlivý tínedžer môže hádku interpretovať ako: „Nie som dosť dobrý, nestojím za to.“ Ak už vnútorne bojuje s pocitmi viny či nízkej sebahodnoty, aj malý konflikt môže byť tou „poslednou kvapkou“. Preto je dôležité nielen hádky mať, ale aj ich po skončení uzavrieť a uistiť dieťa o prijatí. Ak nás to stojí veľa síl, môže byť užitočné preskúmať, ako sme boli v detstve konfrontovaní s hádkami my sami – a čo sme sa (ne)učili o bezpečí vo vzťahoch.
Akú rolu zohrávajú sociálne siete, porovnávanie sa a online šikana pri psychickom stave mladých?
Sociálne siete sú ako zrkadlo, ale veľmi deformované. U mladých podporujú nerealistické porovnávanie sa, neustálu sebakritiku a zosilňujú potrebu byť ideálny, prijímaný, úspešný. Mladí ľudia, ktorí nemajú dostatočne silné vnútorné sebavedomie, sa pod týmto tlakom môžu zlomiť. Ak niekto na Instagrame žije „dokonalý život“ a ja sa práve cítim stratený, môžem si začať myslieť, že so mnou niečo nie je v poriadku.
V terapii to voláme introjekcia ideálov – preberáme cudzie očakávania ako vlastné normy. To je nesmierne zaťažujúce, ak nemáme silnú vnútornú identitu. Našim spoločným úsilím by malo byť vytvárať kultúru, kde deti vnímajú svoju hodnotu aj mimo „lajkov“, a to sa začína v rodine. Ak rodičia pracujú na prijatí vlastnej nedokonalosti, ich deti majú väčšiu šancu rozvíjať zdravú sebaúctu.
Akým spôsobom môžeme ako spoločnosť (školy, rodičia, médiá) lepšie pracovať na prevencii samovrážd u mladých?
Potrebujeme menej moralizovania a viac priestoru na autentický rozhovor o emóciách. V školách je nevyhnutná bežná edukácia o duševnom zdraví – nielen ako „krúžok“, ale ako súčasť bežného učenia. V rodinách by malo byť prirodzené hovoriť o tom, že byť smutný, neistý alebo zraniteľný je prirodzené a ľudské.
Čím viac normalizujeme ľudskosť, tým viac znižujeme riziko, že mladí budú vnímať svoje trápenie ako hanbu. Tým, že budeme viac hovoriť o emóciách, učiť deti aj dospelých zvládať ich bez hanby. Každý dospelý, ktorý sa naučí lepšie pracovať so svojimi vlastnými pocitmi, pomáha vytvárať svet, v ktorom je pre mladých bezpečnejšie zostať, aj keď je im ťažko.
Ako môže rodič jemne otvoriť tému duševného zdravia bez toho, aby dieťa vystrašil alebo aby to vnímalo ako výsluch?
Otvorenosťou a vlastným zdieľaním skúseností, nie vyšetrovaním. Skúste povedať: „Niekedy, keď som bol v tvojom veku, som sa cítil stratený. Ako to máš ty?“ alebo „Ja som mal obdobie, keď som sa cítil osamelý. Máš niekedy aj ty také chvíle?“ Takýto sebaodhaľujúci prístup vytvára most dôvery. Hovoríme tomu normalizácia skúsenosti – dieťa cíti, že jeho pocity sú súčasťou života, nie niečo, za čo by malo byť súdené. Ak máme obavy, že nás dieťa neprijme, môže to byť výborná príležitosť pre nás – pozrieť sa, ako zvládame vlastnú zraniteľnosť. Práve týmto príkladom učíme deti, že hovoriť o pocitoch je prirodzené.
Ak rodič zistí, že jeho dieťa má samovražedné myšlienky, čo je prvý a najdôležitejší krok, ktorý by mal urobiť?
Zachovať pokoj a zostať emocionálne dostupný. Povedať: „Ďakujem ti, že si mi to povedal. Teraz som tu pre teba.“ Dôležité je necítiť sa vinný, ale vnímať situáciu ako volanie po zmene. A potom vyhľadať odbornú pomoc – psychoterapeuta alebo krízového pracovníka. Je dôležité nevnímať to ako osobné zlyhanie rodiča, ale ako šancu na liečbu bolesti, ktorá sa už nemohla ďalej skrývať. Aj rodič potrebuje podporu, aby mohol byť oporou pre dieťa. Terapia pre dieťa aj rodiča nie je hanbou, ale znakom lásky a odvahy.
