Autor Štefan Kubík
Kurátorka Ľuba Belohradská
Architekt výstavy Adam Gajdoš
Trvanie výstavy 4. 10. 2022 – 2. 11. 2022
Miesto konania Dom umenia Nábrežie I. Kraska 1 Piešťany
Vernisáž 4. októbra 2022 o 17.00 hod.
Profilová výstava Štefana Kubíka (1941 – 2006) k nedožitým osemdesiatim rokom sa dostáva zo Spišskej Novej Vsi a Krásnohorského Podhradia do Piešťan. Navštíviť ju môžete do 2. novembra 2022 v Dome umenia Piešťany. Je prierezom umelcovej tvorby s akcentom na sochu v dialógu s kresbami a skicami. Autorova tvorba sa vyznačuje svojbytným spôsobom spracovania materiálu – dreva, majstrovským ovládaním priestoru a tvaru. Ťažisko výstavy tvorí kresba a komorná sochárska tvorba z pozostalosti autora. Súčasťou výstavy sú unikátne modelettá – sošky malých rozmerov so skrytou monumentalitou.
Štefan Kubík je príslušníkom generácie sochárov ročníka 1941, no na výtvarnú scénu nenastupoval s nimi v roku 1967, ale s časovým posunom v roku 1971. Tieto údaje sú dôležité, lebo sa kryjú s politickými premenami, ktoré nastali vo vtedajšom Československu ako následok vojenskej intervencie sovietskeho bloku v auguste 1968. Dôsledkom uvedených udalostí bol návrat k cenzúre, ktorá postihla okrem tlače aj celú oblasť umenia. V experimentálnom a relatívne liberálnom ovzduší polovice 60. rokov sa v slovenskom sochárstve etablovala výrazná skupina umelcov, ktorí preferovali tvorbu drevených skulptúr. Postupne sa zbavovali rezbárskeho prístupu a svoje sochárske postupy obohacovali o priestorové skladby, spracované elektrickou ručnou pílou, prípadne drevo opaľovali plameňom, aby dosiahli účinok „zraňovanej “ hmoty. Okrem uvedených formálnych experimentov sa priebežne uplatňovala aj línia „opatrného modernizmu“, ktorá nadobudla prevahu pod tlakom normalizačnej cenzúry po roku 1972. Štefan Kubík, ktorý po ukončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení sa rozhodol svoje sochárske predstavy uskutočňovať v materiáli dreva, tvoril jednak kompozície do interiérových priestorov, jednak komorné sochy. Aj on v priebehu siedmej a ôsmej dekády zažil zužujúci tlak na tvorcov a ich umelecké myslenie. Nie je náhoda, že práve príslušníci ročníka 1941 boli medzi prvými, čo sa odvážne rozhodli individualizovať svoj umelecký program. Učinili tak paralelne v médiu kresby a sochy, keď dali dôraz na vyjadrenie existenciálnych stavov jednotlivca. Pre umelca sa stalo médium kresby od záveru osemdesiatych rokov až po predčasný skon 2006 natoľko dôležité, že prostredníctvom kresby prežíval „paralelný život“ formou obrazových denníkov. S rovnakou energiou kreslil veľkoformátové kresby do skicárov, ktoré môžeme vnímať ako projekty budúcich sôch. Je tu aj množstvo kresieb, ktoré sú autonómne v zmysle, že sú definitívnym vyjadrením umelcových pocitov a predstáv a neviažu sa na funkciu prípravnej kresby ku soche. Sochársky vývin Štefana Kubíka po roku 1990 sa uberal po ceste obohatenia tvarovej morfológie sochy – neviazal sa už na determinujúci tvar kmeňa stromu, rozhodol sa voľne komponovať aj montovať jednotlivé prvky skulptúry, často aj s použitím železného spájajúceho článku. Často využil tvar stély, alebo “ kaplnky“, pričom diskrétne použil aj znaky, ktoré navádzali na dešifrovanie odkazu sochy. Zvláštnosťou umelcovho dedičstva, ktoré po sebe zanechal, je veľké množstvo maloformátových komorných sošiek a sôch v rozmedzí od 15 cm do 50 cm. Presnosťou materiálovej zostavy a kompozičným riešením až po najminucióznejšie detaily ich možno považovať za bozzettá k budúcim sochám. Zjednodušene povedané – bozzettá sa nám javia ako ikonostasy neznámeho náboženstva. Majú konštantnú kompozičnú skladbu: podnož, ťažiskový znakovo – nepredmetný “ výjav“ a ukončujúci “ nástavec „. Kubíkove skulptúry sú metaforami času a osudu, tematizujú zápas dobra so zlom, pobádajú diváka ku otázkam života a smrti.
Ľuba Belohradská
www.domumenia-piestany.sk Výstava je súčasťou 24. ročníka Piešťanského rendezvous.
Informačný servis