Považujete dve strieborné medaily, ktoré ste získali na dvoch olympiádach za sebou, za dobrú satisfakciu voči funkcionárom Medzinárodnej streleckej federácie ISSF, ktorí vám v roku 2004 neudelili voľnú kartu na aténsku olympiádu, hoci aktuálnu výkonnosť a výsledky na MS a na pretekoch SP žien ste na to mali?
Nie, vôbec. Prečo? Naopak, ja sa im chcem skôr poďakovať, lebo to tak malo byť. Podľa mňa oni asi chceli, aby som išla na olympiádu až neskôr, keď budem staršia a skúsenejšia. Podľa nich som mala dozrieť do toho správneho veku. A v mojom prípade urobili dobre. Možno, že keby som bola ako 20-ročná strieľala v Aténach a skončím tam posledná, mohlo ma to tak psychicky zmordovať, že by som si už na ďalších olympijských hrách vôbec neverila. Alebo by som si neverila celkove v športovej streľbe. Nie darmo sa hovorí, že čas všetko ukáže, prečo to tak malo byť. Ja osobne som rada, že som začínala práve na pekinskej olympiáde. Bolo to v správnom čase a na správnom mieste (smiech).
To ku všetkým veciam vo svojom živote pristupujete takto ústretovo a pozitívne?
Áno ku všetkým. Určite áno. (smiech)
Zvykne sa hovoriť, že ľahšie je úspech dosiahnuť premiérovo ako ho potom zopakovať. Ako to bolo u vás? Bolo ľahšie získať olympijské striebro v Pekingu, alebo v Londýne?
Podľa mňa oveľa ľahšie bolo prekvapiť pred štyrmi rokmi v Pekingu. Pred olympiádou v Číne ma ľudia, ktorí sa nepohybovali okolo športovej streľby, ani nepoznali… Nečakali odo mňa medailu. Mala som uľahčenú úlohu. Mohla som sa v pokoji koncentrovať iba na súťaž. Do Londýna som však už išla ako tá, čo v Pekingu získala medailu. Už som bola pod tlakom. Nechcela som preteky pokaziť, hoci som vedela, že to nebude ľahké. Teraz som to zažila na vlastnej koži, takže môžem potvrdiť, že obhájiť je ťažšie ako vybojovať medailu prvýkrát. Zopakovať v športe medailový úspech na takej významnej súťaži akou je olympiáda, je veľmi, veľmi ťažké.
Viete vysvetliť to, že hoci celý rok 2012 ste sa na pretekoch trápili a v podstate ste sa počas siedmich mesiacov nedostali na stupeň víťazov, zrazu to na olympiáde išlo? To ste tak dobre s trénerom Branislavom Slamkom načasovali formu?
Veľmi to súvisí s tým, o čom som už hovorila. Od začiatku roka som sa dostala pre olympiádu v Londýne pod veľký tlak. Mnohí ľudia, ktorí ma stretli, sa ma nepýtali, ako sa mám, ako žijem, čo robím, ale na to, akú medailu donesiem… Na každom kroku som počula iba o medaile z Londýna. Od nich to bolo možno milé, že sa o mňa aj takto zaujímajú, ale pre mňa to bol veľký tlak. Preto som ja osobne veľmi chcela získať medailu už na pretekoch Svetového pohára, respektíve na majstrovstvách Európy v Larnake, ktoré boli ešte pred olympiádou. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Pred londýnskou olympiádou som si chcela urobiť akési alibi alebo také dobré zadné dvierka (smiech).
Čo si treba predstaviť pod tým pojmom alibi, respektíve dobré zadné dvierka?
Keď každý, koho som stretla, stále spomínal medailu, povedala som si, že nejakú sa pokúsim vybojovať ešte pred olympiádou! Pre každý prípad. Chcela som sa poistiť. Ak by nevyšla olympijská súťaž, a vyšli by majstrovstvá Európy alebo preteky Svetového pohára, mohla som sa utešovať – a tiež argumentovať, že tento rok som medailu už získala… Veľmi som sa o to snažila. Veľmi som to tak chcela urobiť. Pre pokoj duše… Ale nevyšlo mi to. Čím viac som sa na strelnici snažila, tým boli výsledky horšie. Na ME v Larnake som skončila už v kvalifikácii až na 21. mieste. Na pretekoch Svetového pohára som bola najlepšia štvrtá, zhodou okolností tiež v Londýne. Takže poriadne zbabranú sezónu mohla zachrániť až olympiáda (smiech). Chvála Bohu, že sa mi to aj podarilo. Som šťastná, že to vyšlo. Som rada, že som doma potešila tak veľa Slovákov. Že zasa boli ľudia na mňa hrdí a doma pri televízoroch mi držali palce (smiech).
Spomínate preteky Svetového pohára v Londýne, kde ste skončili na 4. mieste, čo bolo pred olympiádou vaše najlepšie tohoročné umiestnenie na významnom svetovom podujatí. Dá sa povedať, že vám táto kráľovská strelnica vyhovuje, že na nej viete strieľať?
Neviem, či sa to tak jednoznačne dá povedať. Je pravdou, že londýnska strelnica je dosť ľahká. Lenže v Londýne nás strelcov viac ako strelnica v areáli delostreleckých kasární trápi počasie. Londýnske premenlivé počasie dokáže z pretekov urobiť hotové galeje. V apríli na Svetovom pohári bolo zima a fúkal nepríjemný vietor. Práve vietor je najväčší problém pri športovej streľbe. Ak prší, podmienky sú tiež náročné, ale s tým sa dá ešte ako – tak vyrovnať. Keď však fúka vietor, aký bol počas pretekov SP, je to celé o šťastí a veľmi nevyspytateľné. Boli tam obrovské víry. Samozrejme, to sa nedá nikde natrénovať. To treba zažiť. Takže počas aprílového Svetového pohára sme sa pokúsili trochu si ´natrénovať´ tunajšie podmienky (smiech).
Nemrzí vás, že olympijská víťazka Jessica Rossiová vám takmer bezchybným výkonom počas pretekov nie iba zahatala cestu k zlatu, ale výkonom 74 terčov v kvalifikácii asúčtom 99 terčov vo finále vám zobrala hneď dva svetové rekordy?
Nie, nemrzí. Doprajem jej oba svetové rekordy a tiež aj tú zlatú olympijskú medailu. Lebo bola naozaj výborná! Jessica v Londýne strieľala naozaj senzačne. Súťaž jej vyšla nad očakávanie dobre. Ak by ten rekord opravila o bod, tak by ma to možno trochu aj mrzelo… Ale ona finálový rekord opravila o tri body! V celej náročnej súťaži minula iba jeden terč! Fantázia! Zlato z našej súťaže je v správnych rukách. A striebro tiež (smiech). To som iba žartovala… Ale teraz vážne. Ak by sa to dalo, svoju striebornú medailu by som rozdelila na tri rovnaké kusy a rozdelila by som ich medzi nás tri, ktoré sme v rozstrele o ňu ešte bojovali. Podľa mňa aj tie ďalšie dve dievčatá si za svoj výkon zaslúžili minimálne striebro. Aj ony odviedli na strelnici veľmi dobrú robotu.
Chválite súperky i novú olympijskú víťazku, že všetky odviedli na strelnici dobrú robotu. Kto však sleduje streľbu, vie, že na londýnskej strelnici sa často rodia takéto výborné kvalifikačné a finálové výsledky. Čím to vlastne je? Prečo strelcom londýnska strelnica tak praje?
Londýnska strelnica je z tých ľahších. Ale veď to som už vlastne dnes povedala (smiech). Preto sa nedivím, že sme na nej dosiahli také vysoké súčty. Dobre sa na nej súťaží, pretože cez celý horizont je natiahnutá zelená plachta, na ktorej sa naše oranžové terče dobre a zreteľne vynímajú. Strelca pri čakaní na terč nevyrušujú nejaké rušivé prvky na horizonte. Ešte keby sa dalo v Londýne objednať pre nás strelcov ideálne počasie, bolo by to úplne bez chyby (smiech). Lenže v Londýne sa počasie mení každých päť – desať minút, preto naše súťaže v tomto meste nie vždy sú aj ideálne. Ale tá zelená plachta na strelnici mne osobne – a som presvedčená, že aj ostatným strelcom – veľmi vyhovuje. Ja som naučená v takomto zelenom prostredí strieľať.
Čo to v praxi znamená, že ste naučená v takomto prostredí strieľať?
Odkedy súťažím v trape, trénujem v podobnom prostredí. Pravda, keď hovoríme o tom zelenom pozadí… Veľmi často som chodila trénovať do Sielnice pri Zvolene a tam tiež je všetko okolo strelnice pekne zelené. Lúky, polia, kopce. Takže ja mám s takým pozadím veľmi dobre skúsenosti.
Počas dlhej olympijskej súťaže ste zažili slnko, poriadny lejak, vietor i zamračenú oblohu. Neprekážalo vám pri koncentrácii práve takéto premenlivé počasie? Nerobilo vám problémy?
Nie. My sme na takéto vrtochy počasia v Londýne už zvyknutí. Bolo presne také, aké sme čakali a aké sme tu zažili na pretekoch Svetového pohára v apríli. Rozdiel bol iba v tom, že teraz bolo o desať stupňov teplejšie ako v spomínanom apríli (smiech). To je však v Londýne úplne bežné. Na niektorých strelniciach vo svete sú pre prípad dažďa urobené prístrešky, alebo iba také klasické striešky, v Londýne si s tým problém nerobili. Strelcov nechali napospas počasiu. Veď je to nakoniec iba vojenská strelnica v areáli delostreleckých kasární.
Neprekážalo vám ani vaše mokré oblečenie počas súťaže? Ako ste riešili svoju streleckú garderóbu po tom londýnskom lejaku ? Mali ste so sebou veci na prezlečenie?
Využili sme pauzu počas súťaže a blízkosť dvoch WC. V mužskom mi doktor Recabarren sušil pri klasickom teplovzdušnom sušiaku rúk streleckú vestu a na ženskom som si ja sušila tričko a rukavice. Aj takto sme si pomáhali, ako sme vedeli. Každý presne vedel, čo má robiť. A kedy. Podmienky boli ťažké, ale pri všetky dievčatá rovnaké. Nikto z nás nebol v žiadnej výhode
Po otvorení olympijskej dediny v polovici júla ste prišli na týždeň do Londýna, otestovali ste si strelnicu a vrátili a domov. Pomohla vám táto týždňová exkurzia do dejiska OH k čerstvo vybojovanej striebornej medaile? Bolo to dobré riešenie?
Ja si myslím, že určite. Najmä v tom, že v polovici júla bez stresu, zmätkov a chaosu, ktorý v Londýne zavládol najmä v prvé dni olympiády, sme si priamo na mieste otestovali všetko, čo sme pre našu súťaž potrebovali. Overila som si aj to, že technika je v poriadku. Doma som si ešte trochu oddýchla, prišla na iné myšlienky a potom som sa vrátila do Londýna s tým, že už viem, do čoho vlastne idem (smiech).
Aké to bolo prichádzať do dejiska olympiády vo chvíli, keď mnohí slovenskí športovci už mali po súťažiach? Čo vám prichádzalo na um vo chvíli, keď ste už vedeli, že vaša spolubývajúca v olympijskej dedine Danka Barteková už má bronzovú medailu?
Mám vám povedať pravdu (smiech). V nedeľu dvadsiateho deviateho júla na londýnskom letisku som Danke závidela dve veci. Že už má svoju súťaž za sebou – a tiež aj to, že už má bronzovú medailu. Ale samozrejme, teraz iba žartujem (smiech). Danka je skvelá baba, bola som šťastná, že má medailu. Veľmi som jej ju priala. Ale v duchu som si hovorila: ´ona už má zarobené, a mňa to všetko iba čaká.´ Ona je už bez stresu a ja sa iba začínam trápiť. Tak rada by som si to vtedy s ňou vymenila (smiech). Ale nešlo to. Tak je urobený program olympiády. Jedna partia športovcov súťaží prvý týždeň, druhá zasa počas druhého týždňa. Ja som patrila do tej druhej.
Vtedy už novinári písali, že pre slovenský šport prichádza doba bronzová, lebo Slováci mali na konte tri bronzové medaily. Uvedomovali ste si, že môžete tú dobu bronzovú trochu zveľadiť, respektíve skrášliť kovom inej farby a inej hodnoty?
Tak toto som vôbec neriešila! Išla som si odstrieľať svoje preteky. To bol môj hlavný cieľ. Ja som išla do Londýna opracovať to, na čo som sa celé štyri roky chystala! Nad dobou bronzovou slovenského športu, ako vy hovoríte, som nerozmýšľala (smiech). Samozrejme, videla som v televízii aj vodných slalomárov. Vedela som, že Martikán a Hochschornerovci majú bronzové medaily. Videla som aj to, ako chlapci boli z tých bronzov nešťastní. Ale ja som si v duchu hovorila, koľko športovcov, nie iba zo Slovenska, by bolo šťastných, keby na olympiáde získali bronz. Podľa mňa, po čase aj im dojde, že aj bronzová medaila z olympiády je veľmi vzácna vec! A možno, keď ju raz budú ukazovať vnukom – a budú im o nej hovoriť – budú na ňu hrdí, že ju majú. Ale teraz je to všetko ešte čerstvé, chceli byť lepší, preto sú smutní. Ale opakujem ešte raz, nie je dôvod. Ja som však naozaj rada, že mám opäť striebro.
V čom je skryté tajomstvo, že v podstate už takmer tretí olympijský cyklus si držíte vyrovnanú športovú formu a na veľkých pretekoch ako sú olympiády a svetové šampionáty dokážete získať medaily?
Uff, to je teda ťažká otázka! Ľahšiu pre mňa nemáte? (smiech). Keď tak nad tým rozmýšľam, v prvom rade mám šťastie na ľudí, s ktorými už dlhé roky spolupracujem. Hlavný tréner Branislav Slamka dal dokopy veľmi dobrý tím, ktorý mi je už roky veľkou oporou. Porozumenie sme našli u sponzorov ako doma, tak aj v zahraničí. Mám výhodu v tom, že aj doma v rodine mám vytvorené perfektné podmienky. Som rada, že sa mám kam vracať. To je tiež dôležité pre správnu psychickú pohodu. Jednoducho, opakujem: mám šťastie na správnych ľudí okolo mňa. Som rada, že patria do môjho života – asi aj ja patrím do ich životov.
Aké pocity vo vás zavládli vtedy, keď ste vo finále olympijskej súťaže netrafili tri terče za sebou ? Čo vám vtedy prišlo na um, keď terče č. 7, 8 a 9 dopadli do trávy neporušené?
Mám pocit, že na túto otázku budem musieť odpovedať ešte veľmi dlho. Možno až do budúcej olympiády (smiech). Novinári sa ma na toto stále pýtajú. No, čo mi mohlo prísť na um? Iba to, že opäť ´hviezdim´ práve vo finále olympiády! Aby sa priznala, podobný vývoj som čakala… Aspoň u mňa určite (smiech). Pozrela som sa na trénera. Niečo mi naznačil a vedela som, na čom som. Tie tri terče leteli presne rovnako. Boli to identické terče a ja som pri nich urobila presne tú istú chybu. Ako my strelci hovoríme: nedotiahla som terč. Preto som ich minula. Nič iné za tým nehľadajte. Na strelnici sa aj toto sem – tam stane (smiech).
Váš otec sa po pretekoch v Londýne vyjadril, že doma bude ´bitka´a hubová polievka, lebo striebro už doma máte spred štyroch rokov z Pekingu… On chcel zlato. Bola doma už sľúbená hubová polievka?
To je teda gól! Mám vám teraz povedať pravdu o mojom otcovi? Chcete počuť, čo o tom viem ja? Môj otec sa počas celej súťaže skrýval poza tribúnu, aby ho ľudia nevideli plakať. Od dojatia, hrdosti a šťastia! Z mojej súťaže bol úplne namäkko. Neviem, v akom rozpoložení ho novinári zastihli, keď im toto porozprával, ale ja viem, bol šťastný ako blcha. Veľmi sa radoval, že zasa mám medailu! Takže žiadna hubová polievka, ani bitka, doma neboli. Možno niečo v tomto duchu povedal, možno mu niečo naozaj v tomto duchu ušlo, ale tie jeho slová boli zle pochopené a zle prenesené ďalej. Musím sa ho na to ešte spýtať. Môj otec bol šťastný, že mám medailu – a bol na mňa veľmi hrdý. Viem to, lebo mi to mnohokrát opakoval večer, keď sme sa po súťaži konečne na chvíľu stretli v Slovenskom dome.
Ďalšou prekvapujúcou informáciou, s ktorou vyšiel v Londýne váš otec, bola správa o tom, že vás v minulosti lákali do San Marína a sľubovali vám dvadsaťkrát lepšie finančné podmienky ako máte momentálne na Slovensku. Je táto informácia pravdivá? Kedy to bolo?
O tomto ešte neviem nič. Žiadna ponuka na môj prestup do zahraničia neprišla. Ani keď som chodila na vysokú školu, ani keď som ju skončila. Budem úprimná, aj keby som niekedy uvažovala o odchode do zahraničia, neviem si predstaviť strieľať za niekoho iného, za inú krajinu. Máloktorá krajina má športovcov zamestnaných tak, ako som teraz ja. Vďaka tomu, že od 18 rokov som členkou Strediska štátnej športovej reprezentácie MV SR, môžem sa pokojne venovať tomu, čomu sa chcem. Preto mi to momentálne vyhovuje tak, ako to je. Neviem, kde to môj otec počul, kto mu to povedal. Musím úprimne povedať, že som bola v šoku, keď som to čítala! A to bol iba jeden článok! Neviem, čo sa ešte o sebe dočítam o týždeň, o dva, o mesiac… Naozaj takáto ponuka neprišla. Od nikoho, od žiadnej krajiny. Fakt nie.
Neboli by ste prvým slovenským strelcom a dvojnásobným olympijským medailistom, ktorý by uvažoval o ´zmene dresu´. Takéto ´zajačie´ úmysly otvorene predsa zverejnil po olympiáde v Aténach 2004 Jozef Gönci, ktorý sa chystal reprezentovať Nemecko, lebo bol sklamaný z pomerov v slovenskom športe?
Opakujem ešte raz. Žiadnu ponuku na prestup inde som nedostala. Nikdy. Ani zo San Marína, ani z inej krajiny. Nie je to pravda. Neviem si to predstaviť, že by som odišla do inej krajiny. Tým sa to pre mňa skončilo. Bodka. Táto vec je pre mňa uzavretá. Už k tomu naozaj nemám čo povedať (dlhá odmlka). Samozrejme, že sa stále porovnávajú krajiny a športy, ktoré na OH získajú medailu. A veľa sa hovorí aj o odmenách za olympijské medaily. V tejto oblasti sú dosť markantné rozdiely. Napríklad, Švédi od okamihu získania medaily na OH, dostávajú dôchodok. Neviem síce v akej výške, ale dostávajú. Takže oni sú inak materiálne zabezpečení ako my. Ale sú aj krajiny, v ktorých olympijských medailistov nepodporujú, lebo je to ich práca, je to ich zamestnanie a v Londýne si iba plnili svoje pracovné povinnosti. Ak urobili dobrú prácu, dostali nejakú odmenu, ak nie, nedostali nič. My sme v tomto smere možno taký stred… Povedala by som taký nižší stred… Chcem však zdôrazniť, že človek musí mať vytvorené podmienky na to, aby mohol dosahovať výborné výsledky na OH, MS a ME. Naplno sa venovať športu, ktorý sa mu páči, sa popri obyčajnom civilnom zamestnaní totiž nedá. Absolútne nie. A športová streľba už dupľom nie. Športová streľba je veľmi náročná.
Ste najúspešnejšia slovenská strelkyňa v histórii. V kategórii žien z majstrovstiev sveta máte tri medaily (1 – 1 – 1), z majstrovstiev Európy tiež tri medaily (0 – 2 – 1) a z OH zatiaľ iba dve. Čo podľa vás treba urobiť preto, aby sa táto medailová bilancia vzácne vyrovnala?
Pokračovať tak, ako sme to robili doteraz. Keďže teraz prídu nejaké zmeny, pokiaľ ide o finále trapu v novom olympijskom cykle, možno treba trochu trénovať nový formát finálových súťaží. Nič extra však netreba robiť, len pokračovať ďalej v nastúpenej ceste aj v novom olympijskom cykle. Streľba nebude teraz menej náročná, holuby tiež nebudú pomalšie lietať na strelnici iba za to, že som dvojnásobná strieborná olympijská medailistka! Takže treba naďalej robiť a pripravovať sa na ďalší cyklus. Momentálne sa však teším na koniec septembra, keď vlastne konečne zavriem pušku na určitý čas do skrine.
Ako športovkyňu, ktorá sa drží vo svetovej špičke, vás vnímame už od roku 2003, vy však tvrdíte, že do tej streleckej elity patríte iba necelé dva olympijské cykly. Prečo ten rozdiel?
V roku 2003, keď som bola tretia na svetovom šampionáte v Nikózii medzi ženami, som v podstate bola ešte juniorka. Samozrejme, že aj vtedy som bola vo svetovej špičke, ale to je predsa rozdiel byť dobrá medzi juniorkami a byť pravidelná medailistka medzi ženami. Preto ja som tú pozíciu vo svete začala intenzívnejšie vnímať až o niečo neskôr. Máte pravdu, že som sa presadila už v roku 2004. Tam to nejako začínalo, keď som vyhrala Svetový pohár medzi ženami. Pre mňa to začalo byť zaujímavé, keď som vyhrala Svetový pohár v roku 2006 v Číne a v Egypte a vo finále Svetového pohára v Granade som bola druhá.
Ako sa športová streľba zmenila od roku 2004, keď ste vyhrali Svetový pohár až po rok 2012, keď ste vybojovali druhú olympijskú medailu?
Veľmi sa to všetko zmenilo. A teraz nemám na mysli zmeny predpisov a pravidiel. Najviac to vidieť na účasti strelkýň na významných svetových pretekoch. Keď som ako juniorka začínala, na strelnici sme sa zišli necelé tri desiatky. Najčastejšie dvadsaťpäť – dvadsaťsedem dievčat. V súčasnosti na kvalifikačné preteky bežne nastupuje osemdesiat žien! A veľmi veľa z nich na preteky prichádza nie s cieľom zúčastniť sa, ale vyhrať. Desať – pätnásť z nás môže pokojne získať medailu. Rozdiely medzi nami sú veľmi malé. Veľakrát to všetko závisí iba od športového šťastia a lepšie načasovanej formy. Za tie roky som zistila, že v športovej streľbe je veľmi tenká hranica medzi úspechom a neúspechom. Strelecké šťastie je veľmi vrtkavé (smiech).
Čo vám hovorí rok 1984?
Ak máte na mysli športovú streľbu, tak viem, kam vašou otázkou mierite. V roku 1984 sa na Slovensku narodila veľmi silná generácia strelcov. Mimoriadne silná. Ročník 1984 sú okrem mňa aj sestry Danka a Lenka Kostelecká, Daniela Pešková, Marián Kovačócy, Zdeno Baláž, Michal Homola, Ján Tužinský. Mnohí z nich sú aj medailisti z MS, OH a ME. Štyria z nášho ročníka boli teraz na olympiáde v Londýne! Čiže to bol naozaj silný ročník. Takáto generácia strelcov sa narodí možno dvakrát za storočie. Je veľkou devízou a veľkým šťastím, že slovenská streľba a slovenský šport má k dispozícii tak úspešnú generáciu strelcov. Dúfam, že mnohí z nej vydržia pri streľbe až do budúcej olympiády, ktorá bude v roku 2016 v Brazílii.
Ako by ste človeku, ktorý z rôznych dôvodov nevidel váš úspešný boj o medailu na londýnskej strelnici priblížili samotné preteky z vášho pohľadu?
V prvom rade musím povedať, že na tieto preteky som išla v veľkými obavami. Nebola som si istá, čo spraví hlava. Lebo ako som už spomínala, očakávania môjho okolia boli veľké. A takisto aj moje. Psychicky som vydržala dôležitú prvú položku, v ktorej som iba raz minula terč. Druhá položka bola tiež super. V duchu som si hovorila, že čím viac si nadbehnem v prvých dvoch položkách, tým to bude v záverečnej jednoduchšie. Našťastie, aj tá mi vyšla super. Vždy, keď postúpim do finále, medzi šesť najlepších, si hovorím, že som preteky zvládla. Boj o medaily som začala dobre. Potom som spravila tri chyby, kde zapracovala hlava. Tri terče za sebou som netrafila. Všetky leteli z rovnakej polohy, pri všetkých troch som urobila tú istú chybu. Okamžite som rozmýšľala o tom, koľko terčov potrebujem, a ako mi to pôjde. Som rada, že to napokon dobre dopadlo. Bolo to jedno z lepších a stabilnejších finále. Počítala som v duchu moje zásahy i dievčat okolo mňa. Kalkulovala. O všetkom som mala prehľad. Toto striebro bolo náročnejšie získať ako pred štyrmi rokmi. V Pekingu odo mňa nikto nič nečakal. Teraz som cítila tlak od ostatných i od seba. Navyše, mala som v Londýne svojich najbližších a nechcela som pred nimi streliť nejaký zlý výsledok.
Dobre, vráťme sa ešte k tým trom netrafeným terčom vo finále. Ako ste to videli vy?
Zasa? Veď nič svetaborné sa nestalo! Trikrát po sebe som urobila tú istú technickú chybu – ako my strelci hovoríme medzi sebou – nedotiahla som terč. Všetky išli vľavo dole. Stane sa… Viete, ja som taký typ ako tenista Federer – zapnem až vtedy, keď prehrávam. Mňa práve takéto situácie vedia poriadne vyhecovať… U mňa to naozaj vo finále nie je nič výnimočné. Mne to tam väčšinou stane. Po druhom chybnom výstrele som si povedala: ´Klasika, už je to zase tu.´ Po treťom som na chvíľu zamrzla. Trochu som spozornela. Ale predsa som to len rozbehala. Hovorila som si v duchu: ´V príprave si nemakala preto, aby si tu teraz strelila vo finále jedenásť.´ Chvalabohu, postupne som to rozdýchala a opäť to išlo. Samozrejme, nebyť tej trojchyby, mohlo to byť jednoduchšie. Šport je však taký (smiech). Bolo to síce pomerne dramatické, ale nakoniec som to dotiahla do úspešného konca. Boli to nervy, ale bolo to krásne. Ja predsa nič nerobím jednoducho. Ja si všetko musím poriadne skomplikovať. Inak by to pre mňa asi ani nemalo žiadnu cenu (smiech).
Ktorý z vašich londýnskych výstrelov bol podľa vás ten najdôležitejší?
Tak dôležité boli určite všetky výstrely. Lebo ak by som dobre nestrieľala prvú a až tretiu položku, do finále by som nepostúpila (smiech). Ale ak si mám vybrať naozaj ten najdôležitejší zo všetkých, tak to bol posledný finálový výstrel. Vedela som, že ak netrafím, zostanem bez medaily. Potom už bolo jasné, že nebudem horšia ako štvrtá. Keď som trafila prvý terč, potešilo ma to, potom to už išlo akosi samé, nesledovala som súperky, ako strieľajú, sústredila som sa sama na seba. Už som vedela, že je dobre. Že to pravdepodobne zvládnem.
Počas osláv vášho úspechu v Londýne ste povedali pamätnú vetu: „Dnes je to plné emócií, ale zajtra už to bude taká istá strieborná medaila, ako bola v Pekingu“. Ako ste to mysleli?
Tak ako som povedala. Športová streľba na Slovensku nie je nejako extra populárna. My strelci sme stredobodom pozornosti iba dva týždne na olympiáde. Keď získame medailu! Takže aj tento môj úspech sa bude oslavovať doma dva – tri týždne a potom sa naň zabudne. Tak ako na moje pekinské striebro. Z času na čas mi to pripomenú novinári, ale nič viac. Budú iné úspechy, prídu iní športovci a bude sa hovoriť iba o nich. Naše medaily už budú zaujímať iba športových historikov a rôznych štatistikov. Ostatní časom zabudnú.
Spolu s Dankou Bartekovou ste získali dve olympijské medaily. Podľa vás môže tento rok tradičnú anketu Klubu športových redaktorov o najlepšieho športovca vyhrať športová strelkyňa?
Neviem. Do hláv hlasujúcich nevidím (smiech). Možno aj môže… Sama budem zvedavá, ako novinári ohodnotia naše londýnske výsledky. A tiež výsledky vodných slalomárov. Ale osobne si myslím, že to, čo na Tour de France predviedol v júli Peter Sagan, asi nikto zo slovenských športovcov tento rok neprekoná. Možno mu bude môcť trochu konkurovať nejaký majster sveta z oveľa populárnejšieho športu ako je naša streľba, ale o tom silno pochybujem. Neviem, či v takom veľmi populárnom športe máme takého výborného športovca. Ale ja by som na prvé miesto dala Sagana. Jeho špurty boli obdivuhodné! Vyhrať na Tour de France tri etapy pri prvom štarte! Klobúk dolu pred takým výkonom!
Čo považujete za svoj najsilnejší zážitok na tejto olympiáde okrem vašej súťaže?
Jednoznačne Usain Bolt a jeho výkon na sto metrov! To bol super zážitok. Dve a pol hodiny sme v nedeľu strávili na Olympijskom štadióne počas atletických súťaží. Vrcholom nášho pobytu bola mužská stovka a Boltov výkon. Pripadala som si ako na pretekoch seriálu majstrovstiev sveta formuly jeden. Päť sekúnd a Usain Bolt bol preč… Fantasticky okolo nás preletel! Usain Bolt je mojim veľkým športovým vzorom. A teraz bol na päť metrov vzdušnou čiarou od nás! Preto sme si mohli vychutnať jeho víťazné gestá, ako aj jeho radosť z olympijského víťazstva, keď bežal so zástavou svojej krajiny čestné kolo. Bolo to naozaj pekné. Som veľmi rada, že som v Londýne naživo videla svoj vzor. Nestretla som sa s ním, nepodala mu ruku, ani som sa s ním neodfotila. Videla som ho však naživo bežať stovku, takže stálo to za to (dlhá odmlka). Pôvodne sme boli zvedaví aj na Danku Velďákovú, ktorá skákala vo finále trojskoku a na Michala Kabelku v kvalifikácii mužskej výšky, ale keďže obe súťaže boli na druhej strane štadióna, ich výkony sme vôbec nevideli.
Okrem atletiky a Bolta ste po návrate z Londýna spomínali aj tenistu Rogera Federera. Dokonca hneď po súťaži ste sa k nemu prirovnali, že aj vy zapínate na vyššie obrátky až vtedy, keď prehrávate. Tiež patrí medzi vašich obľúbených športovcov?
Práveže ani veľmi nie. Z tenistov mám radšej Rafaela Nadala. Preto ma veľmi mrzelo, že tam nebol. Mrzelo ma, že Nadal vyhlásil, že nejde na olympiádu. Večer pred mojou súťažou som iba v televízii sledovala viac ako štvorhodinové tenisové semifinále Švajčiara Federera s Argentínčanom Del Potrom. On opäť bojoval iba vtedy, keď prehrával (smiech). V treťom rozhodujúcom 3. sete bolo 13:13, keď som sa išla osprchovať. Keď som sa vrátila, ešte stále hrali! Ich súboj tiež hodnotím ako perfektný zážitok. A zistila som, že v televízii je pekným športom aj mužský volejbal (smiech). Ten som pozerala, keď som sa snažila vyliečiť angínu.
Ako vás privítal váš pes Alex po návrate z Londýna? Kde ste sa s ním zvítali a ako?
Mama, ktorá sa z Londýna vrátila skôr, bola po neho u známych a zobrala ho na viedenské letisko, aby ma privítal… Ja som ho zbadala prvá. Pískala som na neho. Chvíľu zostal zaskočený, akoby neveril… Ale potom sa zorientoval a okamžite vedel, odkiaľ vietor fúka. Len tam bolo veľa cudzích ľudí, tak bol taký nesvoj a trochu zmätený, nevedel, čo má medzi toľkými neznámymi tvárami robiť. Ale rýchlo to vyriešil ´chalan jeden´. Ako ma zočil, okamžite sa mi vrhol na ruky a hneď ma aj poriadne vybozkával (smiech). Bol šťastný že ma zasa po takmer desiatich dňoch vidí. Bol úplne v pohode. Pri ceste domov mi pokojne ležal pri nohách s takým odovzdaným výrazom: ´Vezte ma, kam chcete, len už buďte so mnou.´ (smiech). Ja som veľmi rada, že ho mám.
Mysleli ste na neho aj v Londýne? Priniesli ste mu niečo na pamiatku?
Myslela som na neho. Lebo na mnoho zahraničných ciest si ho beriem so sebou bez problémov. Do Londýna mi ho nedovolili zobrať. Tak musel čakať doma. Bol na prázdninách u mojich známych. Nič som mu nepriniesla. Ale nie… Predsa samu seba. To si myslím, že úplne stačí (smiech)
Na čo sa z týchto poolympijských povinnosti najviac tešíte a čo by ste z nich radšej vynechali, ak by to išlo?
Určite sa veľmi teším na tie chvíle, keď sa stretnem s kamarátmi a známymi a len tak si ´pokecáme´ a zabavíme sa. Hneď po návrate z olympiády som bola s kamarátkou ´venčiť´ Alexa. Bolo až dojímavé, ako bola rada, že ma vidí. Že sme zasa spolu. Na takých ľudí som sa veľmi tešila. Na obyčajných ľudí, ktorí mi verili doma, a ktorí nemohli byť v Londýne. Ale sú v mojom živote. Patria do neho. A na čo sa neteším? To ani neviem teraz narýchlo povedať. Verte mi, že celý harmatanec okolo mojej medaily bude na Slovensku trvať dva – tri týždne. A potom to určite opadne. Život sa vráti do bežných a zvyčajných koľají. Osobne sa však teším na koniec septembra, keď pušku konečne zavriem do skrine a aspoň na chvíľu si od nej oddýchnem. Pôjdem asi do Libanonu, kde žije moja kamarátka – strelkyňa. A keď mi táto cesta nevyjde, ešte stále je tu Slovenský raj, alebo Vysoké Tatry. Ešte som to neriešila.
Budete tento rok ako čerstvá londýnska medailistka ešte niekde súťažiť, alebo olympiáda bola vašimi poslednými pretekami v tejto sezóne?
Priznám sa, že vážne uvažujem na majstrovstvami sveta v neolympijskej disciplíne dvojitý trap, ktoré budú začiatkom septembra. Keď sa rozhodnem tam ísť, tak budem musieť opäť začať naplno trénovať. Minulý rok na majstrovstvách Európy v Pragersku som bola v univerzálnom trape prvá, tak uvidím, čo dokážem teraz. Navyše, 2. miestom na olympiáde som sa nominovala do finále Svetového pohára, ktoré bude v závere septembra v Slovinsku. Preto určite už v auguste budem trénovať. Ale teraz nechcite odo mňa vedieť, ktorý augustový deň to bude (smiech). Potrebujem si od streľby oddýchnuť, lebo posledné dva mesiace som na strelnici aj spávala! Fakt. A tiež musím dohnať spánkový deficit, lebo v Londýne som po získaní medaily spávala iba tri – štyri hodiny. Viac sa nedalo (smiech). Takže ten môj spánkový cyklus mám momentálne celý poriadne poprehadzovaný.
Kedy vám počas londýnskej olympijskej súťaži bolo najťažšie a prečo?
Najťažšie mi bolo pred absolútne posledným výstrelom! Presne som vedela, ktorý terč pôjde. Bola som naň pripravená. A presne som mala vypočítané, že keď posledným výstrelom miniem terč, tak určite budem štvrtá. Modlila som sa k Bohu, aby to tak nebolo. Tam bol najkritickejší moment. Lebo som vedela, že už pred tým výstrelom som bola štvrtá. Uvedomovala som si, že keď teraz urobím chybu a terč miniem, šanca na medailu je preč. To bol fakt kritický moment celej olympijskej súťaže. Bola som nesmierne šťastná, že som to zvládla.
Ktorý signál vám ako prvý prezradil, že máte olympijské striebro?
Objatie Francúzky Reauovej, ktorá v rozstrele išla po mne. Vôbec som sa nepozerala na ňu, keď ona strieľala. Radšej som hľadela do zeme. Po jej výstrele zaznel z tribún potlesk. Nevedela som prečo, no potom som uvidela celý oranžový terč padať na trávnik a uvedomila som si, že ona netrafila. Vzápätí ma objala – a ja som pochopila, že mám striebro! Prvé, čo mi prišlo na um v tej chvíli bolo, že tí, čo ma prišli podporiť, necestovali do Londýna zbytočne.
Mali ste dobrú podporu v hľadisku. Veľa vám blízkych ľudí cestovalo kvôli vám do Londýna. Ako ste vnímali ich prítomnosť na súťaži?
Samozrejme, že moji blízki boli pre mňa veľmi veľkou vzpruhou. V Londýne bola mama s priateľom, otec s priateľkou, moje najlepšie kamarátky, príbuzní, známi. Dvadsaťpäť mne blízkych ľudí mi priamo na tribúne držalo palce. Prišli iba kvôli mne a ja som nechcela, aby ma videli odchádzať zo strelnice s plačom. Nikdy doteraz neprišlo za mnou na preteky tak veľa ľudí ako na olympiádu do Londýna. Nemala som s tým žiadne skúsenosti, nevedela som, ako prijmú môj prípadný neúspech. Na druhej strane bolo dobré, že už pred súťažou mi poslali plno esemesiek v tom duchu, že sú so mnou, že do Londýna prišli kvôli mne! Ja som im cez Slovenský olympijský výbor zohnala vstupenky, lebo som si povedala, že o štyri roky do Brazílie pôjdu z nich možno dvaja – traja. Tak som ich presvedčila, aby ma išli pozrieť aspoň do Londýna. Bolo dobre, že ma konečne videli v akcii, lebo mi na nich veľmi záleží. Mám ich rada. Sú mojou veľkou oporou (dlhá odmlka). Ak dovolíte, ešte by som chcela niečo povedať.
Nech sa páči, máte slovo.
Počas rozhovoru som dosť dlho rozmýšľala nad otázkou o tajomstve mojej stabilnej výkonnosti v tých dvoch olympijských cykloch po sebe. Podľa mňa tajomstvo je skryté v tom, že od 18 rokov som členkou Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra. Ľudia z tohto strediska mi už dlhé roky vytvárajú veľmi dobré podmienky. Mojim zamestnaním je už roky športová streľba. O nič iné sa nemusím starať. Dali mi k dispozícii služobné auto, ktoré mi veľmi uľahčuje život. A to v dnešnej dobe určite nie je málo. Tak isto som rada, že mi pomáha aj ministerstvo školstva, výskumu, vedy a športu, ktoré financuje moju prípravu cez projekt pre top športovcov Slovenského olympijského výboru. Pochopenie sme našli ako u domácich, tak aj u zahraničných sponzorov. Vďaka tomu nemáme problém so strelivom, streleckým materiálom a ostatným vybavením. To sú veci, ktoré mi umožňujú naplno sa venovať športovej streľbe, pri čom mi pomáha perfektný tím okolo mňa. Všetkým za túto dlhoročnú pomoc patrí moja veľká vďaka. Aj títo ľudia majú veľkú zásluhu na mojej striebornej medaile z Londýna, ktorú teraz oslavujeme, o ktorej sme sa teraz rozprávali. Ešte raz ďakujem.
Zhováral sa Štefan Žilka
