Vo vašom prípade sa perfektne naplnila nepísaná zásada:do tretice všetko dobré. Pri prvom štarte na Rely Dakar v roku 2010 ste ako nováčik obsadili výborné 13. miesto, o rok neskôr sa repete v Argentíne a Čile nevydarilo pre poruchu motorky a tento rok ste v Južnej Amerike dosiahli skvelé 5. miesto. Ako vnímate tento výnimočný výsledok?
Som nesmierne šťastný, že sa mi to podarilo! Je to dôkaz toho, že aj keď my Slováci nemáme na prípravu na rely súťaže doma také podmienky, aké majú špičkoví jazdci z vyspelých motocyklových krajín, vďaka entuziazmu, nasadeniu a odvahe dokážeme s tými najlepšími držať krok. Je to zázrak, že sa Slovák ocitol na 5. mieste konečného poradia Rely Dakar! Som pyšný na seba, že som to dokázal! Naozaj som veľmi, veľmi šťastný a tiež spokojný. Najmä preto, že ja sa rely súťažiam počas sezóny nevenujem tak špeciálne ako povedzme Španiel Coma či Francúz Despres, ktorí už vyhrali tri, respektíve štyri ročníky Dakaru.
V priebehu tohoročného Dakaru ste polovicu zo 14 etáp jazdili v popredí, čím ste robili slovenskému motocyklovému športu ohromnú reklamu na tomto prestížnom motoristickom podujatí. Aké je to patriť medzi lídrov súťaže a byť členom elitného klubu svetových pretekárov – účastníkov Rely Dakar?
Opakujem ešte raz, som veľmi šťastný, že som to dokázal! Sám som zo seba veľmi prekvapený, aký výborný výsledok som na tohoročnom Dakare dosiahol. To som pred začiatkom tohoročného ročníka vôbec nečakal. Je to rezultát, ktorý už obletel motoristický a športový svet. Veď z 185 motocyklistov dokončilo iba deväťdesiatosem. A medzi nimi som skončil piaty! Fantázia! Nič iné k tomu neviem povedať. Musím si to všetko utriasť v hlave.
Posledné štyri etapy práve skončeného 34. ročníka Rely Dakar ste obetavo jazdili so zraneným ramenným svalom, na motorke ste sa trápili s veľkými bolesťami. Kedy vám počas Dakaru 2012 bolo najhoršie?
Najhoršie bolo, keď sa mi to stalo… V jedenástej etape. Vtedy v noci som vôbec nespal. Myslel som si, že s Dakarom je koniec! Vtedy som bol veľmi nešťastný a zúfalý. No keď som si spomenul, koľko námahy, času, energie, odriekania a najmä peňazí moja účasť na Dakare stála, čo som musel v príprave na túto súťaž absolvovať, tak som si povedal, že idem bojovať. Kým sa bude dať, tak budem jazdiť. Musel som to jednoducho dôjsť… Vzdať Dakar iba štyri etapy pred koncom by mi bolo ľúto. Ráno som si myslel, že na štart nepôjdem… Celú noc ma to veľmi bolelo. Normálne mi bolo do plaču. Taká to bola bolesť. Preto som veľmi hrdý na seba za to, že som na ten štart išiel. Celú noc som nespal. Rukou som nemohol ani pohnúť. Túžba po tom dobrom výsledku však bola silnejšia ako bolesť. Súťažný adrenalín ju potlačil.
Keď spomínate tú bezsennú noc, počas ktorej ste od veľkej bolesti nemohli spať, neuvažovali ste nad tým, že z pretekov pre zranené rameno odstúpite, že Dakar 2012 štyri etapy pred jeho záverom vzdáte? Ak by ste to urobili, nikto by vám nemohol nič vyčítať, veď ste boli zranený…
Hoci som rukou nemohol hýbať, na štart som ísť musel. Aj otec, ktorý v mladosti jazdil motokros, ma presviedčal, aby som pokračoval. Vďakabohu, že som ho poslúchol… Ak by som to vtedy vzdal, urobil by som možno najhoršiu chybu v živote. Som rád, že som sa takto rozhodol, že som tú krízu prekonal. Otec mi stále opakoval: Skús to dojazdiť. Daj si tabletky a bojuj. Určite to dokážeš. Predsa to nevzdáš, keď si tak blízko cieľa. Tak som sa zaťal a išiel som na to… Veľká túžba po tom krásnom výsledku bola silnejšia ako bolesť. Ak by som vtedy odstúpil, bolo by mi to veľmi ľúto… Na motorke som sa trápil, kým som bol studený, ale ako som sa na trati trochu zohrial, súťažný adrenalín v tele robil hotové divy. Bolesť išla bokom, hoci nemôžem s tou rukou hýbať. Buď mám niečo s chrupavkou, alebo so svalom. Ale teraz je to už jedno. Keď som však s boľavým ramenom prešiel tri celé etapy, tak som bol odhodlaný, že tých posledných 29 kilometrov sa do cieľa v Lime aj doplazím.
Tohoročný Dakar máte úspešne za sebou. Takže teraz sa už môžete priznať, s akými ambíciami ste koncom minulého roka do Južnej Ameriky cestovali? Čo ste v mimoriadne silnej konkurencii 185 motocyklistov z celého sveta chceli dokázať?
Samozrejme, v prvom rade som chcel prísť do cieľa. A podľa možnosti zlepšiť svoje 13. miesto z roku 2010. V duchu som tiež dúfal, že mám dosť skúsenosti, odhodlania a chuti na to, aby som zlepšil aj doterajšie najlepšie 9. miesto Jara Katriňáka z roku 2007. Nakoniec som to dokázal! Aj keď som sa s tými túžbami dopredu nechválil, chcel som ich splniť. Preto som šťastný, že sa mi to podarilo. Došiel som do cieľa, zlepšil som spomínané 13. miesto a dokonca v konečnom hodnotení som teraz lepší ako Jaro Katriňák. On bol v roku 2007 deviaty, ja piaty. Navyše, v záverečných etapách som bol stále vpredu. Aj s veľkými zdravotnými problémami som jazdil medzi najlepšími! Nebyť boľavého svalu, išlo by sa mi súper.
Podali ste senzačný výkon, zlepšili ste výsledok Jaroslava Katriňáka o štyri priečky, posunuli ste Slováka do prvej päťky konečného poradia. Cítite sa už slovenskou motocyklovou legendou, lebo Jaro Katriňák vzhľadom na výsledky, ktoré v motoristickom športe dokázal, ňou určite je?
Tak legenda… To ja neriešim. Ja mám iba 29 rokov. To musia posúdiť druhí. Budem úprimný, vôbec sa necítim ako legenda. Veď ďalšie Dakary mám určite iba pred sebou. Všetci vieme, že takúto náročnú súťaž vyhrávajú skúsení 37-38-roční jazdci. Zoberte si Comu alebo Despresa. Veľkú úlohu na Dakare hrá technika, ale ešte dôležitejšia je správna navigácia a orientácia v teréne. Erudovaní pretekári navigáciu perfektne ovládajú. Ja v tejto oblasti mám ešte rezervy. Ale ak budem aj v budúcnosti jazdiť Dakar, môžem na ňom dosahovať tiež veľmi dobré výsledky.
Tradičným rivalom Jaroslava Katriňáka na Rely Dakar bol dlhé roky Nór Pal Anders Ullevalseter. Vy ste tohto skúseného a erudovaného motocyklistu pri záverečnom bilancovaní nechali za sebou. Ako skúsený harcovník prijal fakt, že mu na Slovensku vyrástol nový ´Jaro Katriňák´, ktorý je na Dakare ešte rýchlejší ako pravý nositeľ tohto mena?
V závere súťaže sme celé dni jazdili vedľa seba. Stále sme sa držali vedľa seba… Maximálne dve – tri miesta od seba. Ja som sa ho držal z dvoch dôvodov. Mal som pred ním dobrý časový náskok a chcel som jazdiť na istotu. Hlavne som ho chcel udržať za sebou a potom je tu aj druhá vec… Pal Anders Ullevalseter je veľmi dobrý jazdec. Aj keď má 42 alebo 43 rokov, je to perfektný pretekár. Veľmi rýchly. V tohoročnom pelotóne bol jeden z najlepších jazdcov, ktorí majstrovsky ovládali navigáciu. Aj preto som ho chcel mať stále na očiach. Jeho prítomnosť mi pomáhala správne sa zorientovať pri hľadaní orientačných bodov najmä počas peruánskych etáp.
Niekoľkokrát počas Rely Dakar ste boli veľmi blízko stupňa víťazov, smelou jazdou ste atakovali pozície pre troch najrýchlejších v tej – ktorej etape. Nie je vám ľúto, že tento rok ste na medailovú pozíciu vystúpili iba v úplnom závere v Lime, kde ste skončili tretí v záverečnej 14. etape?
Na stupeň víťazov som sa dostal až v poslednej etape. Raz som to mal veľmi dobre rozbehnuté aj počas prvej polovici pretekov. Vtedy som napokon skončil ôsmy, hoci som jazdil aj štvrtý. Zlomil sa mi držiak na navigácii, musel som ju držať v ruke a niekoľkokrát som spadol. Tak som klesol zo 4. priečky na ôsmu. Vtedy som vedel, že som mal šancu na dobrý výsledok. Mohol som tiež byť v prvej trojke… Ale technika ma trochu zradila. Ale mne to neprekáža. Na súťaži, akou je Rely Dakar, nie je rozhodujúci dobrý výsledok z jednej etapy. Na nej je rozhodujúca celková pozícia. Tento rok sa na Dakare jazdilo 14 etáp a dôležité bolo dôjsť až do cieľa v Lime. Jednorázový výsledok v etape nie je rozhodujúci. Dôležité je dôjsť do cieľa celého ročníka Rely Dakar. A to sa mi úspešne podarilo (smiech).
Prostredie a terén v Argentíne a Čile ste poznali z predchádzajúcich dvoch ročníkov. Aký terén ponúklo účastníkom Rely Dakar Peru, kde sa Dakar išiel prvýkrát v histórii? Čím boli štyri záverečné etapy na území Peru pre vás najťažšie a najzložitejšie?
Pre nás motocyklistov boli najhoršie veľké ťažké pieskové duny. Ale tento rok nám poriadne dali zabrať aj tie malé. Možno maximálne desaťmetrové. Tie boli pre jazdca najhoršie. Sú totiž veľmi technické a nedajú sa dobre čítať. Pri jazde cez ne musel mať človek aj šťastie. V Peru bolo najhoršie to, že trate boli situované tesne popri mori. Veľmi ľahko sa na nich dalo zablúdiť. Pre Peruáncov bol Dakar úplnou novinkou, boli zvedaví, čo to je – a okolo trate sa motalo veľmi veľa divákov, ktorí narobili v teréne plno falošných stôp. Preto sa pri jazde cez Peru nedalo spoliehať iba na sledovanie stôp v teréne, ale človek, ak nechcel v meraných úsekoch urobiť zásadnú chybu, si musel často pomáhať navigáciou.
Tvrdíte, že tohoročný Dakar bol z tých troch, ktoré ste absolvovali, najťažší. V čom spočívala jeho náročnosť? V čom bola súťaž v roku 2012 iná ako predchádzajúce ročníky?
Tento rok bola Rely Dakar veľmi náročnou súťažou. Organizátori pre nás nachystali mimoriadne technické trate. Boli to v podstate normálne endurové úseky, aké sa u nás bežne jazdia na pretekoch v enduro alebo country crosse. Aj preto etapy a merané úseky boli dlhé nie kilometrovo, ale časovo. Pre účastníkov to bolo veľmi vyčerpávajúce. Fakt. Bol to veľmi ťažký ročník. Pre mňa určite. Som nesmierne rád, že ho mám úspešne za sebou (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka
