Na 36. ročníku prestížnych pretekov Rely Dakar Štefan Svitko skončil na piatom mieste a vyrovnal svoje maximum z roku 2012. Z trinástich meraných úsekov sa desaťkrát umiestnil medzi najlepšími desiatimi. Svitko si utvoril aj nové etapové maximum, keď v 13. etape obsadil druhé miesto.
Po takmer troch týždňoch ste sa vrátili z juhoamerického motoristického dobrodružstva s názvom Rely Dakar. S akými pocitmi ste prichádzali domov ako piaty motocyklista tohoročnej edície najťažších vytrvalostných motoristických pretekov na svete?
V prvom rade som sa veľmi tešil na malú dcérku, na manželku i na celú rodinu. Návrat bol najkrajšia časť celého Dakaru (smiech). Som veľmi rád, že som domov prišiel zdravý, celý a nezranený. Nepamätám si ročník Dakaru, z ktorého by som prišiel zdravotne tak fit ako z tohto (smiech). Bolo veľmi dobre, že tento rok na Dakare bol so mnou môj švagor Martin Kubačka a Zlatko Novosad, s ktorým už dlhé roky spolu jazdíme republikové šampionáty v enduro a cross country. Všetci traja sa veľmi dobre poznáme. Fungovali sme ako jedna rodina. Preto sme sa všetci tešili na našich najbližších, na rodinu a na spoločných známych.
Štefan, v čom sa prejavovala tá vaša príkladná spolupatričnosť? V čom ste boli ako dobrá súdržná rodina?
Tak napríklad: počas celého pobytu v Južnej Amerike sa ani raz nestalo, že by sme sa na niečom my traja nezhodli. Fakt nie. Existovať spolu tri týždne bez nejakého problému vo vzájomnej komunikácii, to chce pochopenie a vzájomný rešpekt. Fungovalo to veľmi dobre. Aj správna ´chémia´, ktorá bola počas pobytu v Južnej Amerike medzi nami, mi dodávala silu do ďalších ťažkých etáp, ktoré som absolvoval na tohoročnom Dakare. Fakt sme boli ako dobrá rodina (smiech). Podľa mňa psychická podpora zo strany takejto zohranej ´partie´ je na Dakare mimoriadne dôležitá vec.
Tohoročný Dakar bol predovšetkým vo vašej kategórii motocyklov mimoriadne vyrovnaný. Časové odstupy medzi jazdcami v prvej desiatke boli pomerne malé. Čím si vysvetľujete tento jav, ktorý sme si všimli pri dôkladnejšom štúdiu výsledkovej listiny?
Treba predovšetkým povedať, že súťažná technika ide stále veľmi dopredu. Vďaka tomu už počas Dakaru nevypadáva toľko jazdcov ako to bolo v minulosti. Navyše, každý rok prídu na Rely Dakar traja – štyria noví jazdci, ktorí sú veľmi kvalitní. Aj tento rok. Jeden z nich skončil na celkovom 3. mieste. Je to Austrálčan Toby Price. Štvrtý bol Paul Quintanilla z Čile. Ten išiel štvrtý raz Dakar. Takže dá sa povedať, že úplne noví jazdci. Ja som s nimi síce rátal, ale väčšina ľudí, ktorá sa tomu tak podrobne nevenuje, by ich tak vysoko nekládla (krátka odmlka). Každým rokom to naše štartovné pole rastie najmä kvalitou. Viac jazdcov príde, ako z neho ubudne. Preto si tohoročné 5. miesto cením o niečo viac ako to, ktoré som vybojoval pred tromi rokmi (krátka odmlka). Viete, po iné ročníky Dakaru som sa spoliehal aj na to, že niektorí špičkoví jazdci predo mnou postupne vypadávali. Teraz to však bolo iné… Lebo keď pred dvoma – tromi rokmi nedojazdili, povedzme, až pätnásti pretekári, tento rok iba piati. Takže toto čerstvé 5. miesto som si vybojoval vďaka tomu, že som bol dostatočne rýchly, že som jazdil s rozvahou a rozumom. Mám už skúsenosti. Viem, že na Dakare sa netreba plašiť.
Čo pre vás znamená tohoročná piata pozícia v celkovom poradí? Čo vám tento úspech na Dakare signalizuje, povedzme smerom k budúcim ročníkom tohto motoristického dobrodružstva?
Pre mňa je toto piate miesto veľmi dobrým znamením. Je to pre mňa povzbudenie. Ak chcem pokračovať ďalej v tejto disciplíne. Presvedčil som sa na vlastnej koži, že viem konkurovať aj elitným továrenským jazdcom. Viem s nimi ísť dopredu aj na normálnej sériovo vyrábanej motorke. To je fakt dobré zistenie (krátka odmlka). Teraz už treba doladiť iba tie detaily. Proste Dakar je v podstate o tých detailoch, ktoré musia do seba zapadnúť. Ako puzzle… Tie kocky musia presne k sebe ´pasovať´. Musí to byť perfektná skladačka. Tie malé čiastky nám ešte chýbajú… Máme však na to ďalší rok, ak sa bude na Dakare opäť štartovať, aby sme to všetko presne zložili. Máme rok na to, aby sme chyby vychytali.
Spomínate detaily, ktoré vás pripravili o ešte lepšie miesto? Ktoré to sú, ak to nie je teraz ešte tajomstvo?
V prvom rade výkonnejší motor. To určite. A oveľa lepšie pérovanie. My s týmto typom súťaže nemáme skúsenosti. Jazdíme to iba cez ten január – na Rely Dakar. Musíme absolvovať aj iné rely súťaže. Povedzme, seriál majstrovstiev sveta v rely, na ktorých súťažia tí najlepší motocyklisti. Nemusí to byť celý seriál. Stačí dve – tri kolá z neho… Už sme sa o tom rozprávali. Dvoje pretekov niekedy v októbri alebo v novembri. Nie iba prísť rovno na Dakar, kde sa takmer opäť učím jazdiť… Vidieť to najmä pri brzdení. Keď zo 160-kilometrovej rýchlosti spomaľujem na osemdesiat. Dobrzďujem už 300 metrov pred zákrutou, alebo pred odbočením. A tam zistím, že som mohol ešte takých 100 – 150 metrov jazdiť na plný plyn (krátka odmlka). Práve pri takých okamihoch som zbytočne strácal sekundy, ktoré sa pri takmer dvestopäťdesiatkilometrových úsekoch postupne menia na minúty. Tam sú ešte moje rezervy, na ktorých chcem v budúcnosti popracovať.
Keď ste pred tromi rokmi boli prvýkrát na 5. mieste, tvrdili ste, že špičkoví jazdci vás už poznajú, že vás už berú medzi seba ako seberovného. Ako vás vnímajú teraz po troch rokoch, keď ste sa opäť až desať etáp pohybovali v elitnej desiatke?
Tam nejde o to, že Svitko vyhral etapu… Ani o to, že Coma mu ide zablahoželať. Treba pochopiť, že pretekári na Dakare sú takí istí ako na iných veľkých pretekoch. Tí jazdci sa medzi sebou aj tak chovajú. Všetci, čo sme sa na to dobrodružstvo podujali, fungujeme ako veľká rodina! Rozprávame sa, pomáhame si, radíme sa… Ale stane sa aj to, že Coma sa po dojazde ´stratí ´ v karaváne, z ktorého do rána nevyjde. Koncentruje sa na ďalší deň, oddychuje, relaxuje. Práve jeho som videl počas celého Dakaru možno tri – štyri razy na večeri. To bolo všetko… Je to profesionálny jazdec, ktorý sa koncentruje na ďalší deň. To treba tak brať, aj tak chápať. Aj keď tento rok som mu na trati pomohol (krátka odmlka). Išli sme etapu z Bolívie. Coma chcel preskočiť širší kanál pri ceste – a nepodarilo sa mu to. Zostal s motorkou v ňom. Zastal som pri ňom a pomohol som mu vytiahnuť motorku. Poďakoval mi za to. Dokonca ma spomenul aj na stupni víťazov. Tak isto som pomohol aj Goncalvesovi, ktorý bol predo mnou celý Dakar možno o dvadsať minút. Keby som ho tých sto – stopäťdesiat kilometrov do cieľa neťahal, možno by som sa dostal aj pred neho… Ja som však rád, že som to spravil. Lebo nikdy neviete, kedy podobnú pomoc budete potrebovať vy. Tieto ťažké preteky musíte mať jednoducho rád… Musíte v nich nájsť zmysel toho, čo robíte. Musíte rozumieť ich filozofii. A ja som veľmi rád, že zatiaľ sa mi to plní (krátka odmlka). Neviem… Viete, človek tam musí byť, musí to zažiť, aby ste vedeli, o čom teraz rozprávam…
Keď vás organizátori nasmerovali jazdiť na soľné jazero v Bolívii, prichádzali hlasy, že jazdci nechceli túto etapu ísť, že chceli predčasne ukončiť súťaženie na Dakare. Ako to bolo s vami? Aj vy ste chceli z tej motorky pre bláznivé etapy v Bolívii zosadnúť? Zabaliť to?
Nie, nie v žiadnom prípade. V takej zlomovej chvíli ma totiž vždy vráti späť to, koľko som pre ten štart na Dakare spravil. Vždy si uvedomím aj to, koľko ľudí mi pomohlo, koľko ľudí mi na diaľku drží palce. To sú faktory, ktoré mi bránia v tom, aby som sa vrátil späť. Nechcel by som predčasne skončiť iba preto, že organizátori urobili chybu (krátka odmlka). Vždy ma niečo hnalo dopredu, nie späť. Máte pravdu, že veľa jazdcov sa búrilo… Museli byť poriadne napálení, keď ich organizátori poslali do tej nezmyselnej etapy. My sme si fakt mysleli, že ju zrušia. Alebo aspoň skrátia. Bola totiž poriadna zima. Dva stupne nad nulou. Bolo po výdatnom daždi a my sme išli po soľnom jazere Uyuni približne 130 kilometrov totálne naplno. V 170-kilometrovej rýchlosti. Viete si predstaviť to riziko! V tej rýchlosti. A po tej vode! Na ruky ma oziabalo, slaná voda mi špliechala do tváre. Pery ma štípali… Totálne sme všetci boli mokrí. Ani nitka na nás nebola suchá. To nebol dobrý plán, že nás po tom jazere nechali jazdiť (krátka odmlka). Napokon, aj organizátori to neskôr priznali… Ale už bolo neskoro. Už sme tú šialenú etapu mali za sebou…Asi všetci vieme, prečo to vôbec po tom jazere pustili…
Pri akej príležitosti si organizátori tohoročnej edície Dakaru priznali chybu? Čo ich k tomu viedlo?
Jeden kamarát z Čiech sa ich dva dni po tej bláznivej etape priamo opýtal, či to bolo správne rozhodnutie pustiť nás po tom soľnom jazere. Priznali, že nie… Škoda, že na to neprišli pred jej štartom. Veľa jazdcov tam nútene skončilo. Veľa motoriek tam vypovedalo službu. Poničili sme motorky. Zo strany organizátorov to bol hazard s technikou i so zdravím jazdcov. Zlatko musel celú noc opravovať motorku. Celú elektriku musel rozobrať. Všetko na nej blikalo, svietilo, skratovalo… Zlatko celú noc nespal. Motorky neštartovali. Podarilo sa mu to opraviť. Po natankovaní sme museli motorku roztláčať. To soľné jazero bolo podľa mňa dosť zlomovým momentom. Tam sa tento rok rozhodol celý Dakar v kategórii motoriek.
Verili ste, keď ste mu po tejto ťažkej etape odovzdali zničenú motorku, že ju do rána opäť dá do poriadku? Že opäť budete mať súťažný motocykel prichystaný na ďalšiu etapu?
Jasné, že som mu veril! Vedel som, že keď on neopraví moju motorku, tak potom ani ostatní nespojazdnia ďalšie stroje. To mi bolo jasné hneď po skončení etapy. Bol som úplne pokojný. Všetko na nej bol problém. Pérovanie nám tieklo. Zlatko chcel aj pérovanie opraviť. Ale ja som povedal, že na to je špeciálny servis, on nech rieši iné veci. Kvôli pérovaniu sme požiadali o pomoc servis KTM. Opravili to oni. Aj takéto veci sa stávajú… Každý si myslí, že na Dakare by malo byť viac sucho. Veď by sa to malo jazdiť v prachu a piesku, po vyschnutých riečiskách (krátka odmlka). Tento rok nám na Dakare veľmi veľa pršalo. Preto sme často jazdili po blate a cez kaluže, či skôr po vode. Bolo to náročné na techniku jazdy.
Pri rozhovore, ktorý ste robili po skončení spomínanej etapy v Bolívii, ste uviedli, že to bola najbláznivejšia etapa, akú ste vo svojej kariére na tomto podujatí zažili? Prečo si to myslíte?
Samozrejme, že určite boli aj ťažké – a možno – aj ťažšie úseky v Južnej Amerike. Na tejto bolívijskej misii po tom slanom jazere Uyuni bolo najhoršie, že bola veľká zima… Dva stupne nad nulou. Motorky pre ten slaný kúpeľ nefungovali ako by mali. A keď vám počas súťaže odchádza motorka, to je veľmi zlé. Haprujúca technika sa veľmi podpíše na psychike pretekára. Keď som išiel tankovať, motorka mi zrazu ´zdochla´. Nedala sa naštartovať. Motor vynechával. Preto som z ´tankovačky´ išiel ako piaty motocyklista od konca! Bol som prvý jazdec, ktorému motorka začala vynechávať… Po 30 kilometroch som videl, že je zle… Už som sa v duchu lúčil s Dakarom. Zrazu to chytilo. Potom to zasa nešlo. Vtedy som si myslel, že tento ročník Dakaru ani nedokončím… Že tá motorka úplne odíde. Potom som zistil, kde tá slaná voda robí najväčšie problémy, kam mi to najviac špliecha – a začal som to trochu obchádzať. Zrazu motorka začala poslúchať. Už to išlo (krátka odmlka). Ale aj s odstupom času musím priznať, že to bola najbláznivejšia etapa z celého Dakaru 2015. A nie iba z Dakaru 2015. Ani v minulých ročníkoch som niečo podobné na trati neprežil. Už by som takú etapu nechcel zažiť. Bol to poriadny nápor na nervy. Som veľmi rád, že som to všetko zvládol, že som došiel až do cieľa v Buenos Aires. Dokonca ako piaty motocyklista.
Za tie roky, čo chodíte na Dakar, ste preskákali rôzne úskalia. Čo je pre vás najväčším strašiakom? Aký typ terénu a povrchu nemáte radi, nerád po ňom jazdíte?
Čo je na Dakare pre mňa najväčší strašiak? Mne nevyhovujú trate, na ktorých sa ide pomedzi stromy. Nerád jazdím v teréne, v ktorom nevidím, čo ma čaká za rohom… Ubrzdím to na osemdesiat. A zrazu zistím, že som ešte mohol ísť rýchlejšie. To mi nevyhovuje. Ja mám rád púšť. Rýchle pasáže, počas ktorých dobre vidím pred seba, v ktorých viem, čo ma najbližšie kilometre čaká… Rád jazdím na pieskových dunách. Rád mám rýchle úseky. Ako motocyklový jazdec nemám rád neistotu a trate, pri ktorých nevidím, ako sa hovorí, za roh.
Záver tohoročného Dakaru bol pre vás a Ivana Jakeša ako z peknej rozprávky. V poslednej 13. etape na prvých dvoch miestach ste boli vy dvaja. Ivan Jakeš etapu vyhral, vás klasifikovali ako druhého v poradí? Dvaja Slováci na stupni víťazov! Supervýkon i superzážitok…
Ja som to ani nevedel. To som sa dozvedel až v cieli (krátka odmlka). Určite je to veľký a famózny výkon. Dvaja Slováci na prvých dvoch miestach! Na Rely Dakar! Mne v tom závere Dakaru už v podstate o nič nešlo. Do konca ročníka boli tri – štyri etapy. Na piatom mieste som mal pred sebou jazdca, ktorý mal náskok dvadsať minút. Za mnou bol odstup skoro hodinu. S tým sa už nedalo nič robiť. Ak som súpera, ktorý bol predo mnou dvadsať minút, nedokázal dostihnúť počas desiatich etáp, určite by som to nedokázal počas štyroch etáp. Na toľko som súdny človek a skúsený jazdec. Na 4. miesto by ma mohlo posunúť iba niečo nečakané. Porucha motorky, alebo zranenie toho pretekára. A to som si, samozrejme, neprial. Preto som motorku nehnal do nejakých krkolomných kúskov (krátka odmlka). Tento rok som používal predovšetkým rozum a cit pre terén. A tiež skúsenosti, ktoré som na rely nadobudol. V minulosti som sa hnal do cieľa na plné ´pecky´. A výsledok? Dvakrát som urobil salto ponad motorku! Rozbil som navigačný prístroj. Dolámal som sa. A aj tak som z toho nič nevyťažil Tento rok som padol trikrát. Ale vždy sa to stalo v malej rýchlosti. Išiel som rovno na nohy z nulovej rýchlosti. Takže som sa vrátil celý a zdravý. Vedel som, že 20 minút za tri etapy určite nezmažem. Ale aj to druhé miesto v záverečnej 13. etape bolo skvelé. Bolo to moje najlepšie umiestnenie v etape v doterajšej šesťročnej účasti na Rely Dakar.
Hovoríte o svojom osobnom maxime, no počas 27. ročníka Rely Dakar ste po prerušení jednej etapy boli dokonca na vedúcej pozícii. Ako ste prežívali tento čiastkový úspech? Aké myšlienky sa vám rojili hlavou, keď ste videli svoje meno na 1. mieste?
To bolo v ôsmej etape. To bolo tak… Odjazdil som 135 km po tom nešťastnom soľnom jazere… Potom sme prišli na súš. Bolo tam ešte blato. Ale dalo sa trochu pridať. Išiel som hneď za Comom a za Barredom. Zdali sa mi nejakí pomalí. Nechápal som, čo sa deje. Uvažoval som aj nad tým, či sa tento úsek vôbec meria… Zrazu som bol prvý na trati. Bol som sekundu pred španielskym jazdcom. Vedel som, že po 200-kilometrovom úseku to opäť pustia, opäť budú merať. Opäť to odštartovali… Mal som informácie, že štyridsať kilometrov pôjdeme iba po pieskových dunách. Tak som sa rozhodol, že dolu dunou to pustím naplno, aby som ušiel Španielovi, ktorý bol sekundu za mnou. Dobehol nás však čílsky jazdec, ktorý pravdepodobne terén poznal. Vedel, do čoho ide. Hoci na štarte bol za nami až dve minúty, počas tých 40 kilometrov nás ´stiahol´, obehol nás, a dokázal tú etapu vyhrať. To bola jediná etapa na tohoročnom Dakare, po ktorej som bol smutný. Videl som, že ju mám veľmi dobre rozohranú. Usiloval som sa tak, aby som tú etapu naozaj vyhral. Srdce mi bilo ako splašený kôň! Už som sa videl na prvom mieste… A nakoniec som bol až tretí v cieli. Aj ten Španiel mi na rýchlejších úsekoch trochu ušiel.
Jeden ročník Dakaru máte úspešne za sebou, nech žije ten nasledujúci. Kedy sa naň začnete pripravovať?
Zložitá otázka. Najmä v našich zložitých ekonomických podmienkach. Ale o peniazoch teraz nechcem hovoriť (krátka odmlka). Každý rok na jar chodím trénovať do Talianska. Na to sa už teraz veľmi teším. Sú tam super trate. Viete, tento šport ma baví. Pre tento šport žijem! Je to môj koníček. Teraz si doprajem minimálne týždeň pauzu a zasa budem spriadať plány, ako sa čo najlepšie pripraviť na budúcoročný Dakar (smiech).
Ako ste udržiavali kontakt s rodinou, s manželkou, s kamarátmi, ktorí vám doma na diaľku držali palce?
Písali sme si, volali sme spolu. S manželkou sme si najmä esemeskovali. Aby vedela, čo sa deje, ako sa mám a tak. Môj švagor mal na starosti predovšetkým médiá. Posielal fotografie, e-maily, tlačové správy. On vedel všetko, čo sa na Dakare deje. Mal prehľad o všetkom (smiech). Tento rok sme aj v tejto oblasti nič nepodcenili. Hlavne nám pomohlo, že tam bola televízia. Aj cez RTVS sme sa dostali k informáciám, ktoré sme v Južnej Amerike chceli mať.
S manželkou a malou dcérkou ste boli v kontakte každý deň?
Nie. Každý deň nie. Jasné, že nie. Boli dni, keď vôbec nebol signál… A tiež som sa musel sústrediť na etapy, ktoré ma čakali. Nedalo sa nejako extra rozptyľovať. Fakt som tomu veľmi veľa obetoval, musel som sa predovšetkým skoncentrovať na trať, po ktorej som jazdil. Nechcel som urobiť nejakú veľkú fatálnu chybu, ktorá by ma pripravila o dobrý výsledok. Obetoval som tomu veľa, aby som mohol absolvovať Dakar. Na rodinu som sa veľmi tešil, ale keď som išiel Dakar, musel som rozmýšľať hlavne o ňom. Inak sa to ani nedá. Ak chcete držať krok s najlepšími, nesmiete stratiť koncentráciu.
Z trinástich etáp ste až v desiatich dokázali skončiť v najlepšej desiatke, čo bol z vašej strany určite super výkon. Ale prvé tri etapy neboli už také dobré… Čomu pripisujete ten pomalší rozbeh, to vaše tohoročné trojdňové hľadanie správneho tempa?
Hlavne tomu, že nemáme prax z náročných rely pretekov. Rely súťaže sa jazdia iným štýlom ako enduro alebo cross country. V rely súťažiach sú veľmi veľké rýchlosti. A odhadnúť správny moment, kedy spomaliť, a kedy pridať plyn, na to treba cvik. Inak sa brzdí vo veľkej rýchlosti a inak v malej. Iný štýl jazdy vyznávajú skúsení rely jazdci a iný my ostatní. To je ako formula jeden a naša škodovka. Z tej vysokej rýchlosti musím inak dobrzďovať ako z pomalej. Navyše, veľkú úlohu zohráva aj správne a dobré čítanie toho členitého terénu.
Viackrát ste zdôrazňovali potrebu silnejšej a kvalitnejšej motorky. Tento rok ste na Dakar išli s úplne novým motocyklom KTM Rally Replica 450, no stále nie ste s tou technikou spokojný. Prečo?
Som rád, že moja nová motorka má vstrekovanie. Že nemala karburátor… Vstrekovanie paliva o tridsať percent zvýšilo jej výkon. Ale aj tak to na tých najlepších nestačilo… Všetci fabrickí jazdci boli predo mnou. Ja mám sériovú motorku. Dalo by sa vyrovnať tým fabrickým strojom, ak by som mal z podobných pretekov viac skúsenosti. Oni rely jazdia celý rok. Navyše majú špeciálne postavenú motorku. Podľa svojho želania. Navyše, oni celý rok testujú techniku. Zbierajú poznatky a skúsenosti. Pretekanie na Dakare je pre nich vyvrcholenie celého snaženia. Čo celý rok nazbierajú, to dajú do Dakaru. Pre nich je to špička ľadovca. Ale oni – na rozdiel od nás – majú oveľa lepšiu a pevnejšiu základňu toho ľadovca…
Keď takto trefne definujete technologický a športový náskok vašich najväčších rivalov, treba otázku postaviť aj tak, či sa vôbec dá vyrovnať tým najlepším a najskúsenejším továrenským jazdcom?
Tento rok som sa sám presvedčil, že šanca vyrovnať sa im v majstrovstve naozaj je. Keby som mal fabrickú motorku, bol by som určite ešte lepší a rýchlejší. Netvrdím, že vtedy by som išiel Dakar rovno vyhrať. To určite nie. Ale vedel by som sa k ním časovo ešte viac priblížiť. Je rozdiel, keď motorka ide 175 km za hodinu, alebo iba 170 km. Na tých kilometroch sa to okamžite prejaví. Aj napriek tomu musím povedať, že tí najrýchlejší mi v etapách ďaleko neutekali. Raz som dostal od Comu 20 minút – a to sme ešte blúdili… Dostával som od neho desať minút. V niektorých etapách som za víťazom zaostal iba minútu, dve minúty. Niekedy dve – tri minúty. Prvý raz v histórii som tam málo zaostával. To sa ešte nestalo, aby piaty v konečnom hodnotení mal od víťaza odstup iba necelých 45 minút. To je jasný dôkaz, že viem s nimi držať krok. Toto konštatovanie je pre mňa veľkým povzbudením do budúcnosti. Mám iba 32 rokov. Ak mi bude zdravie slúžiť, a budem mať podporu sponzorov, môžem ešte niekoľko ročníkov absolvovať. Už som bol piaty. Pred tromi rokmi. Samozrejme, že som veľmi šťastný. Ale môj sen je trochu inde. Mňa teší najmä to, že som bol medzi tými prvými.
Už niekoľko rokov po návrate z Južnej Ameriky rozoberáte technické možnosti svojej motorky. Štefan, okrem súťažnej techniky, ktorá je sériovým výrobkom, kde sú podľa vás ešte rezervy, v ktorej oblasti by sa ešte dali veci zlepšiť?
Tak určite aj vo mne. Tí jazdci sú jednoducho rýchlejší. Hlavne to, že tú rely stále jazdia. Keby oni prišli k nám na cross country, tak ich s prehľadom všetkých predstihnem. Ukážem im chrbát. Lebo tieto súťaže viem jazdiť. Mám s nimi bohatú prax. Ale my prídeme na rely, a oni majú navrch. Lebo súťaženie na Dakare si vyžaduje inú techniku jazdy. Je to niečo, čo sa bez súťaženie v rely pretekoch nedá natrénovať. Musíte jazdiť práve tieto súťaže. Je to iná technika jazdenia.
Počas tejto edície Rely Dakar sa veľmi často skloňovala maratónska etapa, počas ktorej ste noc strávili v bivaku. Počas nej ste nemohli využiť služby mechanika, museli ste fungovať iba s tým, čo ste mali k dispozícii? To je nejaká novinka v programe Rely Dakar?
Nie, to nie je novinka. Minulý rok boli predsa dva bivaky. Ale teraz sa to volá maratónska etapa. Každý rok sme niečo mali… Minulý rok boli dve takéto maratónske etapy. Bolo to v Bolívii. Na jednu z nich tak skoro nezabudnem… Padol som v nej, pokrivil som riadidlá na motorke – a tak som dva dni jazdil s nimi. Nevedel som si to sám opraviť! Navyše, po tom krkolomnom páde som bol poriadne doudieraný, celý boľavý. Nebolo mi všetko jedno (krátka odmlka). Toto sú tie veci… Toto sú tie časti, ktoré musia do seba zapadnúť. Práve minulý rok som sa naučil, že počas maratónskej etapy, keď som odkázaný sám na seba, nemôžem si dovoliť padať, rozbíjať motorku a kaličiť svoje telo. Nemôžem sa pri jazde zraniť. Musím jazdiť s rozvahou a rozumom. Lebo v bivaku vám nikto nepomôže… Tam nie je mechanik k dispozícii. Ak rozbijete motorku tak, že ju nedokážete sám opraviť, jednoducho skončíte.
Fakt tam nemáte možnosť žiadnej technickej asistencie? Všetko si musíte urobiť sám?
Áno. Každý jazdec si musí opraviť motorku sám. Bez pomoci mechanika, bez pomoci štábu. Môže mu pomôcť iný jazdec, ale nie mechanik. Prípadné technické problémy si musíte odstrániť sám iba s tým náradím, ktoré si počas maratónskej etapy veziete so sebou. Preto je veľmi dôležité motorku počas takejto etapy nerozbiť a nepokaziť. Teraz to už viem (smiech).
Keď ste šťastne dorazili do cieľa 27. ročníka Rely Dakar, počuli ste nejaké debaty o tom, kadiaľ sa pôjde budúci 28. ročník tejto najťažšej motoristickej súťaže na svete? Spomínal niekto plány na budúci rok, alebo je to všetko ešte predčasné?
Budem úprimný. Človek je rád, že už konečne má tie galeje za sebou. Takže, teraz určite neuvažujem o trasách, po ktorých sa pôjde Dakar 2016. Aj keď ja osobne by som veľmi privítal, keby v itinerári súťaže zostalo Čile. Určite áno (krátka odmlka). Tam sa mi jazdí veľmi dobre, pretože rád jazdím v púšti. Ale tá Bolívia… V podstate… Ako by som to povedal… Tento rok stačilo! Najmä to nešťastné soľné jazero Uyuni by som už nechcel zažiť. Ak by som si mal predstaviť, že zasa treba ísť po tej nepríjemnej slanej vode… Radšej nie. Tiež je zle, že nás ´ťahajú´ do veľkých výšok. Až päťtisíc metrov nad morom! Ideme tam zavčasu ráno. Riadne ste oblečený, potom zídete nižšie, kde vám je zasa v tom oblečení teplo. Zavčasu vstávame. Nevyspíme sa. Navyše, v tých výškach sa ťažko dýcha… Tento rok sme išli štyrikrát cez hory! Šplhali sme sa až do výšky päťtisíc metrov nad morom. Bolo tam zima, nepríjemne riedky vzduch, zle sa tam jazdilo. Motorky tiež dostali zabrať. Nie som zástancom tých vysokohorských etáp. Ale aj to je vraj Dakar.
Keď sme pred Dakarom hovorili o jazdcoch, s ktorými sa budete biť o popredné priečky v celkovom hodnotení 27. ročníka, spomenuli ste dve nové mená. Obaja sa naozaj výrazne presadili v konečnom hodnotení. To fakt máte taký dobrý prehľad o svojich súperoch?
Samozrejme, že sa tomu venujem. Sledujem chlapcov, ako sa im darí. Kto by mohol na Dakare vyskočiť. Rakúšan Mattias Wallner bol majstrom sveta v motokrose v MX 3. Vedel som, že mu chýbajú skúsenosti. Ale obaja nováčikovia mali za sebou fabrickú podporu. Už išli rely v Maroku. Druhým novicom bol Toby Price. Austrálsky pretekár. V Austrálii majú tiež púšte. Určite na nich trénoval. V Južnej Amerike išiel veľmi dobre. V konečnom hodnotení skončil na výbornom 3. mieste! Viem, že súťaží v Amerike v cross country, v ktorom je veľmi rýchly. V roku 2014 bola Medzinárodná motocyklová šesťdňová súťaž v Argentíne a Toby Price medzi všetkými jazdcami skončil na 2. mieste. Bol tam naozaj výborný. Je to mladý chalan. Vedel som, že on pôjde rýchlo. Moje slová sa potvrdili.
Tak isto ste v Rusovciach pred odchodom do francúzskeho prístavu Le Havre tvrdili, že v rámci kvalitnej prípravy na tohoročný diel Dakaru budete chodiť jazdiť na piesok do Chorvátska. Podarilo sa vám zrealizovať tento plán? Ak nie, prečo, z akých dôvodov?
Nie, nevyšlo nám to. Technika nedorazila v takom stave, v akom sme ju chceli mať. Museli sme to vynechať. Chodil som trénovať iba do Maďarska. Iba jazdu v piesku. To bolo všetko. A ukázalo sa, že na Rely Dakar je to žalostne málo. Naozaj to chce absolvovať poriadnu rely súťaž. Budúci rok už bez toho nebudem môcť byť. Vidím, že z roka na rok ide konkurencia hore (krátka odmlka). Ak to má mať zmysel, mal by som ísť nejaké rely súťaže v Európe alebo v Afrike. Ak chceme v tom naozaj seriózne pokračovať, tak by som mal v priebehu budúceho roka absolvovať minimálne jedny rely preteky. Osobne by som bol veľmi rád, keby sa mi podarili dve takéto podujatia. Najlepšie by to bolo, keby som rely súťaže odjazdil koncom roka – v októbri alebo v novembri. Aby som aj po tejto stránke prišiel dobre pripravený na Dakar (krátka odmlka). Aby som sa tam zasa prvé tri etapy neučil jazdiť takúto náročnú rely súťaž. Najmä čítanie trate a správne dobrzďovanie motorky zo 160-kilometrovej rýchlosti na osemdesiatku ma tento rok na Dakare zbytočne oberalo o cenné sekundy… Toto sa ešte musím naučiť… Ak chcem pomýšľať v celkovom poradí na stupne pre víťazov, musím si rely natrénovať. V Afrike, v Taliansku, v Chorvátsku… Musím ísť súťažiť tam, kde sa dá rely ´dostať´ do krvi a pod kožu. Len tak budem môcť jazdiť Dakar naplno už od úvodnej etapy.
Zhováral sa Štefan Žilka
