Začalo sa konečne leto. Nemyslím tým 40-stupňové horúčavy, ale našich politikov, ktorí to konečne zabalili a prestali nás aspoň na chvíľu otravovať. Na zaslúženú dovolenku sa vybrali aj politickí novinári, aby nazbierali dostatok mentálnych síl na to, čo ich o mesiac čaká.
Najhoršie na tom sme my, ktorí musíme niečo napísať aj keď sa takmer nič nedeje. Preto aj môj príspevok bude možno stručnejší ako predošlé. Našťastie Richard Sulík nám dal dva mesiace, aby sme sa mali čím „bavkať“, kým sa konečne vládna kríza vyrieši.
Kollár by všetko nechal na dvoch kohútov
Viac ako dva roky nás šéfovia OľaNO – Igor Matovič a SaS – Richard Sulík otravujú nekonečnými útokmi. Ten druhý si buchol po stole a dal ultimátum, že do konca augusta má opustiť bojové pole jeho súper. Ak sa tak nestane, tak to pole údajne opustí on, bez ohľadu na to, aké budú dôsledky.
Teraz by sa podľa očakávania mali začať vyjednávania, ale všetci dobre vieme, že by sa musel stať zázrak, aby si títo dvaja kohúti sadli za jeden stôl a povedali prepáč. Každý chce byť víťaz. Preto ma aj prekvapujú opakované vyhlásenia otca „rodiny“ Borisa Kollára, že koaličná kríza je problém Sulíka a Matoviča a mali by ju vyriešiť oni dvaja.
Prečo takého vyhlásenia lídra Sme rodina? No jednoducho snaží sa z toho znovu vyťažiť. Ja nič, ja muzikant. To, že aj jeho postoj ku koalícii z časti prispel k súčasnej situácii nechce vidieť. Pripravený je na všetko, lebo aj v prípade predčasných volieb by jeho cena mohla stúpať. Bez ohľadu koľko poslancov by mal v novom parlamente, už sa potajme núka všetkým, okrem fašistov a zatiaľ Smeru.
Peter Pellegrini na druhej strane akoby začal chápať, že jeho budúcnosť nie je spätá so zúrivým Robertom Ficom a začína byť čoraz menej útočný voči súčasnej vládnej koalícii. Stále chce ukázať, že s ním môžu počítať. Som presvedčený, že aj budú.
Heger nevie čo má robiť
Ako som už napísal, Kollár si myslí, že by si to mali vyriešiť Matovič a Sulík. Neviem ako by jedna z dvoch znepriatelených strán mohla povedať, že tento boj prehrala a ustupuje.
Iba krátke, aj keď nie adekvátne porovnanie. Vojna na Ukrajine sa vedie už päť mesiacov. Každá zo strán si kladie vlastné podmienky, ktoré by boli pre druhú de facto porážkou. Aj pri tých najsamozrejmejších veciach, ako je zásobovanie zeme potravinami, musí byť sprostredkovateľ. Tentoraz to bol turecký prezident Recep Tayyip Erdogan.
Všetci očakávame, že slovenským Erdoganom by mal byť Eduard Heger, Je predsa predsedom vlády a mal by vedieť, že skončí ak sa situácia nezmení. Heger však na to nemá.
Hneď na začiatku urobil veľkú chybu, keď sa postavil na stranu Matoviča. Ako mu má veriť druhá strana? Po stretnutí s prezidentkou Zuzanou Čaputovou akoby priznal, že to vzdáva a je mu jedno či bude trojkoalícia alebo predčasné voľby.
Týmto len priznal, že na to nemá, jedným slovom – nie je žiadnym politikom, ale iba osoba, ktorá sa náhodou ocitla na čele vlády. Už v minulosti som písal, že na Slovensku sme mali veľa koaličných vlád a v ich čele stála spravidla silná osobnosť, ktorá vedela čo chce a kedy má čo partnerom ponúknuť, aby sa spor vyriešil.
Heger medzi nich nikdy patriť nebude. Zostalo mu iba sľubovať, že nás čakajú horúce posledné augustové týždne. To sme však vedeli aj bez neho.