V posledných dňoch často počúvame názor o začiatku tzv, orbanizácie médií na Slovensku. Začalo sa to najprv zákonom o RTVS, ktorý schválil parlament a pokračuje aj situáciou v súkromných médiách. Pokusy ovládať médiá boli viac-menej úspešné aj v minulosti, ale Robert Fico to robí veľmi okato.
Najľahším terčom sú verejnoprávne médiá
Pozrime sa najprv na výzvu zachovať slobodu médií. Zároveň sa však natíska otázka, či vo svete existujú médiá, ktoré môžeme nazvať úplne slobodné. Môj názor, že asi nie, o čom som viackrát hovoril nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme zožal som veľa kritiky, ale názor nemením.
V Markíze sú na nože pre reláciu Na telo, k rebelovi Kovačičovi sa pridala aj časť jeho kolegov (video)
Politická garnitúra pri moci samozrejme nerada prijíma kritiku, lebo jej to môže priniesť porážku pri ďalších voľbách, a preto sa snaží ju rôznymi spôsobmi zastaviť, alebo iba utlmiť. Najľahšie je to so štátnym, respektíve verejnoprávnym médiom. Legislatívnymi zmenami si dosadí vlastných ľudí do jeho čela, zastaví prísun financií a máme po slobode.
Zamestnanci Markízy vstúpili do štrajkovej pohotovosti, vedenie televízie odmietlo ich ultimátum
Najdrastickejšie to bolo počas komunizmu, keď sa mohlo písať len to, čo povolila štátna moc. Dokonca aj dnes v mnohých diktátorských režimoch sa za kritické písanie ide priamo za mreže. My starší, si dobre pamätáme na tzv. noc dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994, keď koalícia pod vedením Vladimíra Mečiara rýchlo po voľbách vymenovala vlastných ľudí do čela verejnoprávneho média. Dobre vieme, ako vyzeralo spravodajstvo počas nadchádzajúcich štyroch rokov.
Ovládnuť verejnoprávne médiá sa snažili všetky vlády od revolúcie. Niektoré priamo zmenou vedenia, iné zasa tichým vydieraním prostredníctvom povinného financovania týchto médií. Niektoré sofistikovanejšie, iné zasa „na drzovku“.
Známe je nedávne vyjadrenie jedného z lídrov súčasnej koalície, že v minulosti dokonca určoval aj to, kto bude moderátorom politickej diskusie.
Majiteľ často určuje obsah
Pri súkromných médiách sú veľkým problémom často ich majitelia, ktorí niekedy zasahujú do vysielania, aby tak neuškodili vlastným záujmom. Často to nemusí byť iba v prospech štátnej moci, ale aj vlastných podnikateľských aktivít, ktoré priamo nesúvisia s mediálnou scénou, ale ide predovšetkým neuškodiť prísunu peňazí z iných „kšeftov“.
Počuli sme o údajnom zozname podnikov v jednej zo súkromných televízií, o ktorých sa nesmelo negatívne hovoriť, dokonca sa museli neustále vychvaľovať úspechy majiteľa v iných podnikateľských aktivitách.
Samozrejme aj v tomto má značnú rolu štát. Majiteľ nie je imúnny ani na peniaze od štátu prostredníctvom reklamných objednávok od štátnych podnikov a v poslednom čase aj prostredníctvom prostriedkov z eurofondov. V jednej z televízií boli predstavitelia jednej zo strán vtedajšej vládnej koalície takmer stále na jej obrazovkách. Hovorí sa, že majiteľovi tohto média sa to oplatilo.
Na obsah majú dosah aj inzerenti
V neposlednom rade sa do všetkého môžu „vmontovať“ aj inzerenti, ktorí tiež obhajujú vlastné záujmy. Pred asi dvadsiatimi rokmi sa hovorilo o prípade jedného z tlačených médií, ktoré malo problémy z krátkeho negatívneho článku o jednom z jeho najväčších inzerentov.
Jednu pomerne neškodnú informáciu o počínaní inzerenta si tento vyhodnotil ako veľmi nebezpečnú pre jeho dobré meno a hrozil zrušením niekoľkomiliónovej zákazky vo vtedajších korunách. Či to zrealizoval neviem, ale je to jasná hrozba pre nezávislosť médií.
V Srbsku orbanizácia dosiahla dokonalosť
Pri komentovaní situácie v mediálnej oblasti sa kroky súčasnej vládnej koalície často porovnávajú s postupmi maďarského premiéra Viktóra Orbána, ktoré viedli k takmer úplnej kontrole médií v krajine. Pozrime sa však aj na ďalšiu krajinu, kde tento recept má ešte drastickejšiu formu. Je to Srbsko.
Úplnú kontrolu nad všetkými ôsmymi televíziami s tzv, nacionálnou frekvenciou má vládna strana, ktorej exponentom je súčasný prezident Aleksandar Vučić.
Príkladom je napríklad najnovší údaj, že pred súčasnými lokálnymi voľbami za posledných 55 dní bol priamo vo vysielaní týchto televízii až 55-krát. Samozrejme najviac hovoril o úspechoch súčasnej vlády a nadával na opozíciu. Pre úplný obraz dodám, že nešlo iba o krátke vystúpenia, ale väčšinou o niekoľkohodinové.
Ako to dokázal? Jednoducho všetky celoštátne tzv. nezávislé televízie sú vlastne úplne závislé od štátnej moci. V niektorých prípadoch údajne štátne podniky pomohli získať televízie do rúk súčasných majiteľov. Pri ich fungovaní sa peniaze získavajú priamo z reklám spomínaných veľkých štátnych podnikov alebo podnikov, ktoré vlastnia priamo najvyšší predstavitelia Vučićovej strany. Bez toho by nemohli existovať.
Štátny káblový operatér nechce zaradiť do svojej ponuky médiá, ktoré opačne myslia a tak občania, kde nemajú možnosť si vybrať iného operatéra, sú odkázaní iba na informácie, ktoré im ponúka vládna koalícia.
Takýmto médiám sa často odpúšťajú veľké daňové dlhy a tamojšia Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie im neudeľuje pokuty za takmer denné porušenie pravidiel. Jednoducho na všetky podnety mlčí. Výsledkom je, že už 12 rokov je pri moci súčasná vládna koalícia a pravdepodobne ubehne ešte veľa času, kým dôjde k zmene.
Samozrejme na Slovensku ešte stále máme slobodu médií, ktorú nebude ľahké úplne zatlačiť, lebo v dobe internetu sú informácie ľahšie dostupné, ako v minulosti. Uvidíme však, aké budú ďalšie kroky súčasnej vládnej koalície a iba potom budeme môcť porovnávať s Maďarskom alebo Srbskom. Len aby už nebolo neskoro.