BRATISLAVA 3. júla (WEBNOVINY) – Na internetovej stránke Ústavu pamäti národa (ÚPN) pribudol zoznam viac ako tisícky slovenských vojakov, ktorí padli v priebehu protisovietskeho ťaženia od júna 1941 do augusta 1944. Ústav zoznam zhotovil a publikoval pri príležitosti 70. výročia napadnutia Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom, ktorému pri útoku sekundoval aj slovenský armádny zbor s 50 tisíc mužmi.
„Slovenská vojenská účasť na východnom fronte patrila v rokoch komunistickej totality medzi tabuizované kapitoly našich národných dejín. Osobitne smutné osudy mala pamiatka padlých,“ hovorí o účasti prvej Slovenskej republiky vo vojne historik ÚPN Martin Lacko.
Ako dodal, kým na pomníky obetiam I. svetovej vojny sa umiestňovali mená všetkých padlých, bez ohľadu na to, na akej strane frontu padli, v prípade druhej svetovej vojny sa mená zúžili iba na príslušníkov československého odboja.
Téma, ktorá bola tabu
Podľa neho preto zoznam, ktorý obsahuje mená obetí z radov armády vyslanej do vojny Slovenskou republikou, možno chápať aj ako snahu zaplniť jedno z tabuizovaných miest. Po národnostnej stránke tvoria menoslov 1281 obetí spravidla Slováci. Popri nich sa tu nachádza aj niekoľko slovenských Maďarov a necelá stovka slovenských Nemcov. Zoznam obetí je radený abecedne a obsahuje konkrétne údaje o hodnosti padlého, jeho meno a priezvisko, ročník a miesto narodenia, ale aj dátum a miesto úmrtia.
https://www.youtube.com/watch?v=hrMrboz3WJM
„Miesto pochovania sme neuvádzali, keďže ide o komplikovanejší problém. Značná časť obetí bola totiž exhumovaná a z miesta pôvodného pochovania prekladaná na centrálne slovenské vojenské cintoríny v ZSSR dnes už prakticky neexistujúce,“ vysvetľuje Lacko.
Základom zoznamu boli menoslovy padlých, zomrelých a zabitých vojakov publikované v dobovej tlači v rokoch 1943 – 1945. Neboli však úplne kompletné a obsahovali aj viacero chybných údajov či preklepov. „Údaje sme následne overovali a doplňovali z fondov Vojenského historického archívu i vlastného výskumu,“ uviedol Lacko s tým, že zoznam je šetrný pokiaľ ide špecifikáciu smrti.
„Či išlo o smrť na bojovom poli, následkom zranenia, choroby, vraždy, samovraždy, či inej príčiny. Hoci v mnohých prípadoch disponujeme aj bližšími údajmi o okolnostiach, resp. príčine smrti týchto vojakov, neuvádzame ich tu – predovšetkým z pietnych dôvodov. Nech sú si mŕtvi po polstoročnej selekcii aspoň tu rovnými,“ dodal.
Bez súhlasu Snemu SR
Do tejto vojny sa podľa Lacka zapojili aj viaceré štáty v nemeckej sfére vplyvu – Rumunsko, Maďarsko, Taliansko, Fínsko či desaťtisíce občanov ZSSR. Jedným z nemeckých spojencov v ťažení bola aj Slovenská republika. Z iniciatívy jej predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku sa pripojila už 22. júna 1941.
Vstup do vojny sa udial neústavným spôsobom – obídením zákonodarného zboru – Snemu SR.
Bez ohľadu na to už dva dni nato, 24. júna 1941, prekročila dvojtisícová Rýchla skupina (neskôr premenovaná na Rýchlu brigádu) ako prvá slovenská formácia hranice ZSSR.
Za ňou postupoval armádny zbor s 50 tisíc mužmi. „Existencia Rýchlej brigády sa skončila po tragickej bitke so 44. sovietskou horskou streleckou divíziou, ktorá sa odohrala 22. júla 1941 pri Lipovci, a vyžiadala si až 75 slovenských obetí na životoch,“ uzavrel historik.
