Už tri roky sa Ukrajina pod vedením prezidenta Volodymyra Zelenského chrabro bráni barbarskému ruskému útoku na svoju štátnu nezávislosť, územnú celistvosť a slobodu.
Odolala Putinovmu pokusu o blitzkrieg, ktorého cieľom bolo za týždeň obsadiť Kyjev, dosadiť bábkovú vládu, ovládnuť tento veľký štát a pripojiť ho k Ruskej federácii.
Viac téme: Vojna na Ukrajine
Odôvodnenie „špeciálnej vojenskej operácie“, ktorá sa zmenila na najväčšiu vojnu v Európe od roku 1945, bolo revizionistické: Ukrajina je umelý štát, Ukrajinci nie sú svojbytný národ, Rusko nemá hranice a mocensko-politické pomery v Európe treba vrátiť pred rok 1997.
Prezident Zelenskyj povedal, že je ochotný odstúpiť, ale má podmienku
Reakcia členských štátov EÚ a NATO na toto Putinovo naprávanie geopolitickej katastrofy, ktorou bol podľa neho rozpad Sovietskeho zväzu, vyplynula z presvedčenia, že nie je v záujme Európy ani USA, aby sa namiesto platného medzinárodného práva začal presadzovať revizionizmus odvolávajúci sa na domnelé historické nároky na nejaké územia, aby sa hranice začali meniť silou, aby agresor bol odmenený za príšerné utrpenie a škody, ktoré spôsobil napadnutému štátu, aby sa Ukrajina s jej ľudským, priemyslovým, poľnohospodárskym, surovinovým, vojenským atď. potenciálom dostala do područia Ruska a to mohlo tento potenciál využiť v budúcnosti na ďalšie imperiálne výboje voči členským štátom EÚ a NATO.
Spoločná transatlantická politika
Slovensko malo eminentný záujem, aby sa ruské vojská nedostali k našim hraniciam. Z toho logicky vyplynula spoločná transatlantická politika všestrannej pomoci Ukrajine ubrániť svoju štátnu suverenitu a územnú celistvosť a zastaviť postup ruských vojsk.
Túto politiku jednoznačne podporovali aj americkí Republikáni, ktorí v Kongrese USA vítali prezidenta Zelenského búrlivými ováciami. Súčasťou pomoci Ukrajine bolo aj oslabovanie ruského potenciálu viesť vojnu prostredníctvom ekonomických, technologických a ďalších sankcií uvalených na Ruskú federáciu.
Robert Fico, ktorý dnes vyhlasuje, že od samého začiatku mal na vojnu iný názor, ako absolútna väčšina premiérov členských štátov EÚ, klame.
Začiatkom roku 2022 odmietal, že Rusko má nejaké dôvody napadnúť Ukrajinu a 25. februára 2022 s ďalšími poslancami za Smer-SD hlasoval za Vyhlásenie NR SR k vojenskej agresii Ruskej federácie proti Ukrajine, ktoré hneď v úvode ruskú agresiu čo najdôraznejšie odsúdilo ako „nevyprovokovanú, neodôvodnenú a neoprávnenú”.
Neuznával žiadne „vážne bezpečnostné dôvody” Ruska ani pre rozpútanie najväčšej vojny v Európe po roku 1945, ani pre rozbitie európskej bezpečnostnej architektúry, ktorá sa vytvorila na základe Helsinského aktu z roku 1975, ako dnes oportunisticky hlása.
Naopak, súhlasil s tým, „Ukrajina bojuje za hodnoty slobody, demokracie, politickej nezávislosti, štátnej suverenity a územnej celistvosti, ktoré sú kľúčové aj pre Slovensko”.
Vyjadril tiež „neochvejnú podporu pre nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc” a pre právo Ukrajincov slobodne si vybrať svet, v akom chcú pokojne žiť a prosperovať.” Sľúbil „stáť pri ľude Ukrajiny a jeho demokraticky zvolených predstaviteľoch.”
Fico vsadil na predsudky časti ľudí
Zrada takto konsenzuálne definovaného slovenského národného záujmu v konflikte na Ukrajine bola motivovaná predvolebnými kalkuláciami.
Ľudia z prostredia strany Smer-SD čelili trestným stíhaniam, preferencie strany po vzniku Hlasu-SD bolo treba za každú cenu zdvihnúť, aby sa dosiahlo volebné víťazstvo a tak politicky sa zachraňujúci Fico vsadil na predsudky časti ľudí voči Ukrajine.
Oslovil ľudí nekriticky obdivujúcich imperialistické Rusko a nenávidiacich USA aj EÚ a začal používať naratívy ruskej vojnovej propagandy. Odmietol prirodzenú ľudskú i medzinárodnú solidarity s Ukrajinou bojujúcou o holú existenciu proti štvornásobne silnejšiemu agresorovi.
Východ Ukrajiny obsadený ruskou armádou Moskva podľa Kremľa nikdy „nepredá“
Zodpovedným za pokračovanie vojny urobil Fico miesto Ruska napadnutý štát, lebo si dovolil brániť sa. Bolo to síce proti elementárnej logike aj morálke, ale u časti voličov to fungovalo. Túto falošnú a pokryteckú „mierovú politiku” presadzoval Fico pod heslom „ani náboj Ukrajine”.
Kritizoval predchádzajúce slovenské vlády, že aj vojenskými dodávkami podporovali Ukrajinu. Znovu a znovu útočil na „Západ”, teda aj na Slovensko ako súčasť EÚ a NATO, že zasielaním zbraní Ukrajine spôsobujú „zabíjanie Slovanov” a predlžujú vojnu. Tých, čo pomáhali Ukrajine dodávkami zbraní a munície, nazýval vojnovými štváčmi.
Robil si posmech zo zbierky na nákup munície pre Ukrajinu. Rokovania Európskej rady komentoval ako zasadnutia vojnového kabinetu.
Nikdy nebol schopný sám načrtnúť kontúry mierového riešenia, nikdy nehovoril o spravodlivom mieri. Politickou podstatou tohto volania po mieri totiž bolo, aby EÚ tlačila na Bidenovu administratívu, nech zastavením vojenskej pomoci donúti Ukrajinu prestať brániť sa a podriadiť sa Putinovým požiadavkám. Teda kapitulovať. V mene mieru. Bola to mníchovská politika ústupkov agresorovi, ktorú si podľa slovenského premiéra mala osvojiť aj EÚ.
Smer a jeho pokrytecká mierová politika
Odvrátenou stránkou tejto lživej mierovej politiky bolo, že s apelmi na zastavenie bojových operácií a začatie mierových rokovania sa Fico zásadne neobracal na agresora. Neprejavil morálne pobúrenie nad genocídnym spôsobom vedenia vojny proti ukrajinskému civilnému obyvateľstvu a nad škodami a utrpením, ktoré Rusko spôsobilo susednému národu.
Nikdy sa neohradil proti vyhrážkam ruských politikov a propagandistov, že treba hodiť jadrové zbrane na európske mestá. Jeho reči, že konflikt nemá vojenské riešenie, boli vždy adresované EÚ, NATO a USA, nikdy nie ruskému prezidentovi. Ten totiž na rozdiel od predsedu Smeru vždy vychádzal z toho, že konflikt má vojenské riešenie a presadzoval ho.
Arogantne sa vyjadril, že kvôli tomu, že Ukrajina nemá dostatok munície sa neposadí za rokovací stôl. Stále dával najavo, že konflikt chce vyriešiť vojenskou silou, že Ukrajinu si chce podmaniť.
Preto Ficova politika ustavičných útokov na predstaviteľov EÚ a NATO a ich členských štátov, že sú vojnoví jastrabi a štváči, jeho posmešné reči o údajných slovenských vojnových štváčikoch iba odpútavali pozornosť od očividného faktu, že skutočným vojnovým štváčom a nepriateľom mieru bol a je imperátor Putin, ktorý vojnu rozpútal a bezohľadne v nej pokračuje.
Smer-SD s jeho pokryteckou mierovou politikou sa stal nástrojom ruskej vojnovej propagandy, rozbíjal jednotu Európskej únie a oslaboval tak aj jej pozíciu voči nastupujúcej Trumpovej administratíve. Ak dnes slovenský premiér bedáka nad slabosťou EÚ, sám sa o ňu aj s maďarským premiérom Viktorom Orbánom pričinil.
Čo podsunul Fico svojim voličom?
Výsledkom tejto falošnej mierovej politiky bola demoralizácia veľkej časti slovenského obyvateľstva. Fico svojim voličom podsunul, že agresor je vlastne obeťou vojny a napadnutý štát je príčinou pokračujúceho utrpenia a krviprelievania, keďže sa tvrdohlavo bráni a jeho prezident chodí po svete žobrať o pomoc.
Otvorená podpora pôvodcovi vojny sprevádzalo zosmiešňovanie a urážanie ukrajinského prezidenta a bojujúcich Ukrajincov, čo prerástlo do prejavov otvoreného nepriateľstva voči Zelenskému a hanebného a vyvolávania nenávisti voči ukrajinskému národu.
Svojou decembrovou „súkromnou návštevou“ v Kremli sa naopak verejne a definitívne postavil na Robert Fico na stranu ruského prezidenta, ktorý spáchal zločin proti mieru. Vysmial sa tak zo spoločnej politiky EÚ voči ruskej imperialistickej agresii a znásilnenia medzinárodného práva. Ukázal, že záujmy imperialistického Ruska a spojenectvo s Putinom sú pre neho dôležitejšie ako záujmy EÚ a spojenectvo s Českom, Poľskom, Nemeckom, Francúzskom atď.
S touto amorálnou a cynickou politikou vstúpi Fico do slovenských aj európskych dejín. Je až desivé sledovať, koľko ľudí na Slovensku sa dnes vďaka tejto politike teší z nešťastia Ukrajincov. Tí si ho budú aj s Orbánom pamätať dlhé generácie. Darmo sa dnes škodoradostne teší, ako Ukrajina a EÚ, ktorej súčasťou je SR, prehrali s Trumpom a Putinom 0:3 na sety.
Fico, nie lídri EÚ, ktorí sa zišli v Paríži, aby riešili dôsledky obratu o 180 stupňov v politike USA, je priateľom vojny. Nie je žiaden mierotvorca. Je jedným z dvoch premiérov členských štátov EÚ, ktorí otvorene podporujú brutálnu Putinovu agresiu a ospravedlňujú ju. Čo je dôkaz, s akým pohŕdaním R. Fico vníma naše členstvo v EÚ, záväzky k jej spoločným hodnotám a politikám, ako aj bezpečnosť tohto zoskupenia, ktoré je naším životným priestorom.
Absurdné obviňovanie Zelenského na konferencii amerických krajne pravicových ultrakonzervatívcov, že „v skutočnosti potrebuje túto vojnu“, a vysmievanie sa EÚ a ukrajinskému prezidentovi, že sa dnes snažia „natlačiť“ do mierových rokovaní medzi Spojenými štátmi a Ruskom, je nepochopenie základných bezpečnostných záujmov EÚ a Slovenska v nej.
To, že sa slovenský premiér triumfalisticky pridal sa k Trumpovej politike voči Ukrajine, ktorú americký historik Timothy Snyder nazval „politikou vojnového sadizmu proti vernému a dôležitému spojencovi“ a ktorá vychádza v ústrety imperialistickému Rusku, je výsledok nepochopenia dejinnej skúsenosti Slovenska a našich národných záujmov.
