Bývalá televízna redaktorka, reportérka a moderátorka, večná bojovníčka za ľudské práva a slušné Slovensko, mama a manželka a po novom aj europoslankyňa.
Veronika Cifrová Ostrihoňová bola prítomná vo svete politiky už od počiatkov svojej kariéry, nikdy predtým do neho však inak ako spoza mikrofónu nenačrela. Len pred niekoľkými mesiacmi urobila podľa jej slov najťažšie kariérne rozhodnutie a vstúpila do nekompromisných politických vôd.
V rozhovore sa tiež dozviete:
- čo ju zatiaľ najviac prekvapilo na práci v Európskom parlamente
- aké konkrétne zmeny dokáže v Bruseli vybojovať pre Slovensko
- ako vyzerá jej deň v práci
- čo bol ten zlomový moment, kedy sa rozhodla ísť do politiky
- ako jej rozhodnutie prijala rodina a ako teraz fungujú doma
- aké politické hodnoty sa snaží zosobniť a kto je pre ňu inšpiráciou
Ako zatiaľ vnímate prácu v europarlamente? Je to také, ako ste očakávali?
Čím som staršia, tým menej mám očakávaní, lebo tie očakávania vám môžu potom zbytočne narobiť problémy a sklamania. Pre mňa je celá táto životná zmena pomerne rýchla, dynamická, intenzívna a vnímam ju tak za chodu. V každom prípade už som strávila nejaký čas v Európskom parlamente, už sme oficiálne prevzali mandáty, začali sme pracovať vo výboroch. A môžem povedať, že je tam obrovský priestor na prácu pre Slovensko, ale aj pre Európu, lebo sú to prepojené nádoby.
Teším sa, že spoznávam každý deň nových ľudí z iných krajín, pri ktorých mám možnosť vidieť iné perspektívy a vymieňať si názory. A v neposlednom rade sa teším, že mám priestor hovoriť viac po francúzsky. Kedysi som hovorila oveľa viac, takže tú francúzštinu treba výrazne oprášiť.
Slovensko má historicky najviac funkcií v europarlamente, väčšina vedúcich pozícií patrí progresívcom na čele s Hojsíkom
Teraz, keďže pôsobím v Bruseli, kde máme veľa francúzskych kolegov a kolegýň, tak sa teším aj z toho, že sa môže môj mozog rozvíjať aj v tomto smere. Postupne začínam vnímať dynamiku parlamentu a orientovať sa aj v tej budove. To sú len také drobnosti, s ktorými bojuje každý začínajúci europoslanec či europoslankyňa.
Zatiaľ som za túto prácu nesmierne vďačná a mám veľké šťastie, že mám tím aký mám. Väčšina už so mnou bola v kampani a konkrétne v Bruseli mám dve dámy, ktoré majú dlhoročné skúsenosti s prácou v Európskom parlamente. Aj na Slovensku máme fantastické posily. A to si myslím, že je veľmi dôležité, lebo človek nie je ostrov a treba mať okolo seba tých správnych ľudí.
Aké sú hlavné priority vášho pôsobenia v europarlamente a ako budete postupovať pri ich napĺňaní? Čo by ste chceli dosiahnuť do konca vášho mandátu?
Prioritou je obhajovať proeurópske Slovensko, čo je veľmi dôležité. Slovensko jasne ukotvené v západných inštitúciách, Slovensko, ktoré si ctí medzinárodné dohody a záväzky a snaží sa spolupracovať. Toto je naša spoločná misia všetkých šiestich, ktorí sme tam za Progresívne Slovensko. Aj to, aby ľudia chápali, že Európsky parlament je aj náš parlament a európsky priestor je aj náš priestor a nerobili zbytočný rozkol medzi nejakým Bruselom, ktorý ako keby rozhodoval o nás bez nás.
Za tých päť rokov mandátu by som chcela postaviť väčšie mosty medzi Bruselom a Slovenskom, aby sme naozaj mali pocit, že má zmysel byť v Európskej únii a že to, čo sa v tom Európskom parlamente deje, sa týka nás priamo tu na Slovensku. 80 percent našej legislatívy je odvodenej z európskej legislatívy. A tým, že mám nejakú prítomnosť aj na sociálnych sieťach, by som chcela túto platformu využívať aj na zdieľanie toho, o čom sa tam rozprávame. Aby ľudia nemali pocit, že sa o Európskom parlamente hovorí len dva mesiace pred voľbami.
V Európskom parlamente budete pôsobiť vo Výbore pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (LIBE) a vo Výbore pre práva žien a rodovú rovnosť (FEMM). Čo to v praxi znamená? Viete počas pôsobenia v nich presadiť nejaké zmeny priamo pre Slovensko?
Sú to výbory, ktoré sú mi blízke z povahy môjho pôsobenia už v predchádzajúcej práci. Pramenia z nich aj tie ciele, ktoré sa budem snažiť dosiahnuť. A to je obhajoba nezávislých médií a právneho štátu na Slovensku. To sú témy, ktoré sa riešia práve v LIBE. Vďaka pôsobeniu vo FEMM zase ozvučovať hlas nielen žien, ale aj tých zraniteľných. Vďaka Európskej legislatíve vieme posilniť postavenie obetí trestných činov, zjednodušiť ich prístup k informáciám, k pomoci a celkovo vytvárať podmienky, ktoré celý proces obetiam čo možno najviac uľahčia.
Progresívci spúšťajú novú kampaň. Chcú poukázať na to, že Ficova vláda „slúži iba sebe a nie ľuďom“ (video)
Podľa mňa je veľmi dôležité vnímať prácu slobodných médií ako súčasť právneho štátu a tiež tému posilňovania mediálnej a digitálnej gramotnosti mladých ľudí, pretože v tomto na Slovensku zaostávame. A ako konkrétne vieme na Slovensku pocítiť prácu Európskeho parlamentu? Keď sa pozrieme napríklad na zákon o slobode médií, ktorý bol nedávno prijatý, tak práve on by mal pomáhať tomu, aby sme mali na Slovensku nezávislé médiá.
V konkrétnom prípade napríklad verejnoprávnej televízie je veľmi dôležité sledovať, ako bude Slovenská republika implementovať tento zákon. Verejnoprávna inštitúcia, ktorá má informovať občanov a občianky Slovenskej republiky nemôže predsa byť v niekoho politickom područí. Registrujem aj reakcie kolegýň a kolegov z Európskeho parlamentu z iných členských krajín, ktorým sa zdá, že spôsob, akým sa RTVS zmenila na STVR, nemusí byť v súlade so zákonom o slobode médií. O to viac, že som bývalá novinárka, tak mi na tom záleží, aby novinári a novinárky mohli pracovať slobodne a nezávisle pre nás, lebo z toho máme najväčší osoh my občania.
Ako vyzerá váš bežný deň v práci? Koľko dní v týždni ste kvôli práci v zahraničí?
Zatiaľ sme v takých úvodných fázach, ale keď to tak spriemerujem, väčšinou som tak tri dni v Bruseli. Potom raz za mesiac máme plenárne zasadnutie v Štrasburgu, to trvá väčšinou od pondelka do štvrtka poobedia. A tie dni, či už v Bruseli alebo v Štrasburgu sú veľmi plné, lebo ten pracovný čas sa snažím využiť na maximum.
Takže vyzerá to tak, že ráno sa začína väčšinou okolo pol deviatej, mám nejaké stretnutie, okolo deviatej začínajú zasadať výbory. Pomedzi to sú nejaké pracovné stretnutia s kolegami, kolegyňami, pretože aby ste čokoľvek v Európskom parlamente dosiahli, potrebujete spolupracovať, a to nielen s ľuďmi z vašej slovenskej delegácie, ale dohodnúť sa na veciach, ktoré chcete presadiť s ľuďmi z vašich výborov.
My ako Progresívne Slovensko sme súčasťou frakcie Renew / Obnovme Európu. Ono veľa je to o takom budovaní vzťahov aj mimo tých oficiálnych zasadnutí. Nadväzovať tieto spojenectvá aj pre mňa celkom paradoxne medzi ľuďmi, ktorí sú politicky na iných stranách.
Môj pracovný deň končí večer okolo siedmej – ôsmej, kedy odchádzam z parlamentu a väčšinou sa idem rovno navečerať a ľahnúť si. Napríklad tento týždeň som stihla absolvovať aj jednu športovú aktivitu, cvičenie na cyklotrenažéri. Tam som išla rovno z parlamentu o siedmej večer a strašne dobre mi padlo, že som si vyvetrala hlavu. Lebo sú dni, kedy som od pol deviatej ráno do siedmej večera v rámci tej budovy parlamentu. No my sme tam neprišli oddychovať, ale pracovať, takže vôbec sa na to určite nesťažujem. A potom samozrejme, v tie dni keď som doma, moja práca pokračuje. Či je to práca komunikácie s médiami, či sú to rôzne ďalšie veci, ktoré sa riešia tu na Slovensku. A keďže som aj matka teda dvoch detí, tak keď som doma, snažím sa byť pri nich aj pri manželovi čo najviac prítomná.
Ako v Európskom parlamente fungujú prázdniny?
V auguste a počas vianočných sviatkov parlament nezasadá. Ale keď chcete niečo dosiahnuť, musíte tam fyzicky aj byť. Potom máme aj vyhradené týždne, ktoré sa volajú zelené týždne, tie sú určené na prácu doma v členskej krajine. Takže tiež to môžete brať ako dovolenku, že budete týždeň doma a nebudete nič robiť alebo to môžete brať tak, ako to plánujem ja, že práve tieto týždne využívať na stretávanie sa s občanmi na Slovensku a prácou doma.
Prečo ste sa rozhodli spraviť tento veľký krok – odísť z médií do politiky? Čo vás inšpirovalo, motivovalo? Aké boli najväčšie výzvy pri prechode z novinárstva do politiky?
Nebolo to veľmi plánované. Celá táto životná kapitola prišla veľmi rýchlo a veľmi dynamicky. Možno to tak aj má byť, že niekedy nad tými veľkými životnými zmenami nemôžete príliš premýšľať, lebo by ste k nim možno nikdy neprikročili. U mňa ten spúšťač a ten rozhodovací faktor bola situácia v politike na Slovensku.
So silným znepokojením som sledovala, akým spôsobom sa tu rozhoduje o veciach verejných, akým spôsobom sa komunikuje, akým spôsobom sa útočí na kohokoľvek. A takisto ma znepokojovali aj vládnuce strany, ktoré majú silnú protieurópsku rétoriku. Som presvedčená, že Európske spoločenstvo je pre Slovensko ten najlepší priestor. Nehovorím, že je dokonalé, a rozhodne nie je, ale nič nie je dokonalé. Ale pre nás, ešte notabene ako menšiu krajinu, je veľmi dôležité byť súčasťou tej silnej Európskej 27-čky.
No a keď som videla všetko toto, tak keď prišla ponuka byť na kandidátke do Európskych volieb, ktorú mi dal Michal Šimečka, tak som si zvážila všetky tieto faktory. Ponuku som dostala v čase, kedy v parlamente kumulovala debata o skrátení premlčacej doby pri znásilnení, kde padali pre mňa skutočne neakceptovateľné výroky. To bol moment, kedy som si povedala, že v politike asi potrebujeme viac ľudí, ktorí budú komunikovať inak a ktorí veci vidia inak.
V mojom okolí som strašne často počúvala, ako majú ísť mladí ľudia do politiky, ako majú ísť ženy do politiky a aké je to u nás dôležité, ale nikto sa tam veľmi nehrnul. Tak som si povedala, že keď ja som teraz tú ponuku do tej politiky dostala, či by to odo mňa nebolo trochu sebecké povedať, že áno, ale ja nie.
Bolo to moje najťažšie kariérne rozhodnutie. Mala som pocit, že teraz je tá moja cesta snažiť sa byť nápomocná, možno aj v tejto oblasti, žiadúca. Povedala som si, že idem do toho naplno a uvidím, ako na túto moju ponuku zareagujú ľudia. No a teda výsledok som dostala voľbami.
Čo hovorili na vaše rozhodnutie manžel a najbližší? Stretli ste sa aj s nepochopením?
Ja mám obrovské šťastie na podporujúce okolie, nielen v rodine. No s nepochopením som sa stretla. Mnoho mojich kolegov a kolegýň bolo prekvapených, že chcem opustiť moju doterajšiu kariéru, ktorá už bola pomerne zabehnutá a mala som rozbehnuté projekty, na ktorých mi záležalo a ktoré ma bavili – SIT DOWN s Veronikou a Silnú zostavu. Ísť do takého neznáma, ísť do tejto politickej arény, v ktorej sa teraz čoraz viac používa agresia a osobné útoky na konkrétnych politikov, političky, dokonca na ich rodiny. Takže toto som počúvala pomerne často.
Môj manžel moje rozhodnutie nespochybňoval. Vedel, že už keď som povedala, že áno, že cítim to tak, takže ja už som si tú matematiku v hlave urobila. On je všeobecne veľmi, veľmi podporujúci človek voči mne. Skôr sme sa tak prakticky rozprávali o nejakých veciach, napríklad ako budeme fungovať. Boli momenty, kedy som sa napríklad počas kampane na niečo sťažovala, tak on mi hovorí: „Sama si to chcela, tak sa teraz nesťažuj.“ To je zase dobré, že on nie je typ, ktorý ma bude ľutovať, že „moja zlatá, chúďatko, máš toho veľa.“ On mi skôr ukáže tú druhú stranu.
Často sa ma ľudia pýtali: „Si si tým istá? veď máš malé deti…“ Ale práve tie deti boli jedným z rozhodujúcich faktorov, prečo to urobiť. Pretože ja si pre ne želám krajinu, a chcem k tomu prispieť akokoľvek viem, ktorá je pevnou súčasťou Európskej únie. Chcem, aby moje deti mohli zažívať tie výhody, ktoré nám členstvo v Únii garantuje. A uvedomujem si, dokonca ma desilo, že to nemusí byť v budúcnosti samozrejmé.
Ako sa vám darí udržiavať rovnováhu medzi pracovným a osobným životom?
Ja si myslím, že koncept rovnováhy medzi pracovným a osobným životom je pekný v teórii, ale veľmi ťažko dosiahnuteľný v praxi. Nie som úplne fanynka nejakého naháňania rovnováhy medzi prácou a osobným životom za každú cenu, lebo potom to na človeka vytvára ešte väčší stres. Môj osobný život je momentálne moja rodina, to znamená, že keď nie som v práci, tak som s nimi. Pravda, nemám veľmi teraz priestor na nejaké svoje vlastné aktivity a teším sa, keď si nájdem chvíľku na nejakú fyzickú aktivitu. Teraz je to viac o tom pracovnom a rodinnom živote a je to tak v poriadku. Ja som si to tak vybrala. Takže fajn je nastaviť si to tak, aby ste to zvládali.
Nastavila som sa tak, že teraz nepotrebujem až tak veľa spať, čo trvá už od kampane. Nie je to samozrejme úplne zdravé, ale jednoducho je to také obdobie. Ten proces fungovania sa bude ešte tvoriť. Zatiaľ to manžel s deťmi zvláda doma fantasticky. Som za to veľmi vďačná, lebo to tiež nie je samozrejmosť. Nemôže si každá žena dovoliť ísť pracovať preč, pretože nemá podporný systém. Ja som vedela, že mám okolo seba ľudí, ktorí mi vedia pomôcť. Som zástankyňou toho, že nie je hanba požiadať o pomoc v akejkoľvek forme. A ak chcete ísť takouto kariérnou cestou, je dôležité tú pomoc mať, lebo bez toho si to neviem predstaviť.
Čo vám chýba na práci v médiách? Myslíte si, že sa k tomu ešte niekedy vrátite alebo vidíte svoju budúcnosť zatiaľ iba v politike?
Čokoľvek vám poviem o budúcnosti, nebude to založené na realite, lebo úprimne neviem. Tak, ako som pre vyše pol rokom naozaj netušila, že sa tu s vami budem dnes rozprávať na túto tému. Môj súčasný plán je napĺňať svoj europoslanecký mandát najzodpovednejšie a najefektívnejšie ako sa dá. Veľmi si vážim dôveru, ktorú som dostala, pretože som nový človek v politike.
Čo sa týka tej novinárčiny, jasné, že mi chýba, robila som to dlhé roky. Najviac som to začala pociťovať v kampani, kedy som odrazu stále bola tá, ktorá odpovedala na otázky a nie tá, ktorá sa pýtala. Takisto rada spomínam na robenie rozhovorov, moderovanie, moje projekty. Ale môj projekt SIT DOWN by sme chceli zachovať, aj keď už skôr v takej informačnej forme. Ale na druhej strane zase nie som úplne človek, ktorý veľmi analyzuje, čo mohlo byť a už nie je. Teraz som nesmierne vďačná za túto prácu a chcem sa na ňu naplno sústrediť a uvidíme, čo bude neskôr. Neviem, aké sú návraty do mediálneho sveta, do novinárčiny, po tom, ako ste v politike. To je veľmi citlivá vec.
K akým hodnotám v politike vzhliadate a ktoré ženy v politike sú pre vás inšpiráciou?
Ja mám celkovo veľký rešpekt k ženám v politike, pretože politika je stále skôr mužský svet, takže ktokoľvek sa tam dokázal presadiť a byť tam nejaký čas, to je niečo, čo mi je sympatické. Cením si to, že tie ženy, aj v časoch, kedy napríklad to bolo ešte menej bežné, do tej politiky išli. Magda Vášaryová prvá kandidovala za prezidentku. Iveta Radičová bola premiérka. To sú ženy, ktoré prelamovali bariéry. No a tam sa samozrejme nedá nespomenúť Zuzana Čaputová, ktorá mi vždy bola sympatická aj svojím prejavom, aj svojím spôsobom výkonu funkcie. Že štátnickosť sa u nej nevylučovala s ľudskosťou. K rozhodnutiam pristupovala racionálne, po zvážení.
Keď si vezmete politiku spred desiatich, dvanástich rokov, keď som ja začínala ako novinárka, tá politická debata bola iná. Stále tam boli rôzne strany, ktoré nesúhlasili, no štýl debaty bol iný. Mne sú sympatickí tí a tie, ktorí si zachovávajú odstup, triezvy odhad situácie a nenaháňajú nejaké vyhlásenia len kvôli lajkom. Pretože faktom je, že tie slová majú veľkú moc. Slová vedia ublížiť, ale zároveň vedia aj pomôcť. Gestá vedia pomôcť.
Videli sme to pri útoku na Tepláreň a na dvoch mladých ľudí, ktorí prišli o život len kvôli tomu, kým boli. Keď tam prišla pani prezidentka a objala Romana Samotného, to bolo obyčajné ľudské gesto, ale Slovensko si ho všimlo. A pritom to je tá obyčajná ľudskosť. To by síce v tom momente asi urobila väčšina ľudí, ale keďže to urobila prezidentka, tak to malo úplne inú váhu.
Aké rady by ste dali vy mladým ženám, ktoré sa rozhodnú ísť podobnou cestou ako vy a vkročia do politiky?
Podporujem mladé ženy, aby robili čokoľvek, keď cítia, že môže mať zmysel, aby sa nebáli, lebo niekedy to najťažšie je len prekonať ten strach. Často som mala diskusie so ženami, ktorých odradil strach, hovorili: „Čo ak…?“. Ja vždy hovorím: „Čo ak sa to skončí dobre?“ Ten strach je veľakrát pochopiteľný a aj pri tej politike ja chápem, že majú ľudia obavy do nej ísť, keď vidia, akým spôsobom sa v nej jedná. Ale choďte do toho. Potrebujeme vás tam. To by som im povedala. Ja vás tam potrebujem osobne. Potrebujeme vás tam ako Slováci a Slovenky. Dokonca by som vyzývala aj mužov, aby hlasnejšie hovorili o tom, že ženy v politike potrebujeme. A nielen o tom hovorili, ale aj správali sa tak, aby tam potom tie ženy chceli ísť.
Videli sme to aj na kandidátke Progresívneho Slovenska, že to bola rodovo vyrovnaná kandidátka, systém muž-žena, muž-žena. A nakoniec ten výsledok je taký aj vo voľbách do Európskeho parlamentu. Je nás tam šesť, traja muži a tri ženy. Lebo viete urobiť rodovo vyrovnanú kandidátku aj tak, že zo 150 miest máte prvých 75 mužov a druhých 75 žien. Rodovo vyrovnaná je, no či je to aj efektívne, to je na dlhšiu debatu, keďže sa tam dostávajú skôr tí, ktorí sú vyššie.
Z mojej práce v médiách som zvyknutá na to, že som viac počúvala, ako rozprávala, lebo bez toho by ten rozhovor nešiel. A to je niečo, čo dúfam, že mi ostane aj na tejto politickej ceste. Lebo politici a političky veľakrát viac rozprávajú a mám pocit, že odpovede ich zaujímajú menej. Takže to je niečo, čo si myslím, že by sme si mali viac uvedomiť.