BRATISLAVA 21. augusta (WebNoviny.sk) – Pred päťdesiatimi rokmi sa milióny obyvateľov Československa ocitli v šoku. Rozhlasoví reportéri ohlasovali neslýchanú správu: do našej krajiny vtrhli cudzie vojská. Po uliciach miest a obcí rachotili tanky, ľudia stáli pred nimi s holými rukami. Na mnohých miestach sa ozývala streľba.
Všetko to malo podobu nepredstaviteľného, príšerného filmu. Naozaj, kto by bol uveril, že raz nás budú okupovať armády takzvaných „spriatelených krajín“, spojencov z Varšavskej zmluvy? Uverili by sme tomu, že vrcholných predstaviteľov nášho štátu na čele s Alexandrom Dubčekom okupanti zatknú a odvlečú do Sovietskeho zväzu?
Žiaľ, naozaj sa to stalo. Našu vlasť zaplavilo pol milióna vojakov, vyše 6 000 tankov, 800 lietadiel a 2 000 diel. Sovietske divízie nás v noci napadli z východu, zo západu, zo severu aj z juhu. Pridali sa k nim poľskí, maďarskí a bulharskí vojaci. A jednotky armády východného Nemecka stáli na hraniciach ako „rezerva.“
Najväčšia operácia v dejinách Varšavskej zmluvy sa vydarila, do rána obsadili celú republiku. Nijakých kontrarevolucionárov nenašli, zato však v krajine, kde sa dovtedy šírila nádej na slobodnejší život, zabili desiatky nevinných obetí.
Po podpísaní Moskovského protokolu sa hororový film menil na krutú realitu normalizácie. Začala sa potláčať slododa tlače, prejavu či viery. Na pracoviskách sa rozbehli potupné previerky, desaťtisíce zamestnancov boli šikanované, vyhadzovali ich z práce, ich deti nesmeli študovať. Mnohí šikovní a vzdelaní ľudia emigrovali. Moc prevzali bezcharakterní jedinci opierajúci sa o sovietske bodáky.
Dnes sa vám prihováram zo Sliača. Z miesta, odkiaľ po dlhých 23 rokoch odišli poslední cudzí vojaci. Zanechali za sebou zdevastovanú krajinu, zdemolované byty, ale najmä zmarenú nádej na zmenu v roku 1968.
Je povinnosťou dnešných demokratických politikov chrániť našu slobodu, možnosť rozhodovať o našej budúcnosti bez obáv z toho, že naše rozhodnutia zlomí hrubá sila. Preto potrebujeme spojencov s rovnakými hodnotami a rovnakým rešpektom k slobode, právam ľudí a demokracii. Takých spojencov a partnerov máme v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii, dvoch pilieroch našej prosperity a bezpečnosti.
Dovoľte mi však vysloviť jednu prosbu. Okupáciu našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy dnes odsudzujú tri pätiny obyvateľov Slovenska. Pribúda však tých, ktorí o nej vedia málo alebo nič. Najmä medzi mladými ľuďmi. Prosím preto rodičov, učiteľov, príbuzných, ako aj pamätníkov, aby si v tieto dni našli chvíľku času a s mladšími ľuďmi a deťmi sa podelili o svoje poznatky a skúsenosti. Aby im priblížili časy nádeje, ale aj chvíle zrady, zúfalstva a poníženia. Spomenuli si na obete okupácie i zásadnú zmenu, akú nám priniesol November 1989. Aby sme im pomohli pochopiť, že slová „nikdy viac“ znamenajú nielen odhodlanie, ale vyžadujú si rozumné, zodpovedné rozhodnutia, ktoré túto túžbu naplnia obsahom.
