Filmový tvorca, ktorý nakrútil viac ako 50 hraných filmov a napísal približne 80 scenárov, oslávil tento rok vo februári 100. narodeniny.
Pri príležitosti tohto významného jubilea vydal knihu Paměti aneb Moje filmové 100letí, ktorú pokrstili prezident Českej republiky Václav Klaus, minister kultúry Jiří Besser, pražský primátor Bohuslav Svoboda a režisér Jiří Menzel.
Jeho o takmer 40 rokov mladšia partnerka Jitka Němcová mu následne darovala dokument Stovku má člověk jednou za život. Vávra bol spoluzakladateľom pražskej FAMU, na ktorej učil až do svojich 97 rokov. Jeho žiakmi boli slávne osobnosti svetovej kinematografie, napríklad Jiří Menzel, Věra Chytilová, Miloš Forman či Emir Kusturica. Za celoživotný prínos českej kinematografii získal Českého leva a od prezidenta Václava Klausa medailu za zásluhy.
Profil osobnosti
Otakar Vávra sa narodil 28. februára 1911 v Hradci Králové vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu sa vydal do Brna, aby tam na vysokej škole začal študovať architektúru.
Neskôr sa presťahoval do Prahy, kde plánoval v štúdiu architektúry pokračovať, no postupne sa čoraz viac začal venovať filmu, ktorý ho fascinoval od detských čias. V roku 1931 sa ako producent podieľal na experimentálnej snímke Světlo proniká tmou.
Samostatnú režisérsku dráhu odštartoval v roku 1937 filmami Filosofská historie a Panenství (1937). Ďalším režisérskym počinom bola o rok neskôr snímka Cech panen kutnohorských, kde si zahrala Zorka Janů, sestra známej herečky Lídy Baarovej. Vávra Janů obsadil aj do ďalších filmov ako Podvod s Rubensem (1940) či Pacientka Dr. Hegla (1940).
Jej sestra Lída sa objavila vo Vávrových dielach Panenství (1937), Maskovaná milenka (1939), Dívka v modrém (1940) a Turbína (1941). Po konci druhej svetovej vojny Vávra nakrútil také snímky ako Krakatit (1948), Noční host (1961), Romance pro křídlovku (1966), Kladivo na čarodějnice (1969), Oldřich a Božena (1985) alebo Evropa tančila valčík (1989).
Režisér sa však počas svojho pôsobenia vo filmovom priemysle nevyhol ani kritike. Príkladom bola husitská trilógia Jan Hus, Jan Žižka a Proti všem, ktorú nakrútil v rokoch 1954 až 1956. Mnohí kritici mu pri týchto filmoch vyčítali skresľovanie dejín.
