Keď sa povie Mongolsko, mnohým našincom skrsne v hlavách predovšetkým Džingischán, prekrásna príroda či život v jurtách. Málokomu však slovo šport a už vôbec nie futbal. Túto netradičnú kombináciu však už druhý rok zažíva slovenský futbalový tréner Rastislav Bôžik (41), ktorý sa pred niekoľkými dňami stal hlavným koučom tamojšieho reprezentačného mužstva.
V exkluzívnom rozhovore pre SITA.sk odhalil, ako získal tento post, popísal úroveň mongolského futbalu aj život v tamojšej metropole Ulánbátar, ktorá v histórii ako pohyblivý kláštor zmenila svoju lokalitu až 28-krát a natrvalo sa usadila na súčasnom mieste v roku 1778.
Kedy sa definitívne spečatilo vaše uvedenie do funkcie trénera mongolského národného mužstva?
Udialo sa tak počas prvého októbrového týždňa. Zatiaľ sme sa dohodli na kontrakte do marca budúceho roka. Následne sa uvidí, čo ďalej.
Ako sa „upiekol“ váš nástup do funkcie?
Tento projekt priniesla spolupráca s technickým riaditeľom Mongolskej futbalovej federácie (Tunisan Hatem Souissi, pozn. Webnoviny.sk), s ktorým sa poznám z účinkovania v Malajzii a s ktorým sme už v treťom spoločnom pôsobisku.
V Mongolsku ste už ako dlho?
Som tu už druhý rok. Vediem výučbu trénerov v Mongolskej futbalovej federácii a mám na starosti elitnú mládež. Spadáme pod projekt Ázijskej futbalovej konfederácie, kde zároveň pôsobím aj v komisii pre elitnú mládež spolu s Andym Roxsburghom, bývalým technickým riaditeľom UEFA, ktorý je na rovnakej funkcii v konfederácii. Postupne som prebral národné výbery Mongolska do 16 a 19 rokov. Teraz ma oslovili, aby som pomohol aj s reprezentačným áčkom.
Kto sú vaši najbližší spolupracovníci v realizačnom tíme? Vybrali ste si domácich alebo vám robí spoločnosť aj niekto z krajanov?
Súčasnú situáciu komplikuje koronavírus. Nie je možné doniesť si do tímu nikoho, keďže cestovanie cudzincov je obmedzené iba na veľké výnimky.
Ako by ste popísali úroveň mongolského futbalu, fungovanie ligovej súťaže či zázemie klubov?
Ako prakticko-problematické. Praktické preto, že 10 klubov z prvej a rovnako 10 klubov z druhej ligy hráva na štadióne našej federácie a máte tak všetko pod kontrolou. Problematické zasa preto, že štadión je veľmi vyťažený. Len málo klubov má vlastné tréningové plochy. Na druhej strane sa už buduje veľa ihrísk, takže na budúci rok to už bude úplne iné.
Vaši noví zverenci sú zväčša z mongolských klubov?
Áno. Výnimkou je iba jeden, ktorý pôsobí v maďarskej Akadémii Ferenca Puskása a jeden brankár, ktorý študuje v Kanade.
Aké máte s nimi plány?
V prvom rade chcem reštartovať národný tím, ktorý tento rok pre pandémiu prakticky neexistoval, a nastaviť pozitívnu profesionálnu kultúru v mužstve. Krátkodobé ciele sa budú týkať tréningového procesu, pretože zápasy sa majú hrať až na budúci rok. Čochvíľa príde zima a keďže liga sa už skončila, národný výber bude trénovať ako klub.
Ako by ste charakterizovali mongolských futbalistov? Uplatnili by sa aj v európskych ligách?
Sú pracovití, neboja sa. Máte však rôzne typy. Orientujeme sa na šikovných, čo tu nie je v móde. Ešte nie sú pripravení na Európu, ale v niektorých ázijských ligách by si už zahrali.
Sú to profesionáli alebo amatéri živiaci sa aj civilným zamestnaním? Aké sú ich platy?
Áno, mnohí majú civilné zamestnanie. Samozrejme, platy sú nízke, zarábajú asi ako priemerná vrstva.
Čo by ste im chceli vštepiť?
Najmä správne rozoznanie situácie, rozhodovanie sa, taktickú vyspelosť a, samozrejme, v tempe. Všetko pod podmienkou, že to zoberú profesionálne.
Ako sa pracuje v mongolskej exotike?
Neberiem to ako exotiku. Snažím sa pracovať ako v Európe, s prihliadnutím na kultúrne rozdiely krajiny. Aj Arséne Wenger bol svojho času v Japonsku, keď ešte futbalovo neznamenalo vôbec nič. Rovnako tak mnohí tréneri, ktorí v minulosti pôsobili v arabských krajinách.
Mnohí vnímajú Mongolsko ako obrovskú krajinu, kde sa však nežije ľahko? Ako sa tam žije vám?
Ja žijem prakticky európsky život, lebo hlavné mesto Ulánbátar je veľké. Žije tam asi 1,2 milióna ľudí. Je preplnené napriek tomu, že Mongolsko má v priemere dvoch obyvateľov na kilometer štvorcový. Samozrejme, nie je to ako u nás doma alebo v Kuala Lumpure, no nebudem tu večne.
Ste v Mongolsku populárny?
Nie som. Ani na federácii, lebo ich tlačím do práce (smiech). Vonku ma nespoznávajú, alebo to teda aspoň nepovedia. Je to tu iné. Ja sa však sústreďujem na prácu, nie na sociálne médiá.
Aká je životná úroveň mongolských ľudí v mestách a na vidieku?
Rozdiel je obrovský, ale priznám sa, že mimo Ulánbátaru som bol veľmi málo. Nejaké pokusy však už boli a je to niečo krásne. Stačí sa len vybrať a kochať sa pohľadom. Na vidieku napríklad ľudia jazdia na Land Roveroch, ale bývajú v jurtách.
Ako by ste celkovo charakterizovali túto krajinu?
Dynamicky sa rozvíjajúca, svojská, tvrdá a tvrdohlavá, ale bezpečná. Západný vplyv je veľmi cítiť, zvyky však zostávajú.
Nalepilo sa už na vás niečo z mongolčiny? Ako komunikujete s hráčmi a spolupracovníkmi?
Na federácii rozumejú anglicky. Z ich reči viem málo, ale postupne nejaké slovíčka pribúdajú. Väčšinou tlmočia naši asistenti. Vyberáme si takých, ktorí vedia po anglicky. Sem-tam sa dohovorím aj po rusky.
Žijete v Mongolsku sám alebo s rodinou? Ako často chodievate na Slovensko?
Som tu sám, ale rodina mi chýba. Domov idem raz za pol roka alebo sa stretneme v niektorej krajine na dovolenke. Tento rok sme plánovali rodinnú návštevu Mongolska, no prekazila to pandémia. Tá však trošku aj pomohla, keďže som od januára do júla využíval home office.
Stihli ste si v Mongolsku nájsť vaše obľúbené miesta? Ktoré by ste odporučili slovenským cestovateľom?
Určite sochu Džingischána na koni, národný park Terelj, púšť Gobi alebo rybačky a poľovačky, tiež festival orlov, jazdenie na koni… To sú také základné cestovateľské kamene. V júli sa koná tradičný Nadaam Festival, v zime sa oplatí zažiť parkovanie na rieke a Tsagaan Sar – mongolský lunárny Nový rok plný mäsa, bieleho pečiva a vodky.
Mongolská kuchyňa sa vám pozdáva?
Preferujem vyložene medzinárodnú kuchyňu. Nechcem nikoho uraziť, ale lokálna strava nie je pre mňa. Môžem jesť všetko a skúsil som toho dosť, aj konské mäso, vodku s mliekom a podobne.
Aké máte do budúcna ambície? Kam by ste sa futbalovo chceli posunúť?
Mojím zámerom je jednoznačne Európa, ale vo futbale nikdy neviete. Mám ambície stále študovať futbal, investovať do seba, snažiť sa a zlepšovať sa, a to ma predurčuje posúvať sa smerom ku kvalitnejšiemu futbalu.
Rastislav Bôžik (41)
Vyštudoval na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu, kde začal trénovať prípravky a prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Dva roky strávil pracovne v Nitre. V zahraničí pôsobí takmer 14 rokov. Rok bol vo Vietname, osem rokov v Malajzii, dva a pol roka v Spojených arabských emirátoch odkiaľ sa opäť na pol druha roka vrátil do Nitry. V súčasnosti trénuje národné futbalové mužstvo v Mongolsku.
