Summit G7 v Nemecku zatiaľ nepriniesol odpovede na otázku ako zastaviť ruský útok na Ukrajinu a ako zmierniť dopady ekonomickej krízy vyvolanej niekoľkými trendami naraz, medzi ktorými tým najsilnejším je súčasná ekonomická vojna s Ruskom.
Okrem diskusie o zákaze dovozu zlata z Ruska, ktoré je momentálne štvrtým najväčším vývozcom zlata na svete s viac ako 4 % podielom na celosvetovom trhu, zastropovanie cien ruskej ropy, ako i snahy presvedčiť prizvané krajiny globálneho juhu o potrebe pridať sa na stranu G7, sú jednými z leitmotívov už uplynulého summitu G7.
Nové centrá moci
Pravdou je, že G7 zápasí s nízkou efektivitou sankcií a dopadom ekonomickej vojny na naše hospodárstvo, keďže momentálne hovoríme o inflácii poháňanej vysokou cenou komodít. Naopak Rusko zatiaľ zvláda prežiť pod ťarchou sankcií a svoj zahranično-politický kurz nemení.
Viac o téme: Vojna na Ukrajine
Problémom je fakt, že svet sa za posledné dve dekády zmenil, vyrástli nové centrá moci v Pekingu, Naí Dillí, či Brazílii. Tie sa na ruskú inváziu prizerajú z diaľky a vojnu považujú za geopolitickú záležitosť Ruska a Západu. Podobný prístup zvolili aj naši spojenci na Blízkom východe v OPEC, ktorí na vysokých cenách ropy dosahujú rekordné zisky spoločne s Ruskom.
Bezprecedentné výzvy v ekonomike a politike preto, žiadajú po bezprecedentnom prístupe k medzinárodnému politickému a ekonomickému systému. Preto snaha G7 priniesť za stôl rozvojové krajiny z globálneho juhu a prehĺbiť s nimi spoluprácu nemusí byť márna, ale netreba zabúdať že nie prvá svojho druhu a dnes rovnováha síl v Afrike, Južnej Amerike, či Juhovýchodnej Ázii nemá unipolárny charakter, ale skôr bi, ak nie multipolárny.
Priority lídrov demokratického sveta
To znamená, že o lojalitu predmetných krajín sa súťaží a väčšia pridaná hodnota (väčšinou ekonomická) berie. Navyše, ak si dáme do kontrastu štyri a pol miliardové navýšenie balíka na boj s potravinovou krízou do výšky 14,5 miliardy dolárov s akýmkoľvek iným rozpočtom projektov G7, tak je jasné, kde ležia priority lídrov demokratického sveta.
A preto nikde stále nie je napísané, že štáty globálneho juhu nebudú hedgeovať na benefity ponúkané jednotlivými veľmocami. Aj napriek všetkým úskaliam je to najmä Európska únia, ktorá potrebuje nahradiť ruské nerastné suroviny tými africkými, ako presmerovať časť svojej industriálnej produkcie a hodnotových reťazcov z Ruska.
Najmä západní členovia G7 by však museli na také niečo obetovať najprv stovky miliárd a vybudovať potrebnú infraštruktúru a priniesť riešenia pre chudobné, či vojnou zmietané časti globálneho juhu. Na tento účel by mal slúžiť balík až 600 miliárd dolárov v projekte tzv.- Partnerstva pre globálnu infraštruktúru.
Ponaučenie z histórie
Samotná iniciatíva je založená na zdržiavaní ekonomického a politického vplyvu Číny v Afrike a Ázii. Pozitívne je, že G7 si uvedomuje nutnosť udržať si svoj globálny vplyv a reorganizovať štruktúru svojej ekonomiky a to najmä hodnotových reťazcov závislých na ruských komoditách a čínskych výrobných kapacitách.
Na druhú stranu treba povedať, že pri plánoch na obnovu Ukrajiny vo výške 500 miliárd až jedného bilióna dolárov, sa ďalší pol biliónový balík javí ako prílišné prepätie pre západné ekonomiky zaťažené najvyššou infláciou za posledné dekády.
Problémom pri rozhodnutí zdržiavať Rusko aj Čínu môže byť komplikovaná koordinácia, na ktorú upozorňuje nejedno ponaučenie z histórie označujúce súperenie na viacerých frontoch simultánne, za častú príčinu zlyhania zahraničných stratégií a niekedy aj za príčinu zániku veľmocí.
Autor je hlavným analytikom Rady slovenských exportérov.
