Milovala svoju prácu, až pokým ju nepripravila o radosť zo života. Príbeh ženy, ktorá zažila vyhorenie v zamestnaní vás možno prekvapí svojou intenzitou. Mnohí z nás si totiž myslia, že vyhorenie alebo anglicky„burn out“ je posledné štádium pracovnej únavy.
Možno oficiálne áno, no tento stav ovplyvní celý váš život – rodinu, vzťahy, psychiku. A bohužiaľ, netýka sa len vrcholových manažérov v korporátoch, ako sa mnohí mylne domnievajú, ale môže sa to stať aj vám.
Náchylnejší sú samozrejme jednotlivci, ktorí sú dlhodobo vystavovaní stresu a tiež tí, ktorí denne pracujú s ľuďmi. Tieto dve premenné radia ošetrovateľov, lekárov, učiteľov, zamestnancov v médiách, marketérov či právnikov medzi najzraniteľnejšie povolania.
Vyhorenie zadefinovala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ako „pracovný fenomén” alebo „chronický stres na pracovisku, ktorý nebol úspešne zvládnutý”. Toto pomenovanie však neslúži závažnosti a komplexnosti problému, ktorý na nás v zamestnaní číha. Dokáže nám ho priblížiť len svedectvo toho, kto to zažil na vlastnej koži.
Stať sa vám to môže aj v práci, ktorú milujete
Tridsaťdvaročná Mirka sa v jazykovej škole zamestnala hneď po vyštudovaní bakalára z anglického jazyka. Vždy vedela, že práca s ľuďmi je to, čo ju bude napĺňať a hovorí, že nad prácou v škole nikdy neuvažovala. „Štátne inštitúcie nie sú pre mňa,” povedala nízka usmiata blondínka s tým, že jazyková škola jej ponúkala väčšiu slobodu a flexibilitu, než práca v školstve. Deväť rokov v rovnakej práci ubehlo ako voda a za tento čas sa Mirka stihla vydať, porodiť dcéru Elišku, odísť na dvojročnú materskú dovolenku a vrátiť sa do práce.
Desiaty rok bol pre ňu zlomový. „Dve kolegyne dali výpoveď a z pôvodných piatich lektorov sme tam ostali traja. Šéfka ma poprosila, aby som po nich prebrala niekoľkých študentov, kým nenájdeme niekoho nového, bol to tuším začiatok februára” spomína Mirka na minulý rok, ktorý bol pre ňu vraj najťažším v živote. Namiesto pôvodných piatich, šiestich hodín denne takto začala robiť sedem až osem.
Určite si hovoríte: „však to je bežná pracovná doba”, no práca lektora je veľmi náročná na energiu. Predstavte si 60 minút vysvetľovať gramatiku pred tabuľou, komunikovať so študentmi a venovať im neprestajnú pozornosť – nemôžete si na päť minút odbehnúť na cigaretku či desať minút poscrollovať Facebook. Nie je to školstvo, kde v triede zadáte úlohu a študenti pracujú. Tu musíte učiť, ľudia si za to platia.
„Neviem povedať nie, tak som súhlasila. Mala som pocit, že šéfke to takto vyhovuje, lebo nemusí hľadať a zaúčať nových lektorov,” vysvetľuje Mirka. Takto to fungovalo niekoľko mesiacov. Kým je človek v tom neustálom kolobehu, zo začiatku si ten nápor neuvedomuje, no postupne sa začnú veci zhoršovať.
„Do práce, ktorú som kedysi milovala, som začala chodiť s odporom. Už keď som sa v nedeľu večer pripravovala na ďalší týždeň, v duchu som sa modlila, aby mi niekto zavolal, že ochorel alebo aby sa niečo stalo a hodinu zrušil. Znie to smiešne, keď to teraz hovorím, ale k tej práci som mala čoraz väčšiu nechuť. V nedeľu večer som mala taký stiahnutý žalúdok, že som nebola schopná zjesť večeru s rodinou.”
Všímajte si prvé príznaky
Mnohí z nás si nemyslia, že vyhorenie by sa mohlo prihodiť práve nám. Ak však cítite dlhodobý stres, nechuť k práci či chronické bolesti hlavy, neznevažujte tieto stavy vetou: „Asi som iba unavený/á.” Často to môžu byť prvé príznaky vyhorenia a ak ich budete ignorovať, môžete padnúť na tvrdé dno, z ktorého sa vstáva veľmi dlho a ťažko. WHO definuje najčastejšie príznaky vyhorenia nasledovne:
- Fyzické príznaky: Únava, nespavosť, časté bolesti hlavy alebo gastrointestinálne problémy
- Emocionálne symptómy: Pocity beznádeje, podráždenosti, úzkosti alebo depresie
- Zmeny v správaní: Zvýšená absencia, slabý výkon a užívanie alkoholu alebo drog na zvládanie stresu
- Kognitívne symptómy: Ťažkosti so sústredením, zábudlivosť alebo nerozhodnosť
- Medziľudské symptómy: Odstup od kolegov alebo spoločenských aktivít, zvýšený konflikt so spolupracovníkmi, znížená schopnosť empatie a apatia
Nevedela, že je na pokraji vyhorenia
Mirka fungovala viac než pol roka na autopilota. Ráno vstávala až na štvrté či piate zazvonenie budíka, dostať sa z postele si vyžadovalo čoraz viac energie. Rána boli najťažšie. Vypila kávu, zaviezla dcéru do škôlky a seba do jazykovky. Vzťahy so študentmi chradli a ona si uvedomovala, že to je kvôli nej. Žena, ktorá bola samý vtip a milovala konverzovať, sa už nevedela dočkať konca dňa a momentu, kým si ľahne do postele.
„Odučila som každú hodinu na sto percent, no cítila som iba prázdno. Absolútne ma to nebavilo. Nie že nebavilo, ja som mala k tomu taký odpor, že som mala pocit, že to je najhoršia robota na celom svete. A nadávala som si, prečo som si ju vybrala. Rozprávala som sa so študentmi, ale ja som ich ani nepočúvala, nemala som na to energiu, všetko som robila automaticky ako robot,” spomína Mirka.
Pád na dno
Posledné štádium Mirkinho príbehu boli depresívne stavy a protest tela. Jej organizmus si nevedel dať rady s nahromadeným stresom, a tak jej telo jednoducho vypínalo. Takmer celé víkendy prespala alebo preležala doma na gauči.
„Ja som nikdy neobsedela. Chodili sme každý víkend niekam na túry, na bicykel. Manžela to trápilo a prehováral ma, aby som dala výpoveď, že to nie je normálne. Vedela som, že toto nie som ja. Veď ja som nedokázala cez víkend vyjsť z domu, upratať, nič.” Pocit stiahnutého žalúdka vyústil do tráviacich problémov a Mirka výrazne schudla.
Psychické stavy sa tiež začali zhoršovať. Smútok a nechuť k práci sa prehlbovali a zmenili na nechuť do života. Prišiel moment, keď si Mirka uvedomila, že je naozaj zle.
„Jedného dňa som prišla domov. Dcéra bola doma, lebo vtedy po ňu do škôlky chodieval muž. Namiesto toho, aby som sa s ňou porozprávala, aký mala deň, som išla rovno do postele. Nemala som na ňu energiu,” hovorí už so slzami v očiach. Na druhý deň si zrušila všetky hodiny a zašla za doktorkou, ktorá ju vypísala PN. O niekoľko týždňov podala výpoveď.
Zotavovanie je nekonečný proces
Mirka zažila, čo je to vyhorenie v práci a verila, že bude už len lepšie. Lenže dostávanie sa do normálu trvalo nekonečne dlho. Pol roka nepracovala a poberala podporu v nezamestnanosti. Žiadny zázrak sa však nestal, jej dni zo začiatku nevyzerali o nič lepšie – každý deň spávala do desiatej a mala pocit, že je extrémne vyčerpaná.
Vyhľadala psychologičku, ktorá ju procesom zotavovania viedla a pomohla jej pochopiť, že všetko chce svoj čas. Po dvoch mesiacoch sa jej telo začalo regenerovať a Mirka začala postupne robiť veci, o ktoré ju vyhorenie pripravilo – začala športovať, chodiť na hory a po pol roku vytiahla aj bicykel z garáže.
Mirka nastúpila do práce pred tromi mesiacmi a robota ju opäť baví, no veľa vecí vo svojom živote zmenila. Naučila sa počúvať svoje telo a sľúbila si, že nikdy nebude podceňovať únavu. Keď potrebuje oddych, dopraje si ho a denne neučí viac než šesť hodín.
„Veľa som sa o sebe naučila. Predtým som príliš tlačila na pílu, teraz viem, že za to sa platí zdravím, a to mi za to nestojí. Chcem si len užívať čas s mojou rodinou. Práca počká.”
Či už podobné pocity prežívate vy alebo máte podozrenie, že niekto z vašich blízkych si prechádza vyhorením, treba o tom rozprávať. Často si ľudia myslia, že sú unavení, majú jarnú či jesennú únavu alebo len výhovorky. Najdôležitejšie je priznať si, že už viac nevládzem a ak si neviete rady sami, najrýchlejšia cesta k uzdraveniu je vyhľadať pomoc psychológa. Priznať si, že mám problém je prvý krok, ktorým však prejdete aj polovicu cesty.