Rozmohol sa nám tu „takový nešvár“. Pomaly na dennej báze prinášajú redaktori z rôznych médií reportáže o tom, ako náš štát kašle na ľudské životy.
Ako niekto v mene štátu rozhoduje o tom, či chorému dieťaťu, perspektívnej ale chorej mladej mamičke, alebo zrelému chorému pánovi preplatí táto naša krajina liek pre jeho záchranu alebo liek pre predĺženie a skvalitnenie jeho života.
V 21. storočí, kedy medicína všade vo svete deň čo deň vyhráva boj s tými najvážnejšími chorobami, sa naša ctená spoločnosť zamýšľa, či nejakej živej bytosti preplatíme liek, ktorý síce existuje a zachraňuje životy v okolitých krajinách, ale u nás nie je kategorizovaný – či ako od(p)borne to nazývajú tí „kompetentní“.
Halóóóó ľudia, preberme sa!!!
Od malička počúvame, že najcennejšie čo máme je život samotný. Že život je nevyčísliteľná hodnota. Bijeme sa do hrude, na čele s našimi politikmi, ako ideme chrániť životy ľudí už od jeho počatia, už od prvého delenia pohlavnej bunky.
A potom, keď môžeme naozaj ten život zachrániť či predĺžiť, sa na to vykašleme. Lebo liek je drahý, nie je kategorizovaný, nie je tým správnym úradníkom z ministerstva či zo zdravotnej poisťovne „pobočkaný“.
Halóóóó ľudia, preberme sa!!! Veď toto je choré, toto je celé zlé. Si uvedomujete, že nejaká pracovná skupina na ministerstve či v zdravotnej poisťovni, a môže byť bárs aká fundovaná, rozhoduje o živote človeka. O živote nemohúceho päťročného dieťaťa, ktoré sa len plazí po zemi.
Rado by sa síce rozbehlo za svojimi rodičmi, ale nemôže. Lebo trpí chorobou, ktorú by síce vyliečil už nájdený liek, ktorý pomáha všade vo svete, ale náš skvelý štát malému človiečikovi neschváli preplatenie lieku, lebo je drahý, lebo nie je kategorizovaný.
My si už závidíme aj rakovinu
Alebo 35-ročnej mame dvoch detí, spoločensky ukážkovej, rodinne založenej, ale rakovinou trpiacej, neschvália liek za tisíc eur proti jej typu rakoviny, lebo jej už dosť liekov v jej neľahkom boji preplatili.
Vážení, veď my si už závidíme aj rakovinu!!! Nie je toto choré? Zaslúžime si ako spoločnosť existovať? Ale na druhý deň sa budeme znova biť do pŕs, ako ideme zachraňovať deliace sa pohlavné bunky, lebo už týmto sa začína život.
Spamätajme sa!!! Veď tie peniaze na lieky sa musia za každú cenu nájsť. A to pre každého jedinca v našej spoločnosti. A aj keby to mal byť super biznis pre farmaceutické firmy. Nech sa zadusia s tými peniazmi, ale tu ide o ľudský život.
Kde nájsť peniaze na drahé lieky? Opýtal by sa nejeden zdravý ekonóm s excelovskou tabuľkou. Tak hocikde a na úkor hocičo. Všetko totiž musí byť vedľajšie, keď ide o život!
Jednoduchšie riešenia
Najlogickejšie by však bolo povedať v rozkradnutom zdravotníctve. Ale keďže sme taký národ aký sme, a kradnúť tak skoro neprestaneme, keď vôbec niekedy, tak sa treba poobzerať aj po jednoduchších riešeniach.
Čo tak napríklad nekúpiť politikom po blížiacich sa voľbách nové ministerské limuzíny a tie tisíce eur rozdať na lieky chorým ľuďom. A takýchto malých čiastkových riešení ako zohnať peniaze na preplatenie bárs aj tých najdrahších liekov by sa našlo v našom štáte na tisíce.
Ak nezmeníme postoj k tak zásadnej a od malička omieľanej veci, že život je to najcennejšie čo máme a nedá sa vyvážiť žiadnymi peniazmi, môžeme to tu zabaliť. A nie pomaly, ale veľmi rýchlo. Spoločnosť, ktorá sa len zamýšľa nad tým, či pre nejaký obnos peňazí máme zachrániť čo i len jeden ľudský život si nezaslúži existovať.
Alebo sa ešte môžeme správať a ďalej riadiť podľa nadporučíka Hamáčka z Čiernych barónov.
Kefalín: Nám šlo hlavne o človeka soudruhu.
Hamáček: Kefalín, tyhle starosti můžete pustiť z hlavy. Lidí je na svete jako sraček…
