BRATISLAVA 12. marca (WEBNOVINY) – V nedeľu 14. marca uplynie 71 rokov od vzniku Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945. Deň vzniku prvého novodobého samostatného štátneho útvaru Slovákov je dňom, ktorý ešte aj po desaťročiach rozdeľuje nielen historikov, ale i laickú verejnosť. „Jeho sympatizanti poukazujú na zavŕšenie zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť, odporcovia na napojenie na nacistickú Tretiu ríšu, totalitné tendencie či radikálne riešenie židovskej otázky,“ povedal pre agentúru SITA historik Ústavu pamäti národa Peter Sokolovič.
Začiatkom roka 1939 bolo Slovensko stále súčasťou spoločného štátneho útvaru s českým národom. Po získaní autonómie 6. októbra 1938, ktorá už obsahovala niektoré prvky štátnosti (vláda, snem…) mnohí slovenskí predstavitelia tvrdili, že je tým postavenie Slovenska na dlhé roky vyriešené. Presunutím časti právomocí na slovenskú vládu sa podľa Sokoloviča síce sčasti zamedzilo kritizovanému čechoslovakizmu, radikálni predstavitelia vládnucej strany však mysleli oveľa ďalej. „Autonómia bola pre nich len stupienkom na ceste k úplnému samourčeniu, len nevyhnutnou, a čo možno najkrajšou epizódou na ceste k samostatnosti,“ uviedol historik.
Zahraničnopolitická situácia a tlak Nemecka po mníchovskom diktáte ako aj frustrácia zo straty veľkej časti územia v prospech Maďarska po Viedenskej arbitráži priali podľa Sokoloviča snahám Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) o vlastné štátoprávne vyjadrenie. Po neúspešnom pokuse centrálnej vlády – vojenskom zákroku z 9. – 10. marca 1939 známom ako Homolov puč, ktorý mal zvrátiť slovenské snahy, sa rozhodli Nemci využiť priaznivú situáciu a intervenovať za vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Túto ponuku však v daných podmienkach predseda vlády Jozef Tiso aj minister Karol Sidor odmietli prijať. Situácia sa nemeckým tlakom zmenila o niekoľko dní, keď sa Hitler po stroskotaní svojich plánov s Karolom Sidorom rozhodol upriamiť pozornosť na Jozefa Tisa a pozval ho do Berlína.
„Mnohí Tisovi kritici mu dnes vyčítajú spoluprácu s Hitlerom. Pravdou však je, že vycestoval do Berlína na stretnutie s Hitlerom až po tom, ako mu funkcionári HSĽS odsúhlasili jeho cestu – aj to len s podmienkou, aby sa Nemcom nezaviazal žiadnymi zárukami o budúcnosti Slovenska. Tiso sa ich slov držal a i zoči-voči obávanému Fűhrerovi odmietol sám ultimatívne napriek nemeckým naliehaniam o prítomnosti maďarskej armády na slovenských hraniciach vyhlásiť slovenský štát,“ uviedol historik. Podľa neho v danej situácii by pre Tisa bolo určite ľahšie vyhlásiť samostatnosť, uvedomoval si však možné následky takéhoto konania, preto sa rozhodol celý proces zlegalizovať.
Ešte z Berlína telefonoval Tiso Sidorovi a požiadal ho, aby u prezidenta Emila Háchu zabezpečil na nasledujúci deň zvolanie snemu Slovenskej krajiny, čím celý proces zlegalizoval. 14. marca sa tak definitívne rozhodlo o štátoprávnom postavení Slovenska. „Pravdou je, že poslanci nemali mnoho času na rozmýšľanie. Po Tisovom referáte o výsledku porád s Hitlerom a najmä akcentovaní maďarskej hrozby sa však rozhodli urobiť v danej situácii najsprávnejšie rozhodnutie. Krátko popoludní povstaním zahlasovali za vznik samostatného slovenského štátu,“ myslí si historik.
Ich rozhodnutie sa podľa Sokoloviča ukázalo ako správne najmä v súvislosti s tým, že sa ním vyhli rozdeleniu územia Slovenska medzi Ríšu, Poľsko a Maďarsko. „O tom, že tieto obavy neboli neodôvodnené máme dnes už doložené správy o aktivitách maďarských a poľských predstaviteľov a záujme oboch krajín v otázke ´vyriešenia´ štátoprávneho postavenia Slovenska,“ zdôraznil.
Druhou stranou mince podľa Sokoloviča zostáva, že samostatnosť prišla v čase, ktorý nebol pre konštituovanie mladého štátu priaznivý. Vyhlásenie slovenskej samostatnosti bolo na jednej strane legálnym zavŕšením dlhého procesu národnej emancipácie, na druhej strane však bolo sčasti vynútené vonkajšími okolnosťami, ktoré nezáviseli len od slovenských rozhodnutí. „Nemecký nátlak na slovenských predstaviteľov dal zbraň do rúk jeho odporcov, ktorí poukazujú na to, že bol len dôsledkom akejsi hry, do ktorej boli slovenskí predstavitelia iba vtiahnutí. Nemci totiž slovenskú kartu použili nielen pri plánoch na rozbitie Československa, ale i pri rokovaniach s Poľskom a Maďarskom. Územie Slovenska sa tak stalo akýmsi výmenným tovarom v rokovaniach o budúcom usporiadaní strednej Európy. Týmto slovám sa nedá vytknúť kus historickej pravdy, treba si však uvedomiť, že z celej situácie, v ktorej boli Slováci na prahu pohltenia svojimi susedmi, bol vznik slovenského štátu 14. marca 1939 tým optimálnym riešením,“ upozornil Sokolovič.
Spory nielen historikov sú podľa Sokoloviča postavené na niečom inom. Reflektujú vývoj, ktorý nastal na Slovensku po vyhlásení samostatnosti. Slovenská republika (platný názov od prijatia ústavy v júli 1939) sa postupne čoraz viac dostávala pod vplyv Nemecka. „Škvrnou na jej povesti dodnes zostane najmä vyvezenie desaťtisícov občanov prevažne židovskej národnosti, z ktorých väčšina sa konca vojny nedožila.
14. marca 1939 sa však v slovenskom sneme ešte nerozhodovalo o židovskej otázke. V tento deň sa totiž nemenil režim, ani jeho smerovanie (veľké protižidovské výtržnosti sú známe už z roku 1938), zmenilo sa len jeho štátoprávne usporiadanie. Mnohí poslanci si napriek tomu uvedomovali možné riziká tohto kroku,“ upozornil historik. Predpokladaná závislosť od nacistického Nemecka bola len jedným z aspektov.
Slovensko bolo už dvadsať rokov napojené na spoločné hospodárstvo s Čechmi a množili sa obavy, že nový štát nemôže samostatnosť hospodársky uniesť. „Napriek nemeckému vykorisťovaniu sa však hrôzostrašné prognózy neskôr nenaplnili. Naplnila sa však obava z tlaku Nemcov, ktorí sa čoraz viac snažili zasahovať do slovenských vnútorných záležitostí,“ uviedol historik. Podľa neho formovaniu obrazu Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 dnes neprospieva ani fakt, že pri príležitosti 14. marca sú najviac viditeľní extrémisti na oboch stranách – či už na ľavej alebo pravej. „Je to však dôkaz, že pri jej hodnotení dodnes nad racionálnymi argumentmi prevládajú ideologické aspekty,“ dodal.
SITA