Známa bratislavská kapela Živé kvety v piatok vydala album rarít Cesty, ktoré nevedú nikam. Novinka prináša 12 pesničiek, medzi nimi covery Deža Ursinyho či prerobenú Mňagu a Žďorp a viacero autorských skladieb, ktoré mali hudobníci roky odložené bokom. Nielen o albume a o tvorbe, ale aj o živote a občianskej zodpovednosti rozprávajú pre portál Webnoviny.sk frontmanka kapely Lucia Piussi a gitarista Peter Bálik.
Veselší, živší, radostnejší. Toto sa píše o vašom najnovšom albume Cesta, ktorá nevedie nikam. Ako to vnímate?
Lucia Piussi: To je zaujímavé, ja si to vôbec neuvedomujem, že by odrážal nejakú radostnejšiu tvár kapely… Ale môže to byť dôsledok toho, že pesničky na tomto albume sú absolútne rozhádzané v čase, že sú proste z úplne iného sveta a že to má taký rozcuchaný ráz. Asi toto vyznieva tak veselo.
Peter Bálik: V podstate je taký. Na albumoch, ktoré sme doteraz vydali, to bol väčšinou taký boj, rýchle a veselé pesničky nám nikdy nejako extra nešli, a zrazu sa nejako stalo, že sa tam nahromadilo prekvapivo oveľa viac tých veselších ako vážnejších… S výnimkou pesničky Hranice je to celé také easy listening.
O nás sa hovorí, že sme vážna skupina, to vôbec nie je pravda! Niekedy sa nám stane, že za nami po koncerte prídu nejakí ľudia, chcú podpisy a my sa s nimi bavíme, podpichujeme sa a robíme si srandičky a potom sú prekvapení, hovoria nám: ‘My sme si na vás zvykli, že ste takí vážni a vy ste práveže úplne zábavní!‘ (smiech) Tak možno je ten album len taký skutočný a odkrýva tú našu prirodzenú tvár. Na tejto nahrávke sme to my viac ako na iných.
Kto z vás stojí za výberom skladieb a na základe akých kritérií ste ich volili?
Peter Bálik: Ja som to celé skompiloval. Vyberal som tie skladby, o ktorých som bol presvedčený, že nekrívajú ani na jednu nohu a že si za nimi nejakým spôsobom stojím, len mali tú smolu, že sa v čase, keď vznikli, nedostali na album, ani z nich neboli single. Z veľkej časti tam sú napríklad aj covery, ktoré sme proste nahrali a nechali sme ich tak. Sú to skladby z posledných desiatich rokov a celý ten výber je vlastne otázkou vnútorného pocitu… Vyberal som také skladby, pri ktorých som mal pocit, že sú dobré. Užší výber sme potom robili s kapelou asi z 30 skladieb.
Pôvodne som chcel urobiť dvojalbum. Hovoril som si, že keby sme k tým finálnym dvanástim naškrabali ešte päť, šesť pesničiek, mohli by sme mať sedemdesiatku, no potom mi došlo, že to je už moc. Ľudia dnes nemajú čas počúvať albumy, kde je strašne veľa vecí, to by ocenili akurát naši najextrémnejší fanúšikovia. No aj tak to nie je to podľa mňa len taká obyčajná kompilačka, je v nej ako keby ukrytý taký ďalší príbeh.
Lucia Piussi: My sme počúvali už ten širší Bálikov výber a vlastne to bolo bez debaty, všetci sme sa na tých skladbách zhodli. Tak to väčšinou býva, že sa tie veci tak sami ukazujú. Keď je nejaká vec dobrá, tak je nám to všetkým jasné, lebo hovorí sama za seba. A keď je to také, že čo ja viem, tak všetci tak trochu krútime nosom. Nemáme v kapele také, že by teraz boli dvaja za a traja proti, tie veci sú také nejaké zjavné, aspoň pre nás.
Viem na albume identifikovať covery skladieb Deža Ursinyho aj Mňagy a Žďorp aj viacero vašich autorských skladieb, no vŕta mi v hlave pesnička Chuligán. Je iná ako ostatné. Aký má background? Kto ju vymyslel?
Peter Bálik: Chuligán je pesnička, ktorú sa naučil hrať náš basák Ďuro. On žije v okolí Dimitrovky pri Novej Cvernovke a stanici Nové mesto a chodí do takej krčmy hrávať s takými starými borcami, ktorí kedysi pracovali v Dimitrovke a v okolitých závodoch a po večeroch celý život hrávali v krčme na gitary. Ani nevieme, kto je autorom tej pesničky, oni sami si to nepamätajú. Je to mestská ľudová skladba z nejakých 30., 40. rokov, v ktorej si každý vymyslel vlastnú slohu a takto to dali dohromady.
Najprv to bola len taká srandička, no keď sme nahrávali album Salto na rozlúčku, tak sme to zo srandy nahrali a hovorili sme si, že uvidíme, čo s tým. Moc sme nezvažovali, že to niekedy použijeme a zrazu, keď som zostavoval túto kompilačku, som tú nahrávku našiel, vypočul som si ju a vravím si: ‘Veď to je výborné, to tam musíme dať!‘ Problém bol, že Lucia tú pesničku neznášala, niekoľko mesiacov som ju presviedčal. Napokon prišiel čas, keď si tú nahrávku vypočula remixnutú a sama usúdila, že je to super.
Je to taký bratislavský rock’n‘roll. Super, že sme to nahrali, že je nejakým spôsobom zachovaná a neumrie s tými starými Ďurovými parťákmi, ktorí už majú všetci asi sedemdesiat. Teší ma, že možno nejakým spôsobom aj vďaka nám prežije a ten gén sa presunie na ďalšie generácie, že neskončí niekde v zabudnutí, a možno sa to aj niekto naučí hrať a bude tým zas niekoho zabávať. Tá pesnička je o tom.
Lucia Piussi: Nie, že by som ju vyslovene neznášala, ale keď sme ju nahrali, pôsobila tak strašne amatérsky… Ale Bálik o ňu strašne bojoval a myslím, že sa im ju s Erikom Horákom podarilo dať do takej podoby, že zrazu bola fakt super. Nevyznievala už tak diletantsky. Nemám rada, keď sú veci diletantské. Keď ju Erik Horák s Bálikom zmixovali, tak chytila šmrnc a už to bolo super. Som rada, že je na albume.
A čo so zvyšnými z tých tridsiatich pesničiek? Zostali odložené na ďalší album?
Lucia Piussi: Asi nie, to je tak pri albumoch vždy, že je nejaký odpad. Máme také skúsenosti, že je dobré, keď sme nekompromisní a niektoré veci jednoducho nezaradíme. Mali sme v širšom výbere napríklad aj pesničku Vyletená, ktorú aj naši fanúšikovia odniekiaľ majú, a my sme ju tam nedali, hoci je to fakt čarovná verzia, ale je tam veľmi dlhá a zbytočná celá pasáž. Prišlo nám to také hrozne kajlavé, tak tam nie je. Myslím, že toto je celý výber z tých všetkých odrezkov, ktoré zostali a má svoje čaro a už netreba vymýšľať ďalej.
Aj ste ich nahrávali odznova alebo sú to fakt všetko pôvodné verzie?
Lucia Piussi: Všetko sú to pôvodné verzie z tých štúdií, kde sme nahrávali albumy, len sa niektoré veci nanovo mixovali. Keďže to bol odpad pri nahrávaní, tak sme sa s nimi potom už nejako nekašľali a zostali v surovom stave. Teraz sme niektoré s Erikom Horákom dorobili. Pri každej je uvedený aj rok, kedy vznikla.
Je to inak sranda, keď som to počula celé za sebou, tak to je naozaj ‘každý pes jiná ves‘. Práve preto to má možno svoje čaro a je to celé až také srandovné, lebo každá tá skladba je ako z úplne iného filmu, života a galaxie. A tak to má byť, asi.
Každá z nich je teda aj zvukovo iná.
Lucia Piussi: Áno a to je zase také, povedala by som, osviežujúce. Ja mám rada na platniach, keď sú nahraté v rôznych štúdiách. Keď je niečo nahraté inde než zvyšok platne, tak to zrazu tak zasvieti a je to proste totálna nádhera.
Počula som, že ste niečo nahrávali aj u Roba Pospiša a Martina Sillaya v Real Music House.
Peter Bálik: U nich sme nahrali iba jednu pesničku, Svätý grál, aj to dokonca iba demo, akustickú gitaru a spev. Základ tej pesničky nám stále visel niekde vo vzduchu, stále sme si hovorili, že sa k nej vrátime. Potom sme sa na ňu vykašľali, no keď prišla korona a začali sme robiť túto kompilačku, pustil som si to demo a cítil som, že tam niečo je, tak sme sa na ňu vrhli. Náš basák Ďuri má doma nahrávacie štúdio a je z nás najzdatnejší hudobník, tak som ho poprosil, aby mi tam dohral ešte basu a klavír a on sa s tým takto pekne vyhral, zabalil ju celú do nového zvuku a toto je tá výsledná podoba. S Erikom sme potom mixovali aj ďalšie veci.
https://www.youtube.com/watch?v=ru8EKjj1Oc0;ab_channel=%C5%BDiv%C3%A9kvety-Topic
Zaujímavý príbeh má aj pesnička Salutuj, tá vznikla celá počas karantény, však?
Peter Bálik: Áno, tá je z koronových čias. To bolo úplne šialené… Teda, dnes sa to tak asi robí, kapely často nahrávajú tak, že niekto nahrá základ, potom to pošle ďalšiemu, ten nahrá basu, ten zase gitaru a nejako sa to zlepí. Je to bežné, ale ja to nemám rád, podľa mňa tým tá hudba nejakým spôsobom trpí, preto som bol vždy za to, aby kapela nahrávala spolu v jednej miestnosti naživo. Potom tá vec dostane ten pocit tej miestnosti, toho času, keď hrajú všetci pohromade, a to sa nedá ničím nahradiť…
Počas karantény sme nemali na výber, karty boli rozdané tak, ako boli a museli sme pracovať, ako sa dalo. Povedali sme si teda, že nevadí, spravme to takto a bude to mať v sebe to patetické, čo tá doba izolácie so sebou priniesla. Bolo to pre nás také nóvum po technickej stránke, urobiť niečo takto na diaľku, aj sme si hovorili, že by možno bolo lepšie, keby sme to nahrali neskôr všetci spolu v štúdiu, no aspoň tá pesnička má v sebe feeling tej doby, keď sme boli všetci izolovaní a všetky nápady sme si vymieňali iba cez maily a cez sociálne siete.
Na druhej strane vďaka korone vznikol celý projekt a je naozaj vydarený.
Peter Bálik: Áno, táto doska je vlastne výsledkom celej tej koronovej situácie, keby neprišla korona, asi by ani nevznikla. Ocitli sme sa na niekoľko týždňov v patovej situácii a toto bol to v podstate jeden zo spôsobov, ako ju nejako prekonať. Zažral som sa do toho a chcel som nad tým byť. Muzikanti majú problémy, že nemajú kde hrať, no vždy sa dá nájsť nejaký spôsob, ako zostať pri tom, čo milujete. Nemusíte priamo koncertovať, je tisíc možností, čo môžete robiť. Dokončil som aj spevník, Luciine texty a akordické značky, asi 120 textov, je to hotové, stačí ho len vytlačiť.
Aký je ten najčastejší proces vašej tvorby. Niekto si len tak improvizuje a zrazu vznikne úžasná vec, iní chodia do skúšobne s pripravenými nápadmi. Ako to je u vás?
Peter Bálik: Najčastejší mód je taký, že nemáme nič, stretneme sa a tak sa ako keby na seba napojíme. Skladanie vo dvojici je hlavne o nejakom mentálnom naladení sa na toho druhého. Väčšinou sa len rozprávame o veciach, ktoré sa dejú v našich životoch a okolo nás a potom len tak hrabnem do gitary a niekedy sa niečo malé zrazu objaví… Vymyslieť základ pesničky nám niekedy trvá tak 10-15 minút, a potom len vypĺňame prázdne miesta, ktoré nám chýbajú.
Spontánnosť je v tomto prípade asi najlepšia, že z ničoho zrazu vznikne niečo. Tam, kde bola iba zelená tráva, zrazu začne rásť strom a nikto vôbec nevie prečo. Prečo rastie práve tam a prečo práve tento druh stromu… Semiačko sa proste uchytilo. Takto vzniklo veľa našich pesničiek, no nie vždy je to také ideálne. S Luciou mávame aj pripravené nápady, no to samotné skladanie je do veľkej miery o improvizácii. Tak ako jazzman improvizuje so svojím nástrojom, my improvizujeme so slovami a s táboráckými akordmi na gitaru. (smiech)
Lucia Piussi: Najlepšie je, keď tie veci vznikajú z takého nejakého napojenia na seba, povedala by som, že to je až také brutálne, že to hraničí až s takou telepatiou. Ale nie je to žiadna ezoterika, je to ten cit a je to o tom, že sa strašne poznáme a vieme kam smerujeme… Bálik si niečo hrá a ja si do toho začnem niečo vymýšľať, ako keď si niekto len tak maľuje slovami a zrazu spravím niečo a on zaostrí ušami… To úplne poznám, že ho vlastne prekvapím a vtedy je aj to moje vlastné prekvapenie z toho, čo vyšlo, utvrdené tým jeho a vlastne sa tým smerom vyberieme. Je to všetko také pátranie v tme. Keď je to také pravé, vzniká to takto. Ako keby sme boli nejakí dvaja ľudia, ktorí štyrmi rukami hrajú spolu na klavír a ešte nevedia čo, a je to strašne dobrodružné.
Aj sa to vždy bojíme začať, to je vždy hrozne ťažké, lebo človek najprv čelí tým najväčším vlastným banalitám, ale keď príde to vzájomné prekvapenie z toho, čo vzniklo, tak niekedy len pozeráme… Ako keby sme namaľovali spolu obraz alebo čo. Svet tej spoločnej tvorby, keď sa podarí, to je taký úžas, je to taká droga v čase. (smiech) Keď to človek zažije, je to ako keď niekam stúpate s nejakou výpravou. Pre mňa je tvorba dosť euforický stav, keď sa niečo zrodí z ničoho. Vlastne vždy je to z ničoho. My sme veľmi rýchlo pochopili, že nemôžeme každý niečo mať a snažiť sa to spolu zmontovať, to by bolo strašne nasilu. Nie, musíme opustiť všetko, čo máme a zrazu z toho vznikne niečo nové.
Tak je to predsa len asi najprirodzenejšie…
Lucia Piussi: Sám život býva taká sviňa, môžete si ho akokoľvek racionálne naplánovať, a zrazu to nejde. A tak je to aj s tvorbou, tá sa proste musí nejako zrodiť. Myslím, že to je také autentické. Keď sme sa na začiatku snažili niečo montovať, tak to bolo strašne únavné a ani to neprinieslo niečo, čo by nás potom tešilo. Takýmto spôsobom podľa mňa veľa ľudí zhorí. Takže náš spôsob je tvoriť z toho prázdna, preto možno aj ten názov Cesty, ktoré nevedú nikam. Ja mám naň takú vlastnú interpretáciu, že to je vlastne vždy najlepšie. Tá cesta, ktorá nevedie nikam, je to prekvapenie. Je to taký iný druh cesty. Cesta, o ktorej človek nevie, či ho zavedie tam, tam alebo tam alebo nakoniec nikam, je to skôr taká otázka, a to ma baví.
https://www.youtube.com/watch?v=uM60WFtyKqA;ab_channel=ricmalik1
Kto vás sleduje, vie, že ste veľmi angažovaná kapela, ktorá zvykne reagovať na dianie v spoločnosti. Napríklad pri kauze Čistý deň ste zorganizovali happening v centre Bratislavy. Nemali ste chuť niečo zložiť a vybehnúť do ulíc aj teraz, keď vyhlásili Kočnera za nevinného?
Lucia Piussi: Ja som práve na opačnej strane, to je ale môj osobný názor. Rímske právo pozná taký pojem, že ‘in dubio pro reo‘, čiže v pochybnostiach v prospech obžalovaného. To je veľmi humanistický princíp a myslím, že to ľudia vôbec nepochopili, že tí sudcovia konali so svojím najlepším profesionálnym presvedčením a svedomím. Každý sa môže ocitnúť v koži úplne nevinného človeka, ktorého podľa nejakej nie celkom dokázateľnej rady dôkazov môžu strčiť do basy a dobrý sudca to predsa nikdy nemôže urobiť.
Ľudia nadávajú na sudcov, ale tí, čo mali zabezpečiť presvedčivé dôkazy, sú prokurátori. Myslím si, že je to celé tak smutné, ako sa na nich všetci vrhli a idú ich rozšklbať. Keď si zoberiete, že oni urobili legitímny rozsudok a čelili strašnému verejnému tlaku, v mojich očiach sú to vlastne odvážni sudcovia. No tak to na Slovensku býva. Médiá to uchopili do svojich rúk, to je taká rozbuška, a národ teraz chce ísť do ulíc. Ja by som teraz práveže vôbec nešla. A skladať o tom pesničku, to teraz asi tiež nebudeme, aj keď zarepovať by sa to asi dalo, neviem. (smiech)
Aj ja som presvedčená o tom, že Kočner a Zsuzsová majú v tej kauze prsty a že sú vinní, ale treba im to dokázať! Verím, že sa to celé ešte môže zvrátiť. Aspoň dúfam, že to nie je také tragické, strašne dúfam! Len mi je smutno, že ľudia nedokážu principiálne rozmýšľať. ‘In dubio pro reo‘ má platiť pre absolútne každého, aj pre najväčšieho hajzla ako je Kočner…
So slovenskými súdmi máte napokon osobnú skúsenosť i vy. V spore s Petrom Cmorikom o váš text už rozhodli vo váš prospech. Už je týmto všetko uzavreté, či to ešte pokračuje nejako ďalej?
Lucia Piussi: Cmorik sa ešte odvolal na najvyšší súd, takže ešte bude jedno kolečko, ešte musíme počkať. Ja si ale myslím, že to nemôže vyhrať, lebo by sa tým vytvoril precedens, že by si hocikto mohol zobrať hocikoho pesničku a spraviť si z nej, čo chce. Advokátka mi dokonca povedala, že ak by predsa na najvyššom súde vyhral, čomu síce absolútne neverí, tak to bude jediný jej prípad, s ktorým pôjde do Európy. Naša prehra by podľa nej bola totiž v rozpore s úplne všetkým, čo v Európe platí, čo sa autorského práva týka. Mrzí ma, že povedomie o duševnom vlastníctve je u nás také úbohé. Aj keď vidíte teraz tie ukradnuté diplomovky… Niekto ani neodstúpi, keď také niečo urobil…
Aké zadosťučinenie z toho celého procesu máte?
Lucia Piussi: Ja si myslím, že je len dobre, že sme do toho sporu šli, lebo ide o princíp. Nech si to ľudia voči kapelám nedovoľujú. Preto sme to nakoniec riešili, aby nemohol hocikto hocikomu len tak ukradnúť pesničku a tváriť sa, že sa nič nedeje.
Čo vás s kapelou čaká v nasledujúcich týždňoch či mesiacoch?
Lucia Piussi: V sobotu sme mali posledný open air, hrali sme na takom malom festivale v Úštěku. To bol nateraz náš posledný koncert. Bohvie, čo tá korona ešte prinesie. Budeme čakať, kým sa koncerty zase rozbehnú, plány zatiaľ nemáme. Myslím, že do konca roka bude všetko otázne, a potom sa uvidí. Mal byť teraz aj nejaký videoklip, no ten sa nám ešte nepodarilo dokončiť, všetko je teraz také, že ‘neví sa‘… Treba len rúškovať a veriť – čo iné môžeme robiť.