„Na otázku čo sa stane, keď sa začne fragmentovať, deglobalizovať ekonomika nám dal aj bez veľkých dát odpoveď COVID-19. Má to obrovské negatívne dopady aj na jednotlivé národné spoločnosti a ekonomiky,“ konštatuje analytik Michal Kořán z Global Arena Research Institut v podcaste Miroslava Wlachovského s názvom Okno do sveta, ktorý vám prináša agentúra SITA.
Okno do sveta: Maroš Šefčovič má v Bruseli dobré odborné meno, jeho slabinou sú politické otázky (rozhovor)
Témou debaty bol vývoj v strednej Európe, osobitne v Rakúsku kde boli 29. septembra parlamentné voľby, z ktorých víťazne vyšla Slobodná strana Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ) so ziskom 29,2 % hlasov voličov.
FPÖ tak po prvý raz porazila obe tradičné rakúske politické strany – ľudovcov aj sociálnych demokratov a získala možnosť zostaviť vládu. Povolebný vývoj v Rakúsku púta pozornosť aj pre euroskepticizmus FPÖ, úzke vzťahy s putinovským Ruskom, protimigrantskú rétoriku a povesť pravicovo populistickej strany.
V rozhovore sa dozviete:
- či je víťazstvo Slobodných prekvapením, alebo bolo len otázkou času
- či a za akých podmienok budú schopní zostaviť vládu
- aký kurz rakúskej politiky sa dá očakávať v prípade, že povedú vládu
- aké nálady v spoločnosti stoja v pozadí víťazstva populistov
- aké by boli dopady zatvárania hraníc
- či je sloboda rakúskych médií v ohrození
- aké sú dopady deglobalizácie na stredoeurópske ekonomiky a európsku bezpečnosť
- akým spôsobom by mala Európa prehodnotiť svoje zelené ciele
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Slobodná strana Rakúska na čele s Herbertom Kicklom prvýkrát zvíťazila v rakúskych parlamentných voľbách. Podarilo sa mu teda splniť sen Jörga Haidera a predbehnúť socialistov aj ľudovcov. Čo podľa teba znamená tento výsledok pre Rakúsko a Európu?
MK: Z krátkodobého hľadiska to znamená veľmi náročné zostavovanie novej vládnej koalície a novej rakúskej vlády, a to všetko v podmienkach, keď sa Rakúsku ekonomicky príliš nedarí, upravuje svoje hospodárske vyhliadky smerom nadol a zvyšuje deficit.
Z dlhodobého hľadiska mám na to dva názory. Prvý je, že sa naozaj nič také prevratné nestalo, pretože slobodní siahli po tejto méte už niekoľkokrát v minulosti. Hlavne vďaka veľmi šikovnej oportunistickej politike povedzme od polovice 80-tych rokov. Na druhej strane je to potvrdenie trendu nespokojnosti obyvateľstva s tým, ako si počínajú vlády, a to nielen v Rakúsku, v strednej Európe, ale v celej Európe.
Nakoniec, Ľudová strana v predchádzajúcich voľbách obhájila svoju pozíciu tým, že prijali rétoriku a politiku, ktorú v súčasnosti v podstate presadzuje FPÖ. Nechcem teda povedať, že to nebolo prekvapenie, ale nie je to nejaký zásadný prelom v rakúskej politike, pretože v Rakúsku sa to určite zrelo dobrých 30 rokov.
Po vojne sa pri moci striedali ľudovci so socialistami, alebo občas vznikla veľká koalícia a to, že by do toho zasiahla nejaká tretia strana, bola skôr rarita. Rakúsko bolo vlastne rozdelené medzi tieto dve politické strany tak výrazne, že už sa aj v štátnych inštitúciách dalo povedať, kto je červený, kto čierny a kto je za ktorú stranu. Čo boli štrukturálne predpoklady úspechu FPÖ, ktorá je mnohými považovaná za krajnú pravicu a určite za populistickú pravicu?
Vrátim sa do minulosti. FPÖ reprezentuje liberálny tábor rakúskej politiky od polovice 19. storočia, keď sa začali formovať moderné rakúske politické prúdy. Slobodomyseľní boli akýsi liberálny, ale zároveň veľkonemecký, čiastočne nacionalistický prúd – vystupovali proti duopolu socialistov a ľudákov. Ani toto nie je nič nové.
To, čo sa stalo pod vedením Jörga Heidera v polovici 80. rokov bolo, že slobodní sa oveľa viac priklonili k politickému oportunizmu. Rakúsko si budovalo svoju identitu neutrálnej krajiny. Neutralitu Rakúsku v roku 1955 vnútil Sovietsky zväz, ale Rakúšania sa k nej primkli. Často sa nehovorí o tom, že v čase, keď si Rakúsko vytváralo svoju identitu neutrálnej krajiny, bola zo strany slobodných taká „trucpolitika“, že v 80. rokoch boli dokonca prvou stranou, ktorá podporovala vstup do európskych spoločenstiev. Až potom sa na ich stranu pridala Ľudová strana.
FPÖ dokonca koketovala s myšlienkou, že neutralita nie je pre Rakúsko výhodná. Zrejme sa ale sa ukázalo, že z politického hľadiska to nebola správna cesta. Takže Jörg Heider skutočne zvolil tvrdý populistický variant a odvtedy sa vlastne píše príbeh rastu popularity slobodných. Takže toto je jedna vec – identita, postavená na odmietaní duopolu socialistov a ľudovcov. Tu si dovolím krátku odbočku. Ak by tento duopol hneď po 2. svetovej vojne nevznikol, keby sa dve najväčšie rakúske strany nedokázali dohodnúť, tak dnes nie je Rakúsko, ako ho poznáme, ale mohlo by byť rozdelenou krajinou, ako bolo západné a východné Nemecko.
Takže jednou vecou bola únava z toho rozdelenia moci medzi socialistov a ľudovcov, presne ako si hovoril, nebolo to len v štátnych inštitúciách, ale jedna strana mala televíziu, jedna strana mala rozhlas, boli to banky, korporácie, rady a tak ďalej, a tá únava bola zjavná už v 80. rokoch. Dokonca si myslím, že to malo negatívny vplyv na celé rakúske hospodárstvo. Takže prvou vecou bola snaha ísť proti tomu duopolu.
Druhá vec je tiež štrukturálna a opäť to nie je len rakúska záležitosť. Vôbec nezávidím nikomu, kto je momentálne vo výkonnej moci. Množstvo výziev a problémov, ktorým čelíme, sa vôbec nedá porovnať s tým, čo bolo ešte pred 10 rokmi.
Máme tu postcovidovú éru, rozdelené spoločnosti, obrovský vplyv sociálnych médií, zmenšujúcu sa globalizáciu, čo znamená problémy pre exportné spoločnosti a tak ďalej. Samozrejme, demografický vývoj, a pochopiteľne, migrácia. To znamená, že sa vytráca taký pocit, že bude dobre, a to je živnou pôdou pre tento oportunistický populistický prúd.
Ďalšia vec je, že sú to jednoducho asi šikovní politici. Proste vedia komunikovať s ľuďmi, veľmi dobre sa opierajú o tú vidiecku základňu. Hrajú na pudy strachu a keď si to všetko dáte do jedného kotla, tak toto dáva zmysel. Najmä preto, že to zrelo už dávno predtým. A nie je to tak, že by slobodní minuli najviac peňazí na kampaň. Prekvapilo ma, že najviac na kampaň minuli Zelení, ktorí dopadli ako dopadli.
Ako si popísal, dnes je nesmierne ťažké vládnuť, nielen kvôli tomu, ako sa zdynamizovala doba, ale aj to, že verejný priestor je neustále kontrolovaný sociálnymi médiami a že vlastne žijeme v takých skratkách a tam sa populizmu veľmi darí. Vidíme to nielen v Rakúsku, vidíme to aj v iných v iných krajinách strednej Európy.Pre niektoré strany nie je až také ťažké zvíťaziť vo voľbách, to ťažšie je potom vládnuť. Slobodní nie sú úplne nepopísaný list, boli vo vládach už niekoľkokrát a ich výkon bol skôr rozpačitý.
Presne tak, boli vo vláde už trikrát. V 80. rokoch dokonca so socialistami, potom dvakrát s ľudovcami a zakaždým sa to skončilo nejakým škandálom alebo jednoducho nejako neslávne. Samozrejme, že vládnu aj v rôznych koalíciách na regionálnej úrovni. Toto detailne neovládam, ale aj tam mám pocit, že to často skončilo určitými nedorobkami alebo nápadmi, ktoré neboli dotiahnuté do konca.
A vlastne vždy, keď sa slobodní dostali do vlády, alebo v aspoň v posledných dvoch prípadoch s ľudovcami, to skončilo tak, že tá strana sa vnútorne rozdelila a výrazne stratila podporu verejnosti. Takže zatiaľ to pre nich nedopadlo dobre z hľadiska vládnutia ako takého.
Na druhej strane – tie spoločenské frustrácie a nespokojnosť treba brať vážne a zdá sa mi, že mainstreamové strany, ak ich tak môžem nazvať, v skutočnosti nemajú veľmi dobrý recept, ale zároveň sa musia tváriť, že ho majú. To znamená, je tu rastúca priepasť medzi očakávaniami alebo medzi sľubmi a potom tým, čo tie strany v exekutíve dokážu urobiť. Ale máme tu problém, ktorý robí v tejto chvíli vládnutie mimoriadne ťažkým, pretože tu máme vlastne úplne protichodné požiadavky.
Na jednej strane potrebujeme priemysel na druhej strane potrebujeme zelenšiu ekonomiku a ťažký priemysel jednoducho nemôže byť ekologický. Na jednej strane chceme byť otvorenou spoločnosťou na druhej strane pocit vnímame, že nás migrácia ohrozuje a takto by som mohol pokračovať ďalej a ďalej.
A keď si k tomu prirátaš, že sa prehlbujú medziregionálne rozdiely, v celej Európe sa vlastne rozdiely medzi mestskými aglomeráciami a povedzme, periférnymi oblasťami zväčšujú. To znamená, že tá národná vláda to má extrémne ťažké.
Áno v podstate sa tie nožnice medzi bohatými a chudobnými roztvárajú skoro všade. Úzka vrstva veľmi bohatých narastá a zároveň stredná vrstva v mnohých štátoch pomaly mizne. To isté čo si popísal aj vo vzťahu mestá verzus vidiek a regióny. Ale asi tou hlavnou témou, na ktorej na ktorej uspeli Slobodní v rakúsku bola predsa len predsa len migrácia a radikálnejší tlak na to, aby sa migrácia riešila. Má Rakúsko naozaj tak veľa migrantov alebo je to fantómový problém?
Do Rakúska chodím pomerne často a nárast migrácie je tam veľmi viditeľný. Nepovažujem to za nejaký fantóm. Čo mi ale vadí, je to, že mám pocit, že spôsob, akým sa to rieši, či už rétoricky alebo prakticky, nevedie k žiadnemu cieľu.
Veľakrát je to akoby snaha ukázať, že sa niečo robí. Ale vôbec nie som odborník na migráciu, toto sú naozaj také inštinktívne laické názory. Takže na jednej strane sa vlády snažia tváriť, že s tým niečo robia a asi veľa týchto nástrojov alebo politík k niečomu smeruje, ale nie sú ochotné priznať, ak ich recepty nefungujú. Na druhej strane sa ľudia musia akoby denne vyrovnávať s realitou.
Nakoniec je to taká mozaika zlyhaní a pokrytectva, ktorá veľmi dobre kyprí pôdu pre to populistické oportunistické strany. A som si takmer istý, že ani jeden z tých receptov, ktoré tieto strany ponúkajú, k ničomu lepšiemu v konečnom dôsledku nepovedú. Tie predstavy – pevnosť Európa alebo pevnosť Rakúsko – neviem, či si niekto uvedomuje, akú špirálu zatvorenie hraníc roztáča.
Samozrejme, že to má ako veľké dôsledky na cestovanie, na ekonomiku, na obchod a tak ďalej. A vôbec si nevieme predstaviť, kde by sa to mohlo zastaviť. Za mňa je to jedno z tých riešení, ktoré sa nikdy neuskutočnia. Dúfam, že nie som úplne naivný. Riešenie je, aby si tie hlavné strany priznali, že nemajú jednoduché riešenie a tak aspoň trochu odstránili nános toho pokrytectva.
Hovoril si, že si to nevieme predstaviť. Ale taký malý náznak čo by to znamenalo, keby sa hranice uzavreli, sme zažili počas covidu a znamenalo to strašné dopady na ekonomiku, vzťahy medzi krajinami. Ľudia ostali zaseknutí na druhej strane nemohli sa buď vrátiť domov alebo nemohli naopak do cestovať cez hranice do práce alebo im to trvalo neuveriteľne dlho, To všetko malo svoje dopady. Pre ekonomiku sú tie voľné hranice podmienkou.
FPÖ je známe aj svojimi väzbami na putinovské Rusko. Do akej miery je toto faktorom a do akej miery to znepokojuje ostatných partnerov Rakúska?
Myslím, že členské štáty NATO nemajú od Rakúska v tomto smere žiadne veľké očakávania, pretože Rakúsko je jednoducho neutrálna krajina.
Väzby na Rusko nutne má už od 2. svetovej vojny a znovu hovorím, že je zázrak, že sa Rakúšanom, na rozdiel od Československa, vôbec podarilo vymaniť z toho sovietskeho zovretia. A tak väzby Rakúska na Slovenský zväz a potom na Rusko sú tradičnou záležitosťou.
Nakoniec spoločnosť ÖMV začínala s veľkým stupňom zo strany ZSSR. Sú tam väzby v bankovom sektore, v energetike. Iná vec je kam by potenciálna vláda pod taktovkou FPÖ, aj keď to v tejto chvíli nie je najrealistickejší scenár, bola ochotná zájsť.
Pre príklad sa vrátim sa ku škandálu, ktorý podrezal vládnu vetvu FPÖ. Bol to ten slávny Ibiza škandál. V jeho pozadí bola vlastne snaha ovplyvňovať alebo nájsť správne kanály, peniaze a správne postupy na ovplyvňovanie médií v Rakúsku. To je pre mňa ten najhorší scenár, maďarský scenár, keď títo oportunisti pochopiteľne nie sú schopní poradiť si s problémami a jediná cesta potom je dať náhubok médiám, aby sa verejnosť nedozvedela, ako krajine reálne darí.
To znamená, všetky tieto ako autoritárske inštinkty a to veľmi otvorené priateľstvo alebo tá otvorená inšpirácia Orbánom ma v tejto chvíli desí viac ako otázka Ruska, pretože Rakúsko proste vždy hralo takú zvláštnu úlohu vo vzťahu k Rusku. Takže viac ma desí, čo by to mohlo znamenať napríklad pre mediálny priestor v Rakúsku. Ale tu si myslím, že to už príliš maľujem čerta na stenu a som možno trošku neférový k sile občianskej spoločnosti v Rakúsku.
Kiežby si mal pravdu. Spomínal si Maďarsko a Viktora Orbána. Oni spolu s Herbertom Kicklom a Andrejom Babišom založili v európskom parlamente frakciu patriotov, takú kvázi populistickú alianciu a cez toto je vidno, že ten orbánovský model má nasledovateľov a podporovateľov v strednej Európe. Sloboda médií v Maďarsku je veľmi otázna podľa niektorých v horšom stave ako bola pred 89. Ale poďme ďalej, aké sú reálne šance, že sa FPÖ podarí zostaviť vládu? Lebo napriek ich víťazstvu a napriek tomu, že ľudovci percentuálne stratili najviac, to stále vyzerá tak, že najlepšie karty drží v rukách kancelár Karl Nehammer a teda dvojka vo volebnom výsledku.
Je to určite tak. Už sa uskutočnili nejaké rozhovory s rakúskym prezidentom Alexandrom Van der Bellenom, ktorý ako hneď po zverejnení výsledkov povedal, že by bol pripravený poveriť Herberta Kickla zostavením vlády. Tie rokovania sú absolútne tajné, ale Kickl trošku odkryl karty, keď po tých rokovaniach povedal, že pre neho je jediná možnosť účasti FPÖ vo vláde, že sa stane kancelárom.
Z toho mám pocit, že vlastne si už tak trochu pripravuje cestu opäť do opozície, pretože zatiaľ sú karty rozdané, alebo rétorika je taká, že s ním nikto nechce ísť do vlády. Uvidíme. Pozrime sa aké sú tie možnosti. Veľká koalícia ľudovcov a socialistov socialisti, kde je veľmi mizivý programový prekryv a sú si veľmi dobre vedomí tej únavy rakúskej spoločnosti z veľkých koalícií.
A možno sú u nich zmiešané pocity prevziať tu zodpovednosť a vládnuť s výhľadom že o 4 roky dostanú znova vo voľných, s prepáčením za výraz, na zadok. Druhá možnosť je akási tá divná dúhová koalícia – ľudovci, zelení a Neos, čo je progresivistická strana. Ten názorový prekryv je tu ešte slabší ako v prvom prípade a ten scenár by vyzeral úplne rovnako. No a tretia možnosť je vláda ľudovcov s FPÖ.
Ale ľudovci určite nekývnu na to, že by nemali kancelára, fakt si neviem predstaviť, že by hrali úlohu toho juniorného partnera. A to už Herbert Kickl odmietol. Ale zároveň, tu je ten názorový prekryv najväčší aj vďaka tomu, že ÖVP (ľudovci) sa priklonila k tej radikálnejšej rétorike.
A to sú asi jediné tri možnosti. Ak by som si mal na niektorú staviť, tak najskôr na veľkú koalíciu, ale pre budúcnosť Rakúska to rozhodne neznamená nič dobré. Ak by som chcel byť tak trochu diablov advokát, aj keď to je strašne riskantné, nech teda slobodní vládnu a úkážu čo vedia s tými problémami robiť. Ako hovorím je to riskantné, a myslím, že nie príliš realistické. Ale takto som sa v prípade Rakúska mýlil už veľakrát.
V prípade v prípade Rakúska treba byť opatrný. V každom prípade, keby sa spojili FPÖ a ÖVP tak by v parlamente mali väčšinu dvoch 2 hlasov, čiže by bolo logické pribrať tretieho partnera do, aby to mohlo efektívne fungovať. Aj keď v Rakúsku nie je taká tradícia prechodov poslancov zo strany do strany a vytvárania nezávislých poslancov a na Slovensku alebo v Čechách, čiže tá stabilita predsa len je trošku väčšia.
Ja by som prešiel možno už od rakúskych volieb k ďalšej našej téme, a to je vlastne predstavenie aj Global Arena Research Institute (GARI). Čo sú vaše hlavné témy? Viem, že robíte projekt Green Energy Policy v Európskej únii robili ste k tomu stretnutia v krajinách V4, aké sú dáta a výsledky v týchto uh v týchto témach?
GARI myšlienkovo vznikla na jeseň 2015. V tom čase som pracoval na Ústave medzinárodných vzťahov na ministerstve zahraničných vecí a začal som si čoraz viac uvedomovať, že tradičný prístupu k politickej analytike, bezpečnostnej ekonomike by bolo vhodné doplniť o komplexnú dátovú základňu.
A to z dôvodu, že komplexnosť politiky, ekonomiky, globalizácie a tak ďalej ostáva často nezachytená v tých užšie vymedzených analýzach analýzach. Ale hlavne som si uvedomil, ako rýchlo sa svet mení. Kým sme sa dohrabali k publikovaniu publikovaniu nejakého materiálu. Tak sa udiali bilióny a bilióny transakcií, strašne veľa vecí sa zmenilo, a my sme boli vlastne stále pozadu. Čo je asi normálne. A tak sme od roku 2017 začali budovať niečo, čo sme, nazvali digitálnym dvojčaťom globalizovaného sveta.
Snaha bolo získať čo najviac údajov z verejných štatistických zdrojov, tieto údaje predspracovať a byť schopní rýchlejšie sa do nich pozrieť. Okolo roku 2014-15 nastali rôzne udalosti – Brexit, Trump, prvá agresia Ruska voči Ukrajine – ten politický globálny poriadok sa začínal ako rozpadávať, fragmentovať, ale na druhej strane ekonomický poriadok, obchodný poriadok sa vlastne stále konsolidoval.
Napriek ekonomickej alebo finančnej kríze v roku 2008 ekonomická globalizácia, aj keď v inej podobe stále rástla. Zaujímalo ma, ako je to možné, aký je vzťah medzi fragmentáciou politiky a ekonomickou globalizáciou. To bola prvá otázka, ktorú sme sa snažili zodpovedať.
Nakoniec v nám dal aj bez veľkých dát veľmi jasnú odpoveď covid. Vo chvíli, keď sa začne štiepiť, fragmentovať ekonomický poriadok, má to obrovské negatívne dopady aj na jednotlivé národné spoločnosti a ekonomiky. Vtedy nás české ministerstvo priemyslu a obchodu požiadalo, aby sme v rámci jedného projektu vypracovali dve analýzy.
Prvú, ktorá sa týka európskej obchodnej závislosti, rizík a zraniteľností AA a druhá sa týkala národných zraniteľností v súvislosti s ekologickým a digitálnym prechodom a to nám akoby predurčilo akýsi rámec toho, čo robíme doteraz. Išli sme do toho s otvorenou mysľou. Nevedeli sme, čo z toho vzíde, takže to bola naozaj dátová analýza. A stále som prekvapený, ako strašne negatívne to všetko vyzerá. Najmä v strednej Európe, pretože sme zistili, že veľa regiónov v strednej Európe vrátane Nemecka je extrémne zraniteľná voči tomuto deglobalizačnému trendu, z hľadiska exportne orientovanej ekonomiky.
Veľa regiónov je extrémne zraniteľných voči digitalizácii, pretože konkurencieschopnosť sa stráca a konkrétne my sme veľmi zraniteľní voči zelenej transformácii, náš priemysel. My sme sa snažili zhruba 3 roky na to verejne na to poukázať, pretože sme zároveň hľadali linky na tú sociálnu polarizáciu, tú nespokojnosť atď. A občas sme si trúfli dať projekcie toho, ako hlboko sa tento problém ešte môže akože dostať a ako hlboko ešte môžeme klesnúť.
Keď sme tieto naše temné predikcie alebo prognózy sme niekde publikovali, alebo som ich hlásal niekde na nejakých konferenciách alebo stretnutiach, vyslúžil som si nálepku akéhosi „mrzúta“. A musím povedať, že ma to vôbec neteší, ale jednoducho takmer všetky tie prognózy sa jednoznačne, každá jedna z nich, mesiac čo mesiac, napĺňajú. To znamená, že región strednej Európy je naozaj mimoriadne zraniteľný voči tomu, čo sa teraz deje.
Čím to je? Je to tým naviazaním na nemeckú ekonomiku, ktorá jednoznačne trpí deglobalizáciou a naopak pomerne profitovala z globalizácie, veľa vecí outsourceovala, veľa fabrík má v Ázii. My sme či už Česká republika alebo Slovensko sme veľmi silno naviazaní na nemeckú ekonomiku. Je to v tomto alebo je to ešte širšie? Čo hovoria dáta?
Myslím si, že je to širšie, ale jednoducho stredoeurópsky hospodársky model, vrátane Nemecka, bol daný relatívne lacným prístupom k ruskej energii, priamo najmä k plynu.
Schopnosť outsourcovať tú jednoduchšiu výrobu s nižšou pridanou hodnotou do iných krajín. To sa ale netýka len Nemecka, aj naše ekonomika je silne závislá od dovozu týchto vstupov. Práve počas pandémie koronavírusu sa ukázalo, ako sme zraniteľní ako z hľadiska exportu ale aj z hľadiska importu.
Priemysel, ktorý u nás vznikla už od 18. storočia bol enormne energeticky náročný a nesieme si to stále. Pokiaľ ide o digitalizáciu, tam sme jednoznačne videli, že investície do vzdelávania, inovácií, výskumu a tak ďalej sú sústredené naozaj okolo tých veľkých mestských aglomerácií.
K nim je priťahovaná aj vzdelaná pracovná sila a potom v tých regiónoch nikto nezostáva. To znamená, prečo by som investoval niekde v Ústí nad Labem alebo v Karlových Varoch, keď viem, že tam nie je infraštruktúra, nie je tam výskum a vývoj, nie sú tam ľudia, ktorí by boli vhodní pre tento typ ekonomiky. A tak sa ten medziregionálny rozdiel stále zväčšuje.
Takže takýto obraz teraz vidíme. Zvyšujúce sa medziregionálne rozdiely, s ktorými sú, samozrejme, spojené niektoré sociálno-politické a kultúrne frustrácie.
Zvyšujúca sa zraniteľnosť voči dovozu aj vývozu z Ázie alebo celkove zo zahraničia. Problém s energiami, ktorý je na jednej strane samozrejme spôsobený tým, že sme si konečne uvedomili, že Rusko je nespoľahlivý partner, ktorý si po celý čas budoval energie ako určitý druh geopolitickej páky, ale na druhej strane, je tu zelená tranzícia, ku ktorej sme si podľa môjho, dátami podloženého, názor, nevybrali tú najšikovnejšiu cestu.
Ako Európa v porovnaní s Amerikou?
Určite v porovnaní s Amerikou. Dám jeden príklad, a tu som opäť na trochu tenšom ľade, pretože tento projekt stále prebieha a stále sa k tomu musíme dostať. Európa sa z veľmi dobrých racionálnych dôvodov chcela postaviť na čelo tejto tranzície. Kvôli ochrane klímy čo úplne podporujem.
Naša cesta bola, teraz to bude veľmi zjednoduším, že sa staneme svetovou veľmocou v týchto inovatívnych technológiách, ako sú solárne batérie a elektromobilita, a vlastne vo všetkom, čo súvisí s obnoviteľnými zdrojmi energie. Začal sa do toho hrnúť politický aj finančný kapitál.
Samozrejme, investičné korporácie sa toho chytili, pretože vedeli, že ak to bude mať politickú podporu, bude to rastúci segment. Čo sa ale stalo, bolo to, že napriek veľkej finančnej, investičnej a politickej podpore nás Čína proste predbehla.
Zároveň, a to sme vôbec neriešili a tie dáta sú naozaj strašidelné, je tu energetická účinnosť v tých ťažkých priemyselných odvetviach. Dokonca Direktíva energetickej efektívnosti, ktorá vyšla relatívne nedávno, explicitne uvádza, že vôbec nebudeme riešiť otázku energetickej efektívnosti v ťažkom priemysle, pretože myšlienka bola taká, že jednoducho postupne vytlačíme tento ťažký priemysel z Európy a tieto výrobky budeme lacno dovážať.
Do toho ale vstupuje deglobalizácia a povedzme nejaká geoekonomika. Takže teraz sme v situácii, keď povedzme tento batériový priemysel je globálne nekonkurencieschopný. Priemysel je veľmi energeticky neefektívny, pričom sa nakoniec ukazuje, že ho potrebujeme, ale sme 15 rokov pozadu.
A ľudia to cítia, sú frustrovaní, vnímajú vysoké náklady na energie, majú obavy o pracovné miesta a tak ďalej a tak ďalej. A my sme zase späť pri populistoch a oportunistoch.
Čiže skoro až taký začarovaný kruh?
Začarovaný kruh to je. Ale aby som tu iba nenadával. Myslím si, že cesta stále existuje, ale zatiaľ tie výsledky sú také aké sú.
Myslím, že čas na to, aby sme časť tých našich snáh odklonili smerom k starej dobrej termodynamike a materiálovej vede a snažili sa aj z hľadiska základného aj aplikovaného výskumu sa znova pozrieť na to, či náhodou ten škaredý priemysel, na ktorom, zdá sa, musíme predsa len ešte budeme musieť stavať, nevieme zefektívniť a dospieť k energetickým a finančným úsporám.
V Európe by ostali pracovné miesta. Ale s týmto som stále opatrný, lebo stále na tom pracujeme.
Čo dnes vnímaš ako najväčšie vonkajšie ohrozenia. Máme vojnu na Ukrajine, obrovský konflikt v Európe asi najväčší od 2. svetovej vojny. Akceleruje situácia na Blízkom východe akceleruje. Izrael zlikvidoval vedenie Hizballáhu. Pripomenuli sme ročné výročie od teroristických útokov Hamasu na izrael, ktoré konflikt spustili. Ak by sa rozširoval na širšie okolie Izraela malo by to samozrejme veľké dopady aj pre Európu aj pre svet. Čiže čo vonkajšie faktory ktoré dnes najviac ovplyvňujú Európu?
Obe tie bezprostredné si zmienil. Určite by som k tomu, samozrejme, pridal vzťah k Číne a všeobecne k ázijským ekonomikám. Na prelome rokov bol komunistický kongres v Číne, aj keď Čína teraz nie je na tom ekonomicky dobre, tak ich ekonomický plán bol veľmi jasný.
Dostať sa, aj pod dojmom sankcií a nového režimu proti Rusku, z exportnej závislosti od Západu. To znamená, že Čína je oveľa aktívnejšia smerom k rozvíjajúcim sa ekonomikám, či už je to Južná Amerika alebo Afrika, alebo aj Ázia.
V okamihu, keď sa tak stane, bude mať Západ na Čínu menší vplyv. A druhou vecou je podpora domácej spotreby. Je to veľmi jasný signál, že Čína sa chcem vymaniť zo závislosti na Západe. Ak sa im táto politika začne dariť, zatiaľ to tak celkom nevyzerá, tak potom samozrejme bude oveľa nezávislejšia v rozhodovaní o tom, ako sa bude správať k Taiwanu. A to bude mať veľmi negatívny vplyv na našu ekonomiku.
Ďalšia vec sú transatlantické vzťahy. Ja som atlantista, aj keď je to teraz ťažšie vzhľadom na to ako Amerika vyzerá. Ale z pragmatického hľadiska, z hľadiska obrany, z hľadiska obchodu, z hľadiska technológií ťahá Európa za veľmi krátky koniec povrazu. Ten sen o strategickej autonómii si neviem bez Spojených štátov predstaviť. Pokiaľ by to bolo bez nich, alebo v nejakom obmedzenom variante, tak všetky problémy, o ktorých sme tu hovorili by som vynásobil trebárs 15 krát.
Európa musí mať pragmatickú politiku voči svetu. Ja sa ale obávam, že vzhľadom na to, že Európa je vrece bĺch s rozdielnymi záujmami, že to bude veľmi ťažké. Iná cesta ale nie je.
Určite dôjde k nejakej redefinícii transatlantických vzťahov bez ohľadu na to, kto v novembrových voľbách v USA vyhrá súboj o prezidentské kreslo. Zároveň ale tá závislosť ostáva veľká a je pravda, že je asymetrická v tom, že ťaháme v mnohom za ten kratší koniec a Amerika sa ekonomicky pomerne dynamicky vyvíja práve v tých oblastiach, ktoré by mali predstavovať budúcnosť.
Na záver našej relácie by som sa ťa chcel spýtať, aké zaujímavé čítanie by si nám odporúčal k témam o ktorých sme sa dnes rozprávali.
Ja z tých tém s dovolením trochu utečiem a poviem knihu, ktorú som teraz asi po 15 rokoch znova vzal do rúk. Je to knižka od Richarda Feynmana Radosť z poznania. Feynman je nobelista za fyziku. A ten dôvod, prečo ju odporúčam – za prvé je to je to neuveriteľne vtipná knižka.
Ale mne sa strašne páči úprimnosť, s ktorou Feynman poukazuje, na nepoctivosť a pokrytectvo vo vede aj v spoločnosti. Že často sa výskum robí kvôli grantu, alebo kvôli publikácii, ale v skutočnosti nie sme na nič zvedaví. Že nám chýba zvedavosť a namiesto hľadania odpovedí, len do krvi obhajujeme svoje predpripravené názory.
Toto tam ten Richard Feynman krásne zachytáva a je to fakt strašne vtipná kniha.