Rok 2004 priniesol veľké prekvapenie. Koaličný kandidát Eduard Kukan bol jasným favoritom, lenže nepostúpil ani do druhého kola. V ďalších voľbách si do prezidentského kresla sadli Andrej Kiska a Zuzana Čaputová.
Gašparovič bol prekvapivým víťazom
Všetky prieskumy verejnej mienky pred dvadsiatimi rokmi predpovedali víťazstvo Kukana, ale nakoniec došlo k úplnému obratu.
Voľby prezidentov: Začalo sa neľútostným bojom Vladimíra Mečiara s Michalom Kováčom
Vládna koalícia na čele s Mikulášom Dzurindom chcela dosadiť svojho kandidáta do prezidentského kresla. Dovtedajšia hlava štátu Rudolf Schuster síce kandidoval, ale podporu koaličných strán nemal pre jeho časté nezhody o spôsobe nevyhnutných reforiem v krajine.
Vedúca strana v koalícii SDKÚ nominovala vlastného kandidáta Eduarda Kukana, ale podporu ďalších strán nemal. KDH a Slobodná voľba podporili iných kandidátov a pravdepodobne to rozhodlo, koho budeme mať za prezidenta v nasledujúcich piatich rokoch.
Okrem Kukana najvážnejším kandidátom na postup do druhého kola bol Vladimír Mečiar, ktorý sa opäť uchádzal o túto funkciu. Jeho kontroverzná osobnosť však odrádzala viacerých voličov, ale ešte stále mal veľký počet prívržencov. Svoju silu už vtedy ukázal Smer-SD, keď s jeho podporou bol Ivan Gašparovič najväčším prekvapením volieb. V prvom kole o necelých 4 000 hlasov prekonal Eduarda Kukana a v druhom kole vyzval Vladimíra Mečiara.
Koaličné strany boli v rozpakoch, koho podporiť. Podporu Mečiara by im neodpustili voliči, kým Gašparovič bol stále vnímaný, ako bývala pravá ruka svojho súpera. Jeho jemnejšie vyjadrenia však nemohli zaručiť víťazstvo, ale v tom mu podporou pomohol Smer-SD, ktorý naznačil, že v budúcnosti sa stane veľkou politickou silou.
Druhé kolo poznačila nízka volebná účasť, a to 43,5 percenta.
Pri hlasovaní sa viacerí voliči, ktorým ani jeden z kandidátov nebol „po srsti“, riadili heslom, že treba voliť menšie zlo. Tým menším zlom bol Ivan Gašparovič, ktorý sa so ziskom 59,91 percenta hlasov stal v poradí tretím prezidentom SR.
Gašparovič bol vyštudovaný právnik. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1968, odkiaľ ho po polroku vylúčili. Po revolúcii takmer dva roky zastával post Generálneho prokurátora Česko-Slovenskej federatívnej republiky. Politicky sa začal angažoval v HZDS a ako predseda parlamentu dovolil viaceré rozhodnutia, ktoré neskôr Ústavný súd SR označil za protiústavné. Hnutiu bol verný do roku 2002, kedy pre nezhody s Mečiarom opustil stranu a založil vlastné Hnutie za demokraciu.
Gašparovič sa oplácal Smeru-SD za podporu
Prezidentská funkcia Gašparoviča nabrala na váhe počas vlády Roberta Fica od roku 2006. Súhra týchto dvoch politikov bola jasná a ako hlava štátu len zriedkavo vyjadril kritický názor na konanie vládneho kabinetu.
O blízkosti k strane Smer-SD hovoria aj jeho slová pred priaznivcami tejto strany v rámci predvolebnej kampane. „Sme tu sami, tak to môžem povedať, že v tejto pozícii a v tomto čase som prakticky akoby členom, lebo môj neúspech bude neúspech Smeru a môj úspech bude úspech Smeru a, samozrejme, koalície,“ konštatoval Gašparovič.
Funkciu prezidenta sa mu ako jedinému podarilo aj obhájiť. V roku 2009 v druhom kole porazil kandidátku vtedajšej opozície Ivetu Radičová o 250-tisíc hlasov. Samotná kampaň bola dosť špinavá, keď Smer-SD často nevyberanými spôsobmi útočil na Radičovú, len aby pomohol vtedajšiemu prezidentovi. Už vtedy sa šírili často klamlivé informácie s cieľom zdiskreditovať Radičovú.
Gašparovič to samozrejme vedel dobre oplatiť, keď napríklad odmietol vymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, aj keď bol jasne zvolený v parlamente. Tento jeho krok Ústavný súd vyhlásil za protiústavný. Poklonkovanie Smeru poznačilo celé jeho funkčné obdobie do roku 2014.
Porážka Roberta Fica v roku 2014
O post hlavy štátu sa v roku 2014 uchádzalo 14 kandidátov. Najväčším favoritom bol predseda Smeru-SD a premiér Robert Fico, ktorého strana mala v parlamente absolútnu väčšinu.
Ficovi nahrávala aj nejednotnosť vtedajšej opozície, keď takmer každá zo strán chcela mať vlastného kandidáta alebo podporovala niektorého z občianskych. Vo všetkých prieskumoch do druhého kola mal postúpiť práve Fico, kým meno druhého sa z mesiaca na mesiac menilo.
V posledných týždňoch však začal podporu získavať Andrej Kiska, ktorý do volieb šiel ako občiansky kandidát. Keď Fico a jeho strana uvideli, že najväčším protikandidátom bude Kiska, tak sa snažili v kampani vytiahnuť čoraz viac negatívnych vecí na jeho osobu. Z druhej strany sa Fico snažil ľuďom hovoriť, že je jeden z nich, napríklad o detstve bez televízie a internetu aj o tom, že vyrastal v katolíckom prostredí.
Prvé kolo podľa očakávania vyhral práve Fico, ale malá podpora voličov ho určite zarazila. V prvých prieskumoch dosahoval takmer 40-percentnú podporu, kým vo voľbách mu svoj hlas odovzdalo iba 28 percent hlasujúcich.
Zaujímavý bol boj o druhú pozíciu. Radoslav Procházka bol dlho považovaný za najväčšieho vyzývateľa premiéra, ale nakoniec sa musel uspokojiť s tretím miestom, keď ho o necelé tri percentá predbehol Andrej Kiska. Charakteristikou prvého kola bolo, že išlo najnižšiu účasť občanov v doterajších prezidentských voľbách, keď k hlasovacím urnám prišlo iba 43,4 percenta voličov.
V druhom kole aj napriek masívnej negatívnej kampani zo strany Fica vyhral Andrej Kiska, keď mu svoj hlas dalo až 59,38 percenta voličov.
Andrej Kiska sa tak stal štvrtým prezidentom od získania samostatnosti. Seba označil za filantropa a manažéra. V minulosti emigroval do USA, neskôr založil spoločnosti Tatracredit, Triangel a Quatro či charitatívnu organizáciu Dobrý Anjel.
Fico na prehru nezabudol
Andrej Kiska bol počas celého 5-ročného pôsobenia vo funkcii neustálym terčom pre predsedu vlády Roberta Fica. Väčšinou šlo o nepotvrdené obvinenia, aj keď niektoré neskôr súd aj potvrdil.
Svojim vystupovaním, predovšetkým v zahraničí, značne napravil pozíciu Slovenska a často sa k medzinárodným problémom vyjadroval v rozpore so stanoviskom vlády. Napríklad podporil Kosovo ako nezávislú krajinu alebo v roku 2015, ako prejav základnej ľudskosti a solidarity, podporil prijatie stoviek hoci aj tisícov utečencov.
Po vražde novinára Jána Kuciaka v roku 2018 Kiska navrhol buď rozsiahlu a zásadnú rekonštrukciu vlády, alebo predčasné voľby. Výsledkom tohto návrhu, ale predovšetkým masových protestov na uliciach v celej krajine, bola demisia Fica 15. marca v tom roku. V roku 2019 v ďalších voľbách Andrej Kiska nekandidoval.
Nová porážka Smeru-SD
V roku 2019 mala prekvapujúco najväčší problém s výberom vlastného kandidáta vládna strana Smer-SD. V médiách sa najviac hovorilo o ministrovi zahraničných vecí Miroslavovi Lajčákovi. Ten však kandidatúru odmietol, a tak voľba na poslednú chvíľu padla na eurokomisára Maroša Šefčoviča.
Inaugurácia Zuzany Čaputovej: Nová prezidentka si prevzala úrad od Andreja Kisku (video+foto)
Charakteristikou predvolebného obdobia boli časté výzvy na odstúpenie niektorých kandidátov s tým, aby podporili niekoho iného. Nakoniec najväčší dopad na výsledok volieb malo odstúpenie Roberta Mistríka v prospech Zuzany Čaputovej.
Toto obdobie prinieslo aj súboj prieskumných agentúr. Ich výsledky preferencií jednotlivých kandidátov boli tak odlišné, že sa na nich nemohol nikto spoliehať. Tak napríklad niekoľko týždňov pred voľbami v jednej z agentúr Čaputovej namerali až 52,9 percentnú podporu, kým u druhej iba 18,5 percenta. Ukázalo sa však, že najväčší favoriti Zuzana Čaputová a Maroš Ševčovič postúpili do druhého kola volieb.
V prvom kole presvedčivo vyhrala Čaputová so ziskom až 40,57 percenta, kým Šefčovič získal 18,66 percenta hlasov voličov. Prekvapil Štefan Harabin, ktorému dalo podporu viac ako 14 percent hlasujúcich.
Druhé kolo neprinieslo prekvapenie, keď Zuzana Čaputová získala 58,4 percenta hlasov. Ševčovič podľa mnohých pohorel v televíznych debatách, keď niekoľkokrát prezentoval tvrdenia, ktoré odporovali jeho predchádzajúcim vyjadreniam. Smer musel uznať, že zažil ďalšiu porážku.
Pred zvolením do funkcie prezidentky pôsobila Zuzana Čaputová ako právnička a občianska aktivistka. Svoju politickú činnosť začala v roku 2017, keď sa stala členkou novovznikajúcej strany Progresívne Slovensko. O rok neskôr sa stala jeho podpredsedníčkou .
Pôsobenie Čaputovej vo funkcii prezidentky nemožno v žiadnom prípade považovať za pokojné. Stala sa terčom neustálych kritík porazeného Smeru, ale napríklad aj OĽaNO, ktoré sa dostalo k moci po voľbách v roku 2020. Nevyhovovala im, lebo sa nechcela pridať na ich stranu vo vlastných súbojoch a dokonca sa niektorí pokúsili útočiť aj na jej dcéry.
Naopak, v zahraničí si ju veľmi vážili, čo potvrdzuje aj veľký počet uznaní viacerých medzinárodných organizácií. Vzhľadom k tomu, že jej do konca funkčného obdobia zostávajú ešte tri mesiace, celkové hodnotenie jej činnosti bude možné dať iba po nástupe nového prezidenta. Samotná Čaputová sa o kreslo znovu neuchádza.