Odchádzajúci minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Daniel Bútora v rozhovore pre agentúru SITA hovorí, že ako krajina budeme mať veľký problém, keď nezvrátime utekanie študentov do zahraničia.
Podľa neho je to dôsledkom toho, že celý vzdelávací systém trpí pocitom nedôvery a akýmsi pocitom zanedbaného dieťaťa zo strany štátu. Od novej vlády preto očakáva, že si dá ako cieľ vzdelávanie.
Priblížil tiež problém vylúčených komunít a detí, ktorým nedávame férovú šancu. Prezradil tiež, či plánuje v budúcnosti spolupracovať s ministerstvom a štátom.
Pán minister, stojíte na čele rezortu školstva približne štyri mesiace. Čo všetko sa vám podarilo za ten čas v rámci rezortu naplniť, aké priority ste splnili a čo považujete za najväčšie úspechy?
Mne sa zdá, že v tom krátkom čase je skoro hovoriť o úspechoch, budem hovoriť skôr o nejakých charakteristikách alebo črtách toho, o čo som sa usiloval. Úspech nech posúdia iní.
Ja som bol štvrtý minister za necelých dvanásť mesiacov a teraz v októbri, novembri, ak by sme boli schopní zostaviť vládu, tak by mal nastúpiť piaty minister alebo ministerka. To je obrovská rotácia. To je obrovská cirkulácia. A zároveň také tie reformnejšie vlády alebo reformnejší ministri, to boli vlastne tí moji dvaja predchodcovia. Teda môj priamy predchodca Ján Horecký a ešte jeho predchodca Branislav Gröhling už priniesli nejaké reformné veci, ktoré súviseli s tým, že prišiel COVID a prišiel Plán obnovy.
Cieľom prezentácie bolo priniesť „burzu nápadov", reaguje rezort školstva na kritiku SKU
A jedna z takých základných vecí bola, že som veľmi nadväzoval na prácu svojich predchodcov, najmä na Jána Horeckého, s ktorým sme si boli blízki v tom slova zmysle, že keď sa stal ministrom, tak som sa stal jeho poradcom na čiastočný úväzok. Mali sme nejaký druh celkom fajn spolupráce a snažili sme sa akoby držať silnú kontinuitu tých reformných vecí medzi nami.
Čiže bolo viacero dobrých reformných vecí za tých pár rokov naplánovaných. Mnohé z tých zmien sa točia okolo tzv. Plánu obnovy, to je kontrakt medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou, ale boli aj veci, ktoré boli mimo Plánu obnovy a boli tam, nazvyme to pre zjednodušenie, školské reformy.
Najviac by som vyzdvihol pokračovanie v takzvanej kurikulárnej reforme a v novom štátnom vzdelávacom programe. K tomu máme veľa výstupov, takže asi nemusíme hovoriť o detailoch. Ale to je, samozrejme, pomerne veľká zmena, s tým, že je dôležité, že pre nás nie je primárne dôležitá tá zmena toho papiera. Ten papier má veci iba umožniť, aby dobre fungovali. Pre nás je dôležité, kedy, v akej miere a na akej škále, v akej hĺbke, a na ktorých miestach vidíme tú zmenu fungovania v triedach. A my ju už vidíme ešte predtým, ako sa tieto formálne reformy začali.
Ale ten veľký reformný krok v rámci štátneho vzdelávacieho programu, vytvorenia siete Regionálnych centier podpory učiteľov (RCPU) a silnej metodickej podpory, má viesť k tomu, že školy, ktoré, nazvyme to pre zjednodušenie nové učenie, robili napriek systému alebo s takou jeho agnostickou pozíciou, sa budú dnes cítiť podporované, a časom to prejde až v očakávanie. Teda my, ako štát, vlastne očakávame, že – vy školy sa budete podľa tohto správať. Inak povedané, ten program je napísaný moderne, je napísaný fajn, je to také prvé vykročenie.
Dôležitejšie ako papier je to, čo sa bude diať v triedach. Myslím, že preto robíme prvé dôležité kroky a z toho mám veľkú radosť. Bol som rád, že som v tom mohol pokračovať a udržať ten reformný smer. Myslím, že naozaj to fungovanie tých Regionálnych centier podpory učiteľov (RCPU) je veľmi dobré. Veľa škôl sa hlásilo už do tohto prvého ročníka. Samozrejme, reformu alebo teda nové učenie, môžu robiť všetky školy, ale tých 39 je v tom formálne aj s nejakou metodickou podporou štátu, s nejakým sledovaním, priebežným vyhodnocovaním a hľadaním poučení, ktoré sa potom majú aplikovať do ďalších zlepšení. A zároveň to bolo tiež na pláne v rámci Plánu obnovy, prebehla reforma takzvaného systému podporných opatrení. To je tiež veľmi, veľmi dôležitá vec.
Pokračuje sa aj v digitálnych veciach. Na Slovensku pred asi desiatimi, dvanástimi rokmi sme dokonca boli celkom dobrí v digitalizácii. Potom sa to na dlhý čas tak zmrazilo. A dnes sa to dobieha ako jeden z mnohých takzvaných investičných dlhov. Za posledný rok, rok a pol, sa podarilo rozdistribuovať naozaj veľké množstvo od tabletov až po notebooky. To znamená, že do škôl išlo pomerne veľa hardvéru a softvéru. Spolu máme na Slovensku 3 500 škôl, viac ako tisíc škôl bude v priebehu roka 2023 vybavených novou technikou pre učiteľov, ktorú budú môcť používať. To sú naozaj veľmi dobré veci.
Zároveň boli do týchto škôl nainštalovaní tzv. digitálni koordinátori, práve od tohto roku sme ich počet zdvihli na 700. To už nie sú iba homeopatické čísla, že máme nejakých piatich, šiestich, desiatich. Sedemsto je pomerne veľké číslo. Inak povedané, tie školy dostali nielen podporu hardvérovú a softvérovú, ale začínajú dostávať aj podporu v tom, čo s tým vlastne majú robiť, ako to majú používať nejakým inovatívnym spôsobom, lebo, samozrejme, tá technika sa dá používať aj nie veľmi tvorivým a inteligentným spôsobom, ale dá sa používať aj veľmi tvorivým a inteligentným spôsobom.
Poslednú vec, ktorú poviem a z ktorej mám veľkú radosť z tých vopred naplánovaných krokov, sa týka zmien vysokého školstva. Tam by som zo všetkých najviac vyzdvihol, okrem takzvanej stratégie internacionalizácie, ktorá sa prijala už predtým, okrem investícií do rekonštrukcií, okrem zavedenia modernejšieho spôsobu riadenia cez správne rady a väčšie právomoci pre rektoráty, aby si mohli robiť lepšie finančné plánovanie a prešli na modernejší manažment, sme urobili veľmi dôležitú vec.
A to že sa uzavreli výkonnostné zmluvy pre vysoké školy. Nebolo to jednoduché, pretože mnohé vysoké školy boli voči tomu spočiatku zdržanlivé. Dokonca, ako keby naznačovali vláde, ešte tým obom predchádzajúcim vládam, že vlastne ako keby „my nemáme až taký veľký problém, dajte nám peniaze, dajte nám pokoj”, ako keby tam bol tento naratív. Myslím, že ten naratív sa nám pomaly, postupne začína dariť prerámcovať, všimnite si, aké opatrné slová používam.
Súčasťou tých výkonnostných zmlúv je jedna z vecí, na ktoré som určite najviac hrdý, a to, že sme na vláde k tomu schválili naviac 200 miliónov eur na nasledujúce tri roky. Nie z európskych financií, ale zo štátneho rozpočtu. A to pri sedem či šesť a pol percentnom deficite schváliť a ako keby prehĺbiť deficit o ďalších 200 miliónov. Chce to veľké odhodlanie a veľa presviedčania viacerých členov vlády, ktorí sa spýtali, či je to naozaj dobrá vec, alebo či si to ten Bútora nevymyslel. Som veľmi rád, že vláda za to hlasovala jednoznačne, lebo sme spoločne usúdili, že treba nejako rozťať ten bludný kruh nedôvery medzi štátom a spoločnosťou a vysokými školami.
Samozrejme, to nie sú „helikoptérové“ peniaze, tých 200 miliónov na tri roky. Tie peniaze budú určené práve na posilnenie výkonnosti vysokých škôl cez nástroj takzvaných výkonnostných zmlúv.
Nad týmto všetkým ešte poviem jednu vec, a to je niečo, čo ja nazývam dialóg, také partnerské spolupráce vzájomného počúvania sa. Tento rezort to veľmi, veľmi potrebuje, lebo tých nánosov, nedôvery zo všetkých strán je tam veľa.
Celý vzdelávací systém od materských, základných a stredných škôl, až po vysoké školy, trpí pocitom nedôvery a akýmsi pocitom zanedbaného dieťaťa zo strany štátu.
Štát dlhé roky deklaroval formálne, dvoma vetami v programových vyhláseniach, že mu záleží na vzdelávaní, ale skutok nezodpovedal tým deklaráciám. A zároveň tu štát dlhé roky nedôveruje školám, najmä vysokým, ale treba povedať čoraz viac, základným a stredným, že to naozaj myslia vážne, že ich základný imperatív je, že naozaj chcú tým študentom poskytnúť najlepšiu možnú službu, najlepší učiaci sa zážitok a aj najlepší akademický challenging a životný well-being.
A výsledok na Slovensku vidíme a je šokujúci, v porovnaní s inými krajinami. Nám uteká každý piaty, používam slovo uteká, neodchádza, každý piaty študent do zahraničia. Každý piaty študent. Je veľmi málo krajín v Európe, ak vôbec je taká krajina, kde sa to takto deje.
Priemer v Európskej únii sú štyri percentá, u nás ide študovať do zahraničia 22 percent študentov, obrazne povedané, od Brna po Kodaň. Najviac ich chodí do Českej republiky, ale chodia aj do Holandska, do Dánska, všade možne, svojho času chodili ešte do Británie, kým nevystúpila z Európskej únie. A samozrejme chodia logicky, štatisticky, tí najšikovnejší maturanti. Nie väčšina z nich, ale vysoké percento z nich. Ak 22 percent je priemer, tak z tých šikovnejších maturantov to bude ešte vyššie číslo.
Toto keď sa nezvráti, a keď to aktívne nezmeníme, no tak máme problém ako krajina. Máme veľký problém. Tie zmeny, o ktoré sa usilujeme, je, aby sa pomohla vybudovať dôvera. Lebo to sa nedá zvrátiť nejakým nariadením. To sa nedá zvrátiť, že zakážeme študentom chodiť do zahraničia. To sú nerealistické veci. Čo je realistické je, že pomôžeme obnoviť dôveru vo vysoké školy. Tam musí prísť spoločná hra, spolupráca medzi štátom na jednej strane a vysokými školami zoči voči spoločnosti, aby sme ich presvedčili, že to stojí za to.
A okrem tých peňazí, dôvery a očakávaní, ktoré tam vkladá štát, potrebujeme naozaj, ja by som povedal, skoro až novú generáciu sebavedomých akademických lídrov vo vysokoškolskom prostredí, ktorí nás všetkých presvedčia, že najlepšia možná budúcnosť pre naše vlastné deti je na slovenských vysokých školách, aby podobne ako v Európe, sa 96 percent našich maturantov hlásilo primárne na slovenské vysoké školy.
To je veľká úloha a som veľmi rád, že sme v tom niečo urobili a urobili sme to takou, myslím že snahou o partnerský, vzájomne rešpektujúci demokratický dialóg.
Spomenuli ste nedôveru medzi školami a štátom, a zároveň ste spomenuli odliv mladých ľudí do zahraničia. Natrafili ste ešte na nejaké ďalšie výzvy v rezorte? Čo bola pre vás najväčšia výzva, s ktorou ste sa stretli?
Ja sa dlhé roky venujem školstvu, najmä základnému a strednému. Takmer 20 rokov som tzv. „maloškolák“. Malé školstvo sa to označuje. A zároveň sa tých 20 rokov pohybujem v súkromnom sektore, v biznise.
Robím s firmami, robím typicky s lídrami, s manažérmi, s riaditeľmi firiem, s manažérskymi tímami. A musím povedať, že ten nebiznisový svet sa niekedy pozerá trošku cez prsty na biznis, v zmysle, že tak tam je to všetko iba o peniazoch, o zisku, o vzájomnej konkurencii. Je to taký ten tvrdý svet, kde človek človeku je vlkom a každý si ide iba po krku.
Realita biznisu je často oveľa komplikovanejšia. Popri tejto súťaživosti a snahy o excelentnosť, ktorá tam nepochybne je, a ten konkurenčný moment je v biznise veľmi dôležitý, zároveň ten biznis dokáže veľmi dobre spolupracovať, a to vo vnútri biznisu.
To znamená vo vnútri firiem, ako aj medzi firmami navzájom. Prečo to hovorím je, že pre ten školácky svet vrátanie ministerstva školstva, priamo riadených organizácií, pre celý ten náš ekosystém, by biznis mohol byť dobrým vzorom a príkladom, ako niečím odstrašujúcim.
Pretože naša schopnosť spolupracovať v rámci riadenia rezortu má značné rezervy. Máme tu rozličné útvary, oddelenia, odbory, sekcie vo vnútri ministerstiev alebo medzi ministerstvami navzájom, medzi ministerstvami a ďalšími organizáciami.
Máme tu kopu priamo riadených organizácií, ktorých zriaďovateľom je štát. A viac ako spoluprácu tu vidíme akoby stráženie si vlastných piesočkov a nedostatočné úsilie o to, čo my voláme ‚vytváranie veľkého my‘.
Ako keby máme jedno my na ministerstve, máme druhé my na nejakej PR-očke, máme tretie my na nejakých, vymyslím si teraz, organizáciách, s ktorými spolupracujeme, ale skutočné zmeny sa dajú robiť iba v tom veľkom my. A ten biznis, na prvý pohľad konkurenčný, idúci proti sebe, oveľa, oveľa, oveľa viac konštruktívne navzájom spolupracuje, než to dokážeme my v rámci rezortov. Takže ja by som povedal, že veľký priestor pre zlepšenie tejto spolupráce tu je. Vnímam to skoro všade.
Naopak je tu veľká precitlivenosť na kritiku, veľká precitlivenosť na to, že keď nám niekto dá spätnú väzbu, máme tendenciu hneď prejsť do protiútoku a brániť sa. Toto sú všetko veci, ktoré sú naučené, ktoré sa dajú prekonať. Dajú sa prekonať, pretože človek, keď sa nejako správa, tak sa správa tak, ako sa naučil v nejakom kontexte, v nejakej situácii, v ktorej sa predtým vyskytoval.
Čiže to sú všetko naučené reakcie. Je to vlastne kultúra tohto prostredia, ktorá je daná sumou nejakých spoločne naučených reakcií. No to chce čas a chce to vytrvalosť, také vytrvalé systematické úsilie. Veľký problém, ktorý tu máme, to sa týka aj nedôvery alebo tiež tej vyššej efektivity práce, v týchto našich prostrediach je, že dlho sa tu budovala nedôvera alebo sa nebudovala dôvera, a tie pokusy o jej obnovenie boli skôr nesystémové, ad hoc a mali väčšinou krátke trvanie.
Myslím, že sa to sa týka aj toho zvyšovania efektivity alebo nastavenia kultúry spolupráce. Inak povedané, dôležité bude, aby sa na ministerstvo, podobne ako do celej vlády, dostalo nejaké vedenie, ktoré by tu zostalo niekoľko rokov, ideálne samozrejme minimálne štyri roky, možno ešte viac.
Potom je ešte vyššia liga, a to by bolo, keby tu vznikol nejaký základný konsenzus, aby sa politické strany a subjekty, a je legitímne, že majú rozličné názory na rozličné veci, ale vnútri toho by bolo niečo, čo by malo byť ako keby nedotknuteľné.
Vysvetlím to na príklade obrany. Väčšina demokratických strán na Slovensku má nejakú základnú zhodu a základný konsenzus v základnom smerovaní Slovenska ako členskej krajiny NATO a s nejakou štruktúrou ozbrojených síl a tak ďalej. Nepálime do toho, nestrieľame do toho, nesnažíme sa to zlomiť. Obrazne povedané, takýto konsenzus by veľmi pomohol.
Mimochodom, v mnohých krajinách, ktoré sú pre nás vzorom, takýto konsenzus presne existuje. Neznamená to, že je zákaz demokratickej diskusie o lepšom alebo kvalitnejšom smerovaní, vyššej efektivite a tak ďalej. Ale zatiaľ nám tu tento konsenzus chýba. Tá história, keď sa pozriete tých 30 rokov dozadu, je, že sú skôr zvraty. To znamená, diskontinuita je častejšia ako kontinuita. A takto sa dlhodobo asi úplne efektívne a systematicky pracovať nedá.
Keď ste nastupovali do funkcie, predstavili ste určité programové priority. Ostáva vám z nich ešte niečo, čo by ste chceli splniť, kým skončí váš mandát?
My určite ešte predložíme nejaké drobné veci. Určite to bude nejaká základná predstava učebnicovej politiky, bude to základná predstava toho, ako sa máme postarať o to alebo ako by sa štát mal postarať o to, aby nečelil fatálnemu nedostatku učiteľov o niekoľko rokov, lebo niektoré veci sa sčasti dajú predpovedať na základe trendov.
Potrebujeme sa veľmi zaoberať tým, ako čeliť špecifickej výzve bratislavského regiónu nájdenia učiteľov, ktorí fungujú na nejakom trhu práce, ktorý má iné charakteristiky ako zvyšok krajiny a čo s tým ideme robiť. Toto sú také veci, ktoré potrebujeme ešte dotiahnuť.
Očakával by som, že krajina si dá ako cieľ vzdelávanie. Musím povedať, že naša vláda si toto napríklad dala. Výsledkom bolo, že sme to videli dokonca v navýšení peňazí pre vysoké školy, napriek rozpočtovému deficitu, a to je vláda rozpočtovej zodpovednosti.
Chystáme sa zriadiť kurikulárnu radu. Toto sú asi také hlavné veci. Ja by som bol najradšej, keby najväčším výsledkom bolo, že vidíme, že v nejakom demokratickom dialógu vieme lepšie vytvoriť predvídateľné, alebo aspoň predvídateľnejšie prostredie, v ktorom tí kľúčoví aktéri, a kľúčovým aktérom napokon nie je ministerstvo, ale sú to školy, zriaďovatelia, iba tí vedia urobiť dobrú školu, nemôže ju vytvoriť ministerstvo, aby oni mohli v tom predvídateľnom prostredí systematicky pracovať.
My potrebujeme predvídateľné prostredie pre systematickú prácu. A to sa bezpochyby dá urobiť. Veľmi som sa o to usiloval. Súčasťou toho je, že by som očakával, že krajina si dá ako cieľ vzdelávanie. Musím povedať, že naša vláda si toto napríklad dala. Výsledkom bolo, že sme to videli dokonca v navýšení peňazí pre vysoké školy, napriek rozpočtovému deficitu, a to je vláda rozpočtovej zodpovednosti.
Keď premiér Ódor predstavoval nedávno nevyhnutú konsolidáciu verejných financií, ktorá bude každú vládu čakať po voľbách, tak hovoril, že my ako vláda odborníkov by sme odporúčali, aby sa na prvé miesto dalo práve vzdelávanie.
Ja som sa nedávno vrátil z Kyjeva, hovoril som s ukrajinským ministrom školstva, a ten mi povedal, že pre nich je školstvo priorita číslo dva a nikoho neprekvapí, že priorita číslo jeden je obrana a schopnosť krajiny prežiť a zvíťaziť vo vojne proti agresorovi. Ale hneď priorita číslo dva pre celú krajinu je školstvo a vzdelávanie. Myslím, že toto je dobré zrkadlo, ktoré si občas potrebujeme nastaviť.
Kde sú tie naše priority? Nie je to jednoduchá vec, pretože medzi prieskumami hodnôt obyvateľstva sa hodnota vzdelávania neocitáva ani v prvej tridsiatke alebo štyridsiatke. Ľudia na Slovensku to nepociťujú takým spôsobom, ako to pociťujem napríklad ja alebo ako to pociťujú naši kolegovia na Ukrajine, alebo ako to pociťuje väčšina krajín, od ktorých sa nakoniec chceme učiť a ktorým závidíme lepší život a vyššiu životnú úroveň a lepšie fungujúcu krajinu. Cesta k tomu je cez väčšie prioritizovanie vzdelávania a investície do ľudského kapitálu.
My v tom nemáme veľkú tradíciu. Naopak, za tie posledné desaťročia, keď sme sa začali rozhodovať slobodne, lebo predtým to nebolo úplne slobodné rozhodovanie, paradoxne ešte tá komunistická strana tomu prisudzovala relatívne vyšší význam, lebo vedela, aké je vzdelávanie dôležité z hľadiska ich konceptu ovládania krajiny.
Ale keď prišla sloboda, tak sme sa sústredili na všetko iné, len nie na vzdelávanie. A tým sme sa dostali do situácie, že sú tu v rámci systému menšinové ostrovčeky, ktoré sa vzdelávaniu naozaj venujú a výsledkom sú fantastické základné, stredné, vysoké školy a fantastické skupiny dobrých inovátorov. Máme vynikajúci neziskový sektor.
Mimovládky, ktoré sú veľmi vitálne práve v oblasti vzdelávania, robia úžasnú prácu a zároveň máme mainstream, ktorý sa zatiaľ na túto predstavu úplne nechytil a máme dlhé roky nestavania tohto medzi priority zo strany vlády. Myslím, že posledné roky začali signalizovať nejakú zmenu. Ja som veľmi rád, že som mal tú česť byť súčasťou tejto zmeny a veľmi želám tejto krajine, aby dostala takýto druh leadershipu na nasledujúcich pár rokov.
Spomenuli ste potrebu kontinuity v školstve. Zanechávate aj vy nejaké rozpracované reformy vášmu nástupcovi či nástupkyni, a v čom by podľa vás mali pokračovať?
Myslím, že to sú to tie veci, ktoré sme povedali. Odporúčaní bude celý rad, ale hovoril som o tom. Od získavania učiteľov, cez nejakým spôsobom sa postaviť tým učebniciam až po dotiahnutie vecí, ktoré sa týkajú kurikulárnej reformy, lebo zavádzanie nového štátneho vzdelávacieho programu a nové učenie, to nie je nejaký projekt na jeden alebo dva roky, to je v podstate na generáciu.
Ale máme preto vytvorené naozaj veľmi dobré predpoklady. Je ešte jedna oblasť, v ktorej potrebujeme urobiť väčší pokrok, a tam ešte uvidím, či sa mi vôbec podarí niečo k tomuto predstaviť.
Určite aspoň nejakú základnú predstavu dám. To je téma, na ktorej mne osobne možnože záleží najviac zo všetkých, a to otázka desegregácie a inklúzie.
Máme tu veľký problém vylúčených komunít, generačnej chudoby a obrovského množstva detí, ktorým nedávame férovú šancu. Ale zároveň cítime, že tá floskula „dávať férovú šancu” znamená urobiť veľmi veľa podprojektov a vytvoriť veľmi veľa predpokladov preto, aby tú šancu oni dokázali využiť. Sú to všetko, povedal by som nielen vzdelávacie, ale vzdelávaco-sociálne výzvy.
Niekedy dokonca vzdelávaco-sociálno-bezpečnostné výzvy, keď zoberieme situáciu niektorých komunít, ktoré spadajú do takzvaných vylúčených alebo marginalizovaných rómskych komunít a ľudí, ktorí vyrastajú v generačnej chudobe. Tam nás toho čaká naozaj veľmi veľa.
Poviem vám jeden sen, ktorý mám a ktorý neviem, nakoľko sa nám podarilo reálne posunúť v tomto čase, ale aspoň nejaké základy sme urobili. A to je to, že tie decká, ktoré vyrastajú v škole a v tých náročných podmienkach, často v segregovaných školách a objektívne majú oveľa horšiu štartovaciu čiaru, aby sme im skúšali aspoň v niektorých takzvaných prípadových štúdiách škôl dávať výrazne lepšie šance, aby sme sami seba a aj celú krajinu presvedčili, že sa to dá.
Ten koncept sa po anglicky nazýva tzv. proof point školy. To znamená školy, kde si vieme na viacerých príkladoch ukázať, že keď tomu dáme dobrý leadership, dobrého zriaďovateľa, dobré zdroje, dobré strategické riadenie a kvalitný manažment a pozrieme sa aj na iné okolité prvky v systéme, lebo tam je dôležité nielen to, čo sa deje v škole, ale čo sa deje po škole, ako tam fungujú od škôlky, cez popoludňajšie aktivity a tak ďalej. Tak aj z nepriaznivej situácie vieme v horizonte rokov, teraz tu nehovoríme o dvoch alebo troch rokoch, možno hovoríme od desiatich rokov plus, urobiť nejakú kvalitatívne relevantnú zmenu.
Takéto projekty dnes nemáme naplánované. Ja som veľmi dúfal, že sa to podarí a aspoň také základné semienko myšlienkové, ideové, možno aj procesné, by som tu rád zanechal, a bol by som veľmi rád, keby sa v tomto pokračovalo. Myslím si, že je to takmer civilizačná výzva pre Slovensko, pretože tu dnes máme deti, ktoré v tomto systéme vyrastajú, a ktoré sú naviac v prostredí generačnej chudoby, ktorá vedie presne k modelu mnohodetných rodín. Má to nejaké sociologické vysvetlenie, prečo sa to deje. Deje sa to tak vo všetkých krajinách sveta. Dialo sa to tak, kedysi aj na Slovensku.
Keď s tým niečo nespravíme, tak už keby sme si dali bokom všetky mravné a morálne argumenty o férovosti, a o tom, že krajina v 21. storočí v Európskej únii by nemala žiť de facto v apartheide, tak už len z čisto racionálnych, chladných, analytických a mimoetických dôvodov máme všetky dôvody to spraviť, aby sme to kvalitatívne zmenili. Pretože inak tu budeme mať obrovskú generáciu nezamestnaných a nezamestnateľných ľudí, ktorá sa bude iba multiplikovať a ktorej podiel sa bude zväčšovať, to je proste sociálna zákonitosť.
K tomu čisto racionálnemu, ekonomickému až sebazáchovnému argumentu ešte pridávam ten mravný, morálny a ľudský argument. A ten ľudský argument je, že ako ja môžem spokojne žiť v jednej krajine, ktorá absolútne žije v 21. storočí v mestách od Bratislavy po Košice, vynikajúco fungujúcich, keď za našimi bránami, obrazne povedané, máme stovky či tisíce detí, ktoré žijú v podmienkach tretieho sveta. Až sa to hanbím povedať, či je to vôbec tretí svet z hľadiska šancí, ktoré im dávame do života.
Toto je veľká vec a vyhýba sa to jednoduchým riešenia. Tie jednoduché riešenia môžu byť akoby aj také, ak to mám povedať vulgárne, protimenšinové, najmä teda protirómské alebo protichudobné, ktoré tu možno nejakí radikálni zástancovia takýchto myšlienok môžu propagovať. Tým sa treba vyhnúť, ale potrebujeme sa vyhnúť aj takým, povedal by som, veľmi naivným, dobre mysleným, ale nepremysleným kaviarenským riešeniam typu „no veď, tak urobme jedno opatrenie a to sa celé zlepší”.
Takže toto nie je o jednom opatrení, toto je o veľmi systematickej práci na súbore možnože desiatok opatrení, ako kvalitatívne zlepšiť situáciu tak, aby tie deti, ktoré sa dnes rodia do chudobného prostredia na Slovensku, to opakujem, sú väčšinou Rómovia, ale nie iba, lebo sú aj nerómovia, ktorí sa rodia do generačnej chudoby, a rodia sa a vyrastajú v prostredí obrovských deprivácií. Aby tieto deti dostali celú sériu zmien, ktorá povedie k celej sérii podnetov, aby aj oni mohli ísť na trajektóriu úspešného života. Toto je obrovská výzva. Je to uskutočniteľné, chce to veľkú robotu, veľké sústredenie. Úžasné by bolo takýto projekt viesť niekoľko rokov. A je to možno z hľadiska celého systému iba jedna časť, ale z môjho pohľadu asi najväčšia výzva, ktorá pred krajinou stojí.
Váš kabinet, teda úradnícka vláda, do ktorej patríte, by mala mať relatívne krátky mandát a zanedlho by mala skončiť po predčasných parlamentných voľbách. Čo plánujete robiť po voľbách a po skončení svojho mandátu?
Ja som mal predtým, ako ma prezidentka poprosila, aby som toto zobral vo veľmi krátkom čase, veľmi dobrý život a môžem sa k tomu veľmi dobrému životu vrátiť a rád sa k nemu vrátim. Pracoval som ako s firmami, tak aj so školami. Mám celý rad klientov, ktorí mi už netrpezlivo vyvolávajú, v podstate odkedy som sa stal ministrom, že kedy sa zase uvidíme. Takže mám sa kam vrátiť a mňa ten život veľmi bavil. Bavil ma minimálne rovnako, ako má baví táto práca. Len som nebol taký viditeľný na kamerách, ale to, čo robím, robím naozaj s veľkou vášňou, s veľkým nasadením, takže mám sa k čomu vrátiť.
A okrem toho som pracoval aj so školami, pracoval som akoby na úrovni zriaďovateľa, ale pracoval som práve aj s riaditeľmi škôl v rámci programu Akadémie riaditeľov. Bol som v správnych radách rozličných vzdelávacích organizácií. Naozaj sa mám kam vrátiť.
Ešte predtým, ako som bol poradcom ministra Janka Horeckého, a ešte predtým som pracoval asi rok pre Národnú implementačnú koordinačnú autoritu, ktorá ma vlastne prvýkrát po tridsiatich rokoch vrátila späť do nejakej spolupráce so štátom. Ja som kedysi so štátom máličko spolupracoval hneď po revolúcii v roku 1989. Tam som sa motal ako keby okolo fungovania štátu, potom som odtiaľ odišiel a nemal som s tým nič spoločné až do roku 2020, myslím.
V roku 2020, keď prišiel Plán obnovy, tak som si povedal, že to je zaujímavé, lebo na Slovensku nielenže prišli peniaze z EÚ, ale niekto na Slovensku si povedal, že tak použime tie peniaze na vzdelávanie a dajme ich do niečoho dobrého. Prvýkrát som mal taký pocit, že ‚aha, tak konečne sa tu niekto zamyslel, že niečo zmysluplné sa dá spraviť v oblasti vzdelávania‘.
A začal som takú ľahkú spoluprácu práve s tou tzv. NIKA, teda to je tá sekcia Plánu obnovy na úrade vlády. No a vlastne to bola jedna z tých ciest, vďaka ktorej som sa stál ministrom.
Keď sa tá funkcia skončí, tak uvidíme, kto tu bude po mne a či budem ochotný tomu človeku, tej „človečici“ podať pomocnú ruku, keď bude minister, ministerka, a či ten partner bude mať záujem. To musí byť samozrejme obojstranný záujem v nejakej kapacite. Bol by som aj rád, keby bola nejaká kontinuita, a zároveň, opakujem, že ja mám veľmi dobrý život, ku ktorému sa môžem vrátiť.
Už ste to naznačili, no mali by ste záujem aj v budúcnosti spolupracovať s ministerstvom a so štátom?
Veľmi to závisí od toho, že kto to bude a na koľko to budú myslieť vážne. Máme na Slovensku veľkú skepsu voči slovám, stratégiám, víziám, strategickým plánom a koncepčným dokumentom, lebo sme zvykli, že papier znesie všetko. A vedie to potom k tomu, že počujeme nejakého úradníka a myslíme si, že to sú také kecy. Ja nemám rád kecy.
Všetko, čo hovorím, sa snažím hovoriť vážne, a tým pádom budem sledovať nie kecy, ale to, či to ten človek bude myslieť vážne. Ak tomu uverím, tak nejakú spoluprácu si viem predstaviť, ak bude záujem. A zároveň asi aj tú veľkú a ťažkú zmenu k tomu, že som zobral full-time pozíciu na rozdiel od tej poradenskej, ktorú som robil povedzme na 20 percent.
Ale teda nikdy som nepracoval osem hodín denne, samozrejme. Takže keď som robil, tak som robil s Jánom Horeckým, a tú full-time pozíciu som bol ochotný zobrať, až keď sa ozvali z prezidentského paláca, že to naozaj potrebujú. Takže nepredpokladal by som inú full-time prácu pre štát, ale zároveň nejakú formu spolupráce a podpory, najmä v prípade kontinuity, veľmi rád poskytnem.
Na záver by som sa opýtala, ak by ste mohli dať nejakú jednu dobrú radu svojmu nástupcovi alebo nástupkyni, čo by ste im poradili?
Toto asi nie je o jednej rade. Také zjednodušenie by som nechcel spraviť. Veľmi by som si želal, aby to bola nielen kontinuita týchto vecí, ale zároveň celková schopnosť tímovým spôsobom sa snažiť o zvýšenie rešpektu voči vzdelávaniu ako takému, a špeciálne jeho aktérom, to znamená učiteľom, riaditeľom škôl, v širšej spoločnosti.
Napríklad sa mi podarilo na začiatku školského roka dohodnúť so všetkými členmi vlády, ktorí boli v tom čase na Slovensku, že sme boli otvoriť školský rok po celom Slovensku. Je to drobná vec, je to symbolická vec, je to vec, ktorá nie je hmatateľná, nič konkrétne z toho nevypadlo, ale bolo to vyjadrenie rešpektu a úcty voči učiteľskému stavu na základných a stredných školách. Som za to nesmierne vďačný, že sme to spravili a boli tam všetci, od pani prezidentky a pána premiéra, až po všetkých členov vlády, ktorí boli v krajine.
A takýchto aj na prvý pohľad drobných symbolických krokov potrebujeme viac, pretože sú vyjadrením niečoho, čo nám pre zlepšenie tiež chýba. A to nejakého statusu voči tým, ktorí investujú do výchovy a vzdelávania našich detí.
Pozn. Rozhovor bol robený pred septembrovými predčasnými parlamentnými voľbami.