Prečo má jedno dieťa jednotky a druhé štvorky, päťky? Prečo je jedno dieťa dobré a druhé „zlé“? Vina sa väčšinou pripisuje dieťaťu, zlej povahe, génom a podobne. V skutočnosti za to dieťa nemôže a na vine môže byť viacero faktorov mimo jeho kontroly, dokonca jeho vlastní rodičia.
O tom, prečo „to jednému dieťaťu ide, a druhému nie“, sme sa rozprávali s Vierou Lutherovou, ktorá pôsobí ako poradenská psychologička v Kremnici. Je aktívnou členkou Inštitútu psychoterapie a socioterapie. Tiež prednáša po celom Slovensku pre učiteľov, psychológov a vychovávateľov v detských domovoch.
Aké môžu byť príčiny toho, že jednému (zdravému) dieťaťu škola ide dobre, a druhému zle?
Prostredie, vzťah medzi rodičmi
Zamyslela by som sa nad tým, v akom prostredí dieťa vyrastá. Či je v kľude alebo v strese, či je napätie medzi rodičmi a podobne. Pretože keď je zamestnané nejakým problém a rieši existenčne dôležitejšie otázky, tak ho škola ako taká nezaujíma. Rodinné prostredie zohráva veľkú úlohu. Záleží aj na tom, či rodina uznáva vzdelávanie ako hodnotu. Ak to doma hodnota nie je, tak dieťaťu bude jedno, čo sa deje v škole.
Dozrievanie mozgu
Ďalším faktorom môže byť odlišné štádium v dozrievaní mozgu. Aj keď deti v tom istom veku vyzerajú na prvý pohľad rovnako, môže ich výrazne odlišovať, do akej miery dozrel ich mozog. Dospievajúce procesy v mozgu trvajú až do mladej dospelosti – do veku 24 až 25 rokov a toto dozrievanie je citlivé na rôzne okolnosti.
Vplyv pôrodu
Deti tiež môže odlišovať vplyv toho, ako prebehlo tehotenstvo, pôrod (či tam bola sekcia), či bolo dieťa predčasne narodené alebo oneskorene narodené a podobné faktory.
Prirodzený pôrod je dôležitý pre podporu určitých procesov. Napríklad pri sekcii môže dôjsť k narušeniu dozrievania primitívnych reflexov (napr. sací reflex), ktoré keď nie sú stimulované a inhibované v ten pravý čas, tak ostávajú v tele akoby „uzamknuté“ a neskôr nepomáhajú správnemu fungovaniu, ale skôr ho sabotujú – napríklad blokujú efektívnu komunikáciu medzi mozgom a telom. Za normálnych okolností tieto reflexy splnia svoje úlohy a inhibujú sa (zaniknú) okolo prvého roku života, kedy slúžia na adaptovanie sa na prostredie.
Pôrod je totiž namáhavý proces aj pre dieťa, ktoré je pri ňom veľmi aktívne. Každá aktivita stimuluje mozog. Pri sekcii je dieťaťu táto príležitosť aktivity odobraná, čím nedôjde k stimulácii mozgu a lepšiemu prepojeniu neurónov (zjednodušene povedané).
Takýmto deťom môže pomôcť pohyb, čím viac pohybu, tým lepšie. Potrebné je vytvoriť čo najlepšie prepojenie medzi telom a mozgom, a v rámci jednotlivých mozgových štruktúr. Inými slovami, pohyb je výživa pre mozog a základ pre jeho vývoj.
Sedačky
To čo deťom rozhodne nepomáha sú rôzne sedačky, vajíčka, lehátka, chodítka, skákačky do dverí, alebo iné držiaky, ktoré dieťa stabilizujú a zabraňujú mu vo väčšom pohybe práve v tom prvom roku života.
Každé dojča (pokiaľ je zdravé) neustále vytvára nejaký pohyb. Preto nie je dobré deti fixovať v nejakom držiaku, ktorý ich bez ich námahy bude udržiavať v stojacej či sediacej polohe, prípade za ne ešte aj chodiť.
A tiež rok a pol staré dieťa, ktoré pozerá do tabletu, to nie je dobré, dieťa sa prosto musí namáhať.
Myslíte, že deti majú dnes dostatok pohybu?
Nie. To na milión percent viem. Existuje o tom množstvo štúdií, že približne od 70-tych rokov miera pohybu klesá. Ale s nástupom digitálnych technológií sa priemer pohybu detí zredukoval rapídne. Jedna zo štúdií uvádza pokles od 70-tych rokov o 90%.
Kedysi sa deti pohybovali (pešo, na bicykli) vo vzdialenosti aj rádovo niekoľko kilometrov od domu. Dnes také dieťa ani nepoznáte. Ešte keď rodičia pustia dieťa aspoň pred panelák, je to super. Sú však aj také deti, ktoré nechodia vôbec von len do škôlky/školy a domov, lebo im to rodičia nedovolia.
Dnes rodičia vozia deti do školy autom, čo im asi tiež neprospieva.
Áno presne, aj to. Kedysi deti chodili do školy pešo, aj do obchodu. Ale hlavne fyzická hra a pohybová aktivita je strašne dôležitá. Samozrejme, pohyb prispieva k lepšej imunite, znižuje riziko vzniku obezity, srdcovocievnych ochorení, ale je extrémne dôležitý aj pre to, ako funguje mozog.
Môže byť jednou z príčin, prečo má dieťa zlé výsledky v škole to, že nemá vlastnú izbu?
Myslím si, že dieťa nepotrebuje vlastnú izbu. Dôležité sú pokojné vzťahy v rodine. Možno dieťaťu s poruchou pozornosti by vlastná izba trochu mohla pomôcť. Ale nie je to nevyhnutné.
Žiadne dieťa teda nie je samo od seba zlé, preto, že by chcelo?
Do nejakého šiesteho, siedmeho ročníka, dám za každé dieťa ruku do ohňa, že robí maximum. Každé dieťa chce, aby ho mali radi, aby ho uznali, prijali a ocenili. Tak prečo by robilo niečo také, aby všade kam príde, dostalo výsmech alebo odsúdenie? To by musela byť už vážna psychiatrická porucha a ich výskyt je vzácny.
Dokonca aj pri autistických deťoch to tak je. Hovorí sa, že ich nezaujíma sociálne okolie, ale to nie je pravda. Oni chcú byť prijaté, len nevedia, ako to majú dosiahnuť.
Každé dieťa principiálne chce (byť dobré).
Trvá to až do puberty?
Áno, mne sa to tak zdá, že v puberte, už keď začne samostatnejšie rozmýšľať, tak si povie „môžem sa ja na vás vykašlať“ a začína vedome odmietať spoluprácu. Najmä pri dieťati, ktoré zápasí s nejakou poruchou, keď na sebe ťažko pracuje a výsledky stále nie sú dosť dobré. Po určitej dobe ho to omrzí a povie si, keď neviem byť dobrý, ukážem vám, aký viem byť zlý, alebo začne hľadať uznanie niekde inde.
Hovorí sa, že žiaci s horšími známkami (trojkami) sú v živote úspešnejší ako jednotkári, je to pravda?
Nemyslím si, že by trojkári boli úspešnejší ako jednotkári, ale z nejakých výskumov vieme, že jednotky nezaručujú úspech v živote. Tiež záleží na tom, čo považujeme za úspech.
Najmä finančnú nezávislosť, životnú úroveň, schopnosť nájsť si prácu, podnikať…
Myslím, že tí trojkári, ktorí väčšinou zápasia aj s iným problémom, sú naučení, že nemajú veci zadarmo.
V podstate v škole sa vyžaduje dobrá pamäť, a teda konvergentné myslenie. Otázky v teste vždy smerujú len k jednej správnej odpovedi. Ale niektoré deti môžu byť lepšie v divergentnom myslení. Sú kreatívnejšie, majú lepšiu schopnosť riešiť problémy, vymýšľať, a tým sa v škole skôr nedarí.
V živote je konvergentné myslenie málo kedy potrebné a to, z čoho človek žije, je práve divergentné myslenie.
Mozog potrebuje problém
Väčšina vyučovania vyzerá tak, že „ja ti ukážem postup a ty si ho zapamätaj“… a kde je problém?
„Nič nerob, nerozprávaj, nehýb sa, iba ticho seď a pozeraj na mňa, ako hovorím o niečom, kde nie je problém,“ toto je presný návod na to, ako dostať mozog do kómy.
Mozog funguje tak, že potrebuje problém na riešenie (výzvu), keď nerieši problém, je akoby v útlme. Keď mozgu povieme, toto sa musíš naučiť, lebo bude test, nechápe, prečo je test dôležitý a nevidí v tom problém, ktorý by bolo treba riešiť.
Možno sa vydesí, že ho rodičia zbijú, no to učeniu už vôbec neprospieva. Každý nový poznatok znamená nové prepojenie neurónov, a tieto spoje sa netvoria, keď je mozog v strese. To platí aj keď je dieťa pred tabuľou, čím viac je v strese, tým menej je schopné rozmýšľať.
Prečo teda v školskom systéme pretrváva stresovanie a známkovanie detí, keď to škodí učeniu?
Ja si myslím, že väčšina učiteľov by zrušenie známok neblokovala. Aj pre mnohých učiteľov známkovanie znamená stres. Keď oproti vám sedí zúfalé plačúce dieťa a vy mu aj tak musíte dať horšiu známku, lebo mu tak vychádza priemer, nie je to dobrý pocit. Ja som z toho prvý rok, ako učiteľka, tiež mala traumu.
Sú to rodičia, kto známky vyžadujú. Keď sme po revolúcii na prvom stupni neznámkovali, rodičia chodili do školy s tým, že nerozumejú slovnému hodnoteniu. Pýtali sa: Dobre, Miško vie sčítať ale nevie odčítať, tak aká by to bola známka?
Chcú vedieť, či je ich dieťa dobré a známka je pre nich také jednoduché vodítko, pričom paradoxne o schopnostiach dieťaťa povie menej.
Vo Fínsku sa napríklad neznámkuje a ich žiaci majú lepšie výsledky. Ako to dosiahli?
To je veľká otázka. Fínsko je fascinujúci príklad. Asi sa tam nebáli robiť prudké zmeny alebo majú jednoducho otvorené hlavy.
U nás to podľa mňa drží strach. Keď nemáme tabuľku, tak nevieme na čom sme. Na strachu vychovaní rodičia, posúvajú strach ďalej na svoje dieťa. Túto vetu by mali vytesať do kameňa.
Mohlo by vás zaujímať: Rozhovor: Naše školstvo je presiaknuté strachom, známkovanie patrí do 18.storočia
Ako motivovať dieťa v učení? Nechať ho behať?
(Smiech) Rozhodne. Rodičia by nikdy nemali trestať deti tak, že im zakážu šport alebo chodenie von.
Napríklad ja svojmu synovi vôbec nekontrolujem úlohy ani známky, ani mi to nenosí.
Nebojíte sa, že prepadne?
Nie. Verím mu, veď má nejakú hrdosť. A je to jeho zodpovednosť. Hlavne vidím, aký má rozsah záujmov. Známky pre mňa nie sú odrazom vzdelania.
Dôvera voči druhému sa odvíja od toho, či človek verí sám sebe. Keď rodič pochybuje sám o sebe, potom podozrieva dieťa, že keby to pustil spod kontroly, tak ako to dopadne.
Veď každé priemerne zdravé dieťa bude chcieť uspieť a bude hľadať cesty, aby uspelo, to je prirodzené. Keď rodičia chcú podporiť svoje dieťa v učení, tak by mu mali ísť príkladom. Mali by si vyriešiť svoje vzťahové problémy, ktoré dokážu neprimerane emocionálne zaťažovať dieťa. A čítať knihy napríklad. Veľa rodičov totiž nezvláda svoje problémy, ale chce opravovať svoje deti.