Je verejne známe, že stav slovenského školstva je zúfalý. Niektorí rodičia sa aj preto rozhodli učiť svoje deti doma. Napriek tomu, že väčšina ľudí školský systém kritizuje, mnohí z tých istých ľudí zároveň kritizujú aj rodičov, ktorí sa svojim deťom pokúšajú dať lepší základ do života a to doma-školou.
Tak ako všetko nové alebo iné, aj doma-škola čelí predsudkom a mýtom. O fungovaní doma-školy sme sa rozprávali s Vierou Lutherovou, poradenskou psychologičkou z Kremnice, ktorá plánuje svojho mladšieho syna vzdelávať doma. Tiež je aktívnou členkou Inštitútu psychoterapie a socioterapie.
Aký majú rodičia dôvod učiť deti doma? Chcú im dať niečo viac? Alebo čo očakávajú?
Väčšina z nich asi nedôveruje školskému systému, tak ako ja. Myslím si, že je hrozne neefektívny.
Dieťa v škole strávi strašne veľa času čakaním na niečo: kým sa začne hodina, kým sa spolužiaci utíšia, kým sa urobí prezenčka, kým sa skontrolujú úlohy a tak ďalej. Prípadne majú voľnú hodinu, lebo učiteľ je chorý, tak čakajú na ďalšiu hodinu, prosto veľká strata času.
Ďalej je tam vnucovanie, striktné sedenie, dieťa nemôže rozvíjať svoj záujem – pracovala som ako učiteľka aj školská psychologička a strašne veľa vecí je tam postavených na hlavu. Keby sme mali blízko vhodnú školu (tzv. slobodné alebo demokratické školy), tak by som do nej syna rada dala, ale najbližšia vhodná je príliš ďaleko.
Iní ľudia chcú zas ochrániť dieťa pred skazenosťou súčasnej doby, dôvody k učeniu doma môžu byť rôzne.
Ľudia, ktorí stoja v opozícii, tvrdia, že matky (alebo aj otcovia), ktoré učia svoje deti doma, ich ukracujú o sociálny kontakt s rovesníkmi a sociálny vývoj všeobecne. Ako to je?
No, pozrime sa na to, ako funguje škola. To, čo je v škole najviac zakázané, je socializovať sa s ostatnými deťmi.
Tak aspoň cez prestávku?
Prestávka slúži na to, aby sa študent pripravil na hodinu. Má ísť na WC, má sa najesť, pripraviť si pomôcky na ďalšiu hodinu, pripraviť si domáce úlohy a NEMÁ sa s ostatnými deťmi naháňať po triede. Inými slovami, nemá sa socializovať.
Keď aj dieťa stihne vykonať svoje potreby a ostane mu cez prestávku päť minúť, môže sa rozprávať so spolužiakmi. Potom zazvoní na hodinu a je ÚPLNE ZAKÁZANÉ sa socializovať. „Nerozprávajte sa, lebo vás rozsadím.“ „Neopisuj.“ „Neotáčaj sa!“ Keď sa bavíte so spolužiakom, tak sa to volá „vyrušovanie“ a rozsadia vás. Máte si sadnúť k niekomu, s kým sa vôbec nemáte chuť socializovať. A to má byť akože vzor dobrých vzťahov?
Učiteľ príde do triedy a chce, aby boli všetci ticho a počúvali len jeho. Kto to nesplní, môže byť potrestaný. To ani zďaleka nepripomína fungovanie normálnych vzťahov. A potom mi niekto povie, že v domácej škole je zabránené zdravej socializácii. Myslím si teda, že zabraňované zdravej socializácii je práve v škole – a to hovorím ako bývalá školská psychologička a učiteľka.
Je to podobné, ako v prípade homeofficu? Že kolegovia nie sú jediní ľudia v živote človeka? Keď ide dieťa na ihrisko, tak sa tam stretáva s inými deťmi, nie?
Jasné. Všade stretávate ľudí.
A také deti z lazov, ktoré väčšinu času žili na samote len s rodičmi a súrodencami, potom prídu do mesta, tak nie sú úplne „vytreté“. Normálne vedia nadviazať kontakt s cudzími ľuďmi. Naopak, sú to úplne normálne a sebestačné deti, schopné prežitia a riešenia problémov.
Ako funguje učenie doma? Má rodič klasické osnovy a ide podľa nich?
Na prvom stupni základnej školy vás v podstate naučia hlavne čítať, písať, počítať. Také vzdelanie dokáže dať dieťaťu väčšina rodičov.
Rodičia v domácom vzdelávaní to robia rôzne. Mne sa najviac páči „unschooling“ (neškolenie). Dieťa má k dispozícii učebnice a iné pomôcky. Dôležité je, aby domácnosť vedela fungovať podnetným spôsobom (majú tam farbičky, knihy, materiál, s ktorým sa dá niečo robiť, atď.), aby bol rodič dostatočne rozhľadený a niečo s tým dieťaťom riešil. A každé dieťa chce nonstop niečo riešiť.
Môžu napríklad niečo vyrábať, potom to odmerať a tak sa dostať k číslam, počítaniu. Potom si niečo potrebujeme napísať – môžeme si písať denník. Potom zase potrebujete prečítať nejaký návod alebo názov obchodu. Dieťa sa tak učí rôzne predmety – zručnosti s vedomím, že to potrebuje v bežnom živote. Rieši problémy a zaujíma ho to.
Na to, aby sa dieťa naučilo čítať, by možno stačilo polepiť doma veci názvami predmetov, napríklad stôl, stolička, skriňa. Keď sa dieťa na tom stole tristokrát naje a bude opakovane vidieť to slovo, tak si to zapamätá a spojí si, ktoré písmenko, čo znamená.
Nie je nutné učiť deti analyticko-syntetickým spôsobom. Veď ako sa dieťa naučí rozprávať? Nikto ho neučí, povedz A, povedz B a tak ďalej. Jednoducho na neho hovoríte plynulými vetami a dieťa si jazyk osvojí.
Keď chce rodič učiť dieťa doma, asi nemôže byť zamestnaný alebo musí mať flexibilnú prácu. Alebo aké má možnosti?
Možnosťou je aj rodičovská škola, v Česku je takých veľa. Viacerí rodičia, ktorí majú deti v domácom vzdelávaní sa spoja a striedajú. Takže dá sa to všelijako vymyslieť.
Stačí dieťaťu, že dostane dobrý základ doma počas prvého stupňa? Je v pohode, že na strednú školu už pôjde do „zlého“ systému? Nepokazí ho to?
Myslím si, že bude odolnejšie, zrelšie. Rodič môže zo zákona učiť dieťa doma na prvom stupni, to znamená do štvrtého ročníka. Niektorí rodičia to robia tak, že potom prihlásia dieťa na českú školu a tá umožňuje vzdelávanie doma počas celej základnej školy. Tak sa to dá obísť.
No a stredná škola alebo gymnázium už nie je zo zákona povinné. Môžete naďalej dieťa učiť doma, alebo sa dohodnúť so strednou školou na nejakom režime (učení doma), to sa dá. Ale aj keď na takú školu dieťa pôjde na denné štúdium, normálne to zvládne.
Kamarátkin syn, ktorý sa až do 9. ročníka vzdelával doma, bol po príchode na strednú školu zmätený z toho, prečo žiaci spolu držia proti učiteľovi, prečo klamú alebo podvádzajú. Nevedel to pochopiť. Tu je vidno, ako deti na život pripravuje škola.
A potom takto vyzerá celá spoločnosť, mnoho ľudí robí podfuky, keď je v úzkych. Toto je tá „socializácia“…
A na vysokej škole dieťa funguje tiež normálne?
Jasné. Máme k tomu už slušné výskumy z USA, kde je niekoľko desaťročná tradícia s uschoolongom a domácim vzdelávaním. Veď keď sa dieťa rozhodne niečo naučiť, tak sa to naučí. A hlavne tam ide s úplne inou motiváciou, pretože lepšie pozná samé seba. Vie prečo si školu vybralo a chce sa to naučiť. Nie, ako niektorí žiaci, idú na nejakú výšku, lebo na nejakú ísť „musia“.