Deti na Slovensku sa v 21. storočí učia metódami z 19. storočia. Výsledkom dlhoročnej ignorácie novodobých potrieb žiakov je generácia čitateľsky negramotných ľudí, ktorí nedokážu porozumieť čítanému textu a nevedia požívať kritické myslenie.
Nájsť východisko z tohto nekonečného bludiska nám sľubuje nová kurikulárna reforma, ktorú nám priblížil odborník na vzdelávanie a bývalý učiteľ Juraj Hipš.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- aké zmeny prinesie reforma v praxi
- ako budú po novom vyzerať vyučovacie hodiny
- aké zmeny budú v domácich úlohách
- ako budú fungovať nové vzdelávacie cykly
- ako sa zmení hodnotenie žiakov, jeho výhody a nevýhody
- čo je najväčším problém dnešných študentov
- či učitelia vymenia knihy za tablety
Ako konkrétne sa zmení spôsob, ako sa budú deti po reforme učiť v porovnaní s doterajším prístupom?
Jedna z kľúčových vecí je, že prechádzame na vzdelávacie cykly. To znamená, že učitelia a učiteľky budú môcť lepšie prispôsobiť prebrané učivo deťom. Inak povedané, školy nemusia v tom istom čase a v tom istom ročníku prebrať to isté. Na konci vzdelávacieho cyklu má dieťa vedieť stanovené veci.
Školy by sa mali prispôsobiť potrebám detí a ich úrovni a napríklad aj prostrediu, z ktorého pochádzajú. Tieto zmeny môžu dosť výrazne pomôcť. Ďalšia dôležitá vec je, že školy získajú flexibilitu. Napríklad nebudú musieť otrocky dodržiavať 45 minútovú vyučovaciu hodinu. Častokrát sa stáva, že ak chceme do výučby priniesť napríklad bádateľskú výučbu alebo výučbu vonku, tak tých 45 minút je málo. Teraz majú školy možnosť vytvárať vlastné bloky alebo spájať predmety.
A veľmi podstatné je, že miesto memorovania encyklopedických vedomostí, by sa mali posilniť životné zručnosti, ako je napríklad kritické myslenie, tímová práca alebo schopnosť riešiť problémové úlohy. Kľúčová vec je, ako sa k tomu postavia jednotlivé školy, učitelia a učiteľky a ako to naozaj prenesú do praxe.
Ako by mohol štát podporiť učiteľov, aby to implementovali a aby reformu zvládli tak, ako sa očakáva?
Akákoľvek reforma vzdelávacieho systému trvá roky. Všetky školy prechádzajú na tento nový systém povinne od roku 2026 a začínajú od prváčikov, čo znamená, že prví deviataci, ktorí prejdú touto reformou budú končiť v roku 2035.
Existujú regionálne centrá podpory učiteľov, kde pedagógovia dostávajú mentorov, majú kurzy a podporu pri zavádzaní reformy. My ale potrebujeme dobre pripraviť aj novú generáciu učiteľov, a to na vysokých školách. Slovensko má naozaj veľký problém s kvalitnou prípravou učiteľov. Tá príprava je častokrát teoretická a s realitou má len málo spoločného. Na vysokých školách sa nám mnohokrát deje to, že budúcich učiteľov pripravujú akademici, ktoré živé dieťa na základnej alebo na strednej škole už desaťročia ani nevideli.
Ako reforma ovplyvní potom domáce úlohy a budú deti potrebovať zaviesť iný prístup k učeniu aj doma?
Medzinárodné výskumy ukazujú, že Slovensko má obrovský problém v pomoci deťom zo sociálne slabších rodín. Žiaci a žiačky pochádzajúce z chudobnejších rodín, majú oveľa horšie vzdelávacie výsledky ako iné deti. Ak sa dieťa na Slovensku narodí do chudobnej rodiny, tak často nemá šancu ani priestor na to, aby bolo v živote úspešné. Keď sa vrátim k domácim úlohám, tak ich dávame týmto deťom, ktoré si ich nemajú ani kde spraviť, alebo im s nimi rodičia nevedia pomôcť, tak vytvárame ešte väčší problém a priepasť.
Máme školy, kde nám chodia deti, ktorí majú vysoko motivovaných rodičov, a máme školy, do ktorých ráno prídu deti hladné. To je slovenská realita. Zároveň sám som ako otec u svojich detí zažil domáce úlohy, ktoré boli výborné, deti to bavilo. Mali niečo objavovať, robiť pokusy a tvoriť. Ale domáca úloha, ktorej zmyslom je prepísať si poznámky z učebnice nemá veľký zmysel. Učiteľ by mal veľmi dobre zvážiť, či tú domácu úlohu dieťa dokáže spraviť, aký má zmysel a či potrebuje pomoc rodičov.
Aké nové zručnosti budú deti rozvíjať v rámci tejto reformy, ktoré sa predtým až tak nepodporovali a ako im potom budú následne pomáhať v bežnom živote v budúcnosti?
Slovenský vzdelávací systém je posadnutý encyklopedickými vedomosťami. Problém je, že tieto fakty dieťa nevie v reálnom živote použiť, okrem toho, že ich zreprodukuje na písomke. Ukazuje sa, že naši 15-roční žiaci nevedia pri úlohách používať tvorivé myslenie, riešiť problémy, čítať s porozumením, kriticky myslieť, pracovať v tíme, tam všade zlyhávame.
Každé tretie dieťa vo veku 15 rokov na Slovensku je funkčne čitateľský negramotné. To je absolútna tragédia, pretože ak niekto nevie čítať, veľmi ťažko potom môže napredovať v iných predmetoch, pretože naša spoločnosť je postavená na textoch. A je dôležité si uvedomiť, že ak čitateľskú gramotnosť nebudeme mať ako jednu z priorít, tak sa vo vzdelávacom systéme ďaleko nepohneme.
Ako by mali vyzerať hodiny a čo konkrétne by sa malo zmeniť, aby sa slovenský vzdelávací systém v tomto smere posunul ďalej? Čo by bolo podľa vás efektívne?
Veľmi jasne sa ukazuje, že deti, ktoré majú problém s čítaním sú väčšinou deti zo sociálne slabších rodín. A ten problém na Slovensku je dlhodobý. Máme tu desiatky rokov neriešený problém so segregovanými školami. Predstavte si triedu s 25 deťmi zo sociálne vylúčených komunít, ktoré ráno prídu do školy hladné, nemajú doma písací stôl a častokrát žijú v podmienkach ako v stredoveku. Tieto deti sa len veľmi ťažko budú učiť, pretože nemajú pokryté ani základné životné potreby a často dokonca slovenčina nie je ani ich materinský jazyk. My sme sa desaťročia tejto téme nevenovali. Jediné riešenie bolo vždy to, dať tieto deti čo najďalej, aby boli neviditeľné, aby sme ich nemuseli riešiť, a to sa bavíme o tisíckach detí. To sa naplno ukázalo aj pri pandémii. 52 000 detí nemalo žiadnu výučbu a 128 000 nemalo online výučbu. A nikoho to netrápilo, riešili sme, či sa majú otvoriť lyžiarske strediská.
Segregácia škôl je zahrnutá aj v novej reforme?
Nová reforma je zameraná na obsah a metódy vzdelávania, ale súčasná vláda si dala do programového vyhlásenia vlády ako prioritu desegregáciu. Za prvé, segregovať deti je absolútne nehumánne. Za druhé, je tu veľmi správne obrovský tlak zo strany Európskej komisie a Slovensko už čelí žalobám, takže to musí riešiť. Aj spomínané vzdelávacie cykly môžu pomôcť tomu, aby tieto deti napredovali, pretože pedagóg môže učivo rozložiť na základe toho, ako tie deti jednotlivé tie úrovne zvládajú.
Aké budú zmeny spôsobov hodnotenia a známkovania detí a ako budú učitelia po novom posudzovať pokrok detí?
Otvára sa možnosť hodnotiť slovne a viac sa zamerať na tzv. formatívne hodnotenie. Deťom nedávame len číslicu, ale viac sa sústreďujeme na spätnú väzbu. Žiaci aj rodič vidia, že v tomto je dieťa dobré, tu je zas potenciál, kde sa dá zlepšovať. Prichádza s tým zmena filozofie, čiže netrestať dieťa za to, čo nevie, ale podporovať ho v tom, čo vie a povzbudzovať ho v tom, v čom sa má zlepšiť.
Náš vzdelávací systém je dlhodobo nastavený tak, že hľadáme u dieťaťa to, čo nevie a za chyby trestáme známkou. Pričom výskumy hovoria o tom, že mozog sa učí práve cez chybu. Ak začneme dieťa za chybu trestať, tak zastavujem prirodzený proces učenia sa. Zároveň na to dieťa potrebuje dostať kvalitnú spätnú väzbu. Prečo je to chybou? Ako sa to stalo? Ako to viem na budúce spraviť inak? Učitelia a učiteľky sa musia naučiť, ako takouto formou hodnotiť, pretože je to iné, keď hodnotíte číslicami od 1 do 5. A samozrejme, dajú sa tieto dve formy aj spojiť.
Minulý rok sa zapojilo do reformy 39 škôl. Aká je zatiaľ ich spätná väzba?
Tento školský rok nastúpilo do reformy ďalších 400 škôl. Častokrát sa ukazuje, že odporcami reformy sú napríklad aj rodičia. Častokrát sa im nepáči, lebo oni boli zvyknutí napríklad na známky. Vedia, že jednotka je jednotka, päťka je päťka a keď zrazu donesie dieťa domov slovné hodnotenie formou v čom je dobré, v čom by sa mohlo zlepšiť, ktoré sú jeho silné stránky, tak rodič je z toho nešťastný a zmätený. Je veľmi dôležité, aby reformu pochopili a boli na strane tých zmien aj oni. To, čo bolo dobré v školstve v 20. alebo nebodaj v 19. storočí, tak v 21. storočí už vôbec neplatí. A treba sa pripraviť na to, že táto reforma školstva nie je ani prvá, ani posledná. Tie reformy budú musieť byť oveľa viacej a budú kontinuálne, pretože náš svet sa dynamicky a rýchlo mení.
Viete porovnať ten systém hodnotenia, ktorý sa teraz zavádza u nás s inými európskymi krajinami?
Navštívil som školu Spojených štátov, kde naozaj majú vypracovaný veľmi precízny systém slovného hodnotenia a naozaj to dieťa videlo a aj rodič, v čom to dieťa je dobré. Sledovali tam naozaj progres dieťaťa – ako číta v septembri a čo sa deje v decembri, čo sa deje v júni. Ja som zástanca toho, aby sme deťom dávali kvalitnú spätnú väzbu a riešili formatívne hodnotenie, pretože toto je spätná väzba, s ktorou sa bude potom ten mladý človek stretávať aj reálne v živote, aj v práci, aby videl, akým spôsobom sa má zlepšovať.
Nemyslíte si, že slovné hodnotenie bude deti menej motivovať? Predsa máme zaužívaný ten systém už dlhé roky, keď dostanem jednotku, tak som som sa naučil výborne a keď dostanem päťku, tak je to zdvihnutý prst. Ale ak deti dostanú namiesto toho teraz iba nejaké slovné hodnotenie, nebude to nedostatočná motivácia učiť sa?
Jedným z veľkých problémov nielen u nás, ale celosvetovo je, že máme obrovský problém s vnútornou motiváciou detí učiť sa. Prieskum, ktorý robil Martin Kuruc ukázal, že len 6,8 % detí na 2. stupni základných škôl sa učí preto, že v tom vidia zmysel a majú chuť objavovať a poznávať svet. Zvyšok sa učí preto, že sa boja trestu a rodičov. A učia sa preto, že chcú rodičov potešiť alebo chcú dostať odmenu.
Čím je väčšia miera vnútornej motivácie, tým je kvalitnejší vzdelávací proces a ten človek získava návyk učiť sa aj po skončení školy, pretože v dnešnej dobe vzdelávanie nekončí maturitou alebo vysokou školou. Nastala doba, kedy ľudia počas svojho produktívneho veku budú pracovné pozície meniť niekoľkokrát a dokonca v rôznych oblastiach a preto je tak nesmierne dôležité, aby sme naučili detí učiť sa.
Ako dokáže učiteľ podporiť vnútornú motiváciu u detí?
Deti musia vidieť zmysel v tom, čo sa učia. Nemôže byť zmysel v tom, že „Bude to na písomke“. Videl som školy, kde napríklad robia projektové vyučovanie, ale na špičkovej úrovni. Detská išli do terénu, zisťovali rôzne veci, zisťovali kvalitu pôdy, vody, pH a tak ďalej a z toho robili projekty. Ale nie projekty, na aké sme zvyknutí, že žiak si okopíruje text z Wikipédie a prepíše to na kartón. Na tých prezentáciách detí som videl, že oni o tom hovorili s nadšením a hrdosťou, pretože to museli skúmať, boli v teréne, vlastnoručne niečo zisťovali. U nás častokrát, keď ľudia prezentujú projekty, tak je to taká povinnosť a nikoho to nebaví, vrátane toho, kto prezentuje.
Potom si to človek asi aj berie so sebou do dospelosti, že keď je vychovaný na tej vonkajšej motivácii a nepozná tú radosť z objavovania a z toho, že tá práca ma naozaj baví. Potom sa to prenáša do dospelého života a človek vždy hľadá iba vonkajšiu motiváciu.
Pokiaľ deti nebudú zažívať úspech, tak škola pre nich bude nepriateľské prostredie. Ak dieťa príde do školy a celý čas ho len ničíme, ty si neschopný a z teba nič nebude a dostáva štvorky a päťky, tomuto človeku nielen berieme motiváciu, my ho de facto tak deptáme, že ten človek nebude mať zdravý život.
Každé dieťa chce zažiť úspech, a preto je dôležité, aby sme rozvíjali individuálne talenty detí. Ja ako rodič by som chcel, aby moje dieťa škola podporila, aby zažívalo úspech v tom, v čom je dobré a nepočúvalo stále to, v čom je neschopné.
Ako sa zmenia učebnice a tradičné vyučovacie materiály? Budú deti viac využívať tablety, počítače? Aká bude úloha kníh po reforme?
Učiteľ ani dieťa nemajú byť otrokom učebnice. Reforma sleduje možnosť, aby sa učiteľ rozhodol, že čo je ten najlepší spôsob, ako dieťaťu predať vedomosti a zároveň sleduje aj to, aby sme ustúpili z memorovania a bifľovania sa k budovaniu zručností. To ale neznamená, že dieťa nemá vedieť žiadne vedomosti a fakty. To je jeden veľký omyl, že buď vedomosti a fakty, alebo zručnosti. Nie, to musí ísť ruka v ruke.
Poviem to na príklade. Kvalitná hodina na nejakom prírodovednom predmete znamená, že žiak cez bádateľské vyučovanie by si mal sám stanoviť hypotézu a objavovať zákon. Všetci vieme aj z praxe, že pokiaľ niečo sám robím a zistím, oveľa lepšie to pochopím. K tomu samozrejme potrebuje aj nejaké penzum vedomostí a rovnako aj zručnosti.
Aká bude úloha učiteľov v školstve počas reformy?
Učiteľ by mal byť sprievodcom, pretože dnes už neplatí to, čo v 20. a 19. storočí, že učiteľ je studnica múdrosti, ktorá stojí pred deťmi a hovorím, ako to je. Dnes v dobe internetu a umelej inteligencie je toto vec, ktorá je absolútne prekonaná. Ten učiteľ je tam dnes na to, aby vytváral priestor, kde deti môžu objavovať, naučiť sa vedecké metódy a naučiť sa ako na to. Má ich skutočne sprevádzať, nie kázať spred tabule.
Ako sa budú deti učiť kriticky myslieť a vyhodnocovať informácie?
Žiaľbohu, je tu časť učiteľov, ktorá má sama problémy s kritickým myslením a podlieha dezinformáciám. Potvrdzujú to aj prieskumy, časť učiteľov napríklad verí tomu, že očkovaním sa do tela dostávajú rôzne čipy, čítajú dezinformačné médiá. Toto je obrovský problém. Je iné, keď tomu verí predavačka v potravinách a iné, keď tomu verí učiteľ. Pretože dopad toho učiteľa je násobne väčší, ako dopad pani predavačky. Preto si myslím, a to je dôležité, že ak chceme hovoriť o kritickom myslení na školách, musíme toto spracovať aj s učiteľmi.
Zmení sa práca s informáciami možno aj na nejaké sociálne siete alebo prácu s umelou inteligenciou, s internetom?
Treba si naliať čistého vína, čo sa týka technológií, častokrát sú tie deti oveľa ďalej ako učitelia a učiteľky. My potrebujeme, aby deti s tými technológiami vedeli rozumne narábať, aby chápali, aké sú tam aj nástrahy a ako sa im brániť. Často vidím, že pre učiteľa je to niečo, o čom počul, ale vôbec nevie, ako to funguje, ešte to nikdy nevyskúšal. Ale potom vidím deti, ktoré s tým dávno fungujú a robia a samozrejme nie vždy je to na prospech veci.
To bude asi aj ťažké potom naučiť rozlišovať, čo je skutočnosť, čo nie je skutočnosť.
To už je obrovský problém aj dnes a vidíme, že nielen u detí. Dospelí majú problém rozlišovať, čo je pravda a čo je lož. A to sa bavíme aj o ľuďoch, ktorí sú na kľúčových pozíciách v tomto štáte, ktorí vedome šíria klamstvá. Rozum sa mi zastavuje, že tu vôbec diskutuje o plochej zemi.
Viete spomenúť nejaké metódy, ktoré sú najefektívnejšie na rozvíjanie kritického myslenia?
Veľmi populárne je, aby sme pracovali napríklad s tým, na čom sú deti, tak veľmi často sú sociálne siete a ukazujú učitelia, aha, tu je nejaký status na sociálnej sieti, nejaký obrázok. Je ten obrázok pravdivý, naozaj sa to stalo? Akým spôsobom si viem overiť, že sa to naozaj stalo? Aké sú znaky dôveryhodných médií? Toto všetko sú dnes absolútne nové veci, ktoré sme sa pred rokmi neučili, pretože to z veľkej časti neexistovalo.
Čo považujete za najväčšiu výzvu pri prechode z tradičnej formy vzdelávania, ktorá sa sústredí na memorovanie na tú, ktorá preferuje interakciu a kritické myslenie?
To, čo si myslím, že je úplne kľúčové, každá reforma stojí a padá na dobrom učiteľovi a učiteľke. Ak oni reforme nebudú dôverovať a budú robiť to, čo doteraz, tak sa nikam nepohneme. Aj verejnosť musí vidieť, kto je dobrý učiteľ a učiteľka. Je výborné, že máme cenu Učiteľská osobnosť Slovenska, aby sme oceňovali ľudí, ktorí to robia, aby sa tí ľudia stávali vzormi a normami, ako to má vyzerať. A aby sme trochu menej hovorili o tom, čo všetko nejde, akí sú niektorí učitelia neschopní, ale skôr sa pozreli na to, čo nám ide. Čo tí dobrí učitelia s deťmi dokázali.
Zmeniť vzdelávanie učiteľov na vysokých školách bude asi tiež beh na dlhú trať.
Rýchlo sa nám asi nepodarí nič, ale ak chceme, aby nejaké zmeny vo vzdelávacom systéme nastali, tak musia byť kontinuálne. Najväčším problémom slovenských reforiem bolo, že vždy, keď prišiel nový minister školstva, tak si vymyslel vlastnú reformu. Preto je dobré, že aj súčasný minister nadväzuje na svojich predchodcov a neprišiel zase s nejakou novou galaktickou reformou, ale pokračuje v tom, čo tu už niekto začal. Zároveň je výborné, že spojí svoje peniaze z plánu obnovy, ktoré sú na túto reformu naviazané a tým pádom bude zabezpečená tá kontinuita.