Môže vaše telo vedieť, že niečo nie je v poriadku ešte skôr, než to zistíte vy sami? Podľa niektorých výskumov tento predpoklad nie je vôbec ďaleko od pravdy. Telo totiž dokáže cez jemné signály – ako zmeny v spánku, trávení či stravovacích návykoch – naznačiť, že sa v ňom niečo deje. Niekedy ide o zápal, inokedy o vážnejšie ochorenie, ako je rakovina či neurologická porucha.
O tom, ako si tieto signály všimnúť a čo nám vlastne hovoria, sme sa rozprávali s Jaromírom Škodom – klinickým psychológom, odborníkom na psychosomatiku a nadšencom pre prepájanie tela a duše. Sám hovorí, že telo je ako radar – zachytáva zmeny skôr, než sa premietnu do diagnózy.
Je naše telo schopné vnímať chorobu ešte skôr, než ju zachytí medicínska diagnostika? Ako sa to prejavuje?
Samozrejme. Je to pacient, ktorý ide za lekárom a na medicínsku diagnostiku, nie naopak. Zákonite je tak pacient ten, ktorý spozná, že je niečo v neporiadku ako prvý. Či už je to bolesť, nepohodlie, pozorovanie zmeny v telesnom schéme. Samozrejme, existujú aj choroby, ktoré sám človek nezachytí, pretože sú obvykle pod rozlišovacími schopnosťami našej psychiky. A naopak je naša psychika niekedy príliš dramatická a po silnejšej káve už zvažujeme, že bolesť hlavy určite súvisí s nádorom.
Alergia na lepok, laktózu, histamín či peľ? Dôvodom je často zanesené črevo - ROZHOVOR
Schopnosť odhaliť vznikajúcu chorobu výrazne závisí od schopnosti sebapozorovania – pokiaľ to nie je prehnané. Napríklad ženy majú v súvislosti s hormonálnym cyklom vyššiu toleranciu na zmeny telesnej teploty, zatiaľ čo muži tieto zmeny často vnímajú citlivejšie a dokážu skôr – a niekedy aj dramatickejšie – spozorovať prvé príznaky „nádchy“ a rozpoznajú tak niektoré choroby v sebe rýchlejšie.
Aké sú najčastejšie „tiché“ signály tela, ktoré ľudia ignorujú, ale ktoré môžu naznačovať začínajúce ochorenie?
Za signálne prejavy stresu možno považovať zmeny v trávení – vracanie a zmeny vo vyprázdňovaní. Ďalej zmena imunitnej odpovede – najskôr aktivácia a potom zníženie pri chronickej psychickej záťaži. A v neposlednom rade bolesti hlavy. Výraznými signálmi všeobecne sú behaviorálne zmeny, teda v správaní – predovšetkým zmeny spánku, ale neraz tiež v stravovacích návykoch.
Ako rozlíšiť bežnú únavu od tej, ktorá môže naznačovať zápal alebo inú poruchu v tele?
Kvalitatívne – únava z aktivity nie je únava z choroby. Taktiež z príčiny – keď som bežal maratón, je pravdepodobné, že súvisiaca únava je z behu. Keď mám zápal pľúc, môže to skôr byť v súvislosti s ním.
Únava samotná nie je dobré diagnostické vodítko. Podobne aj „depresia“ – znie to dramaticky, ale pre mňa ako klinického psychológa je to ekvivalent vyjadrenia „pacient je vyčerpaný“. To je síce dobré vedieť, ale nehovorí nám to nič o prvotnej príčine ani o reálnej prognóze.
Môžeme si začínajúcu chorobu všimnúť aj na zmenách spánku?
Áno. Dokonca v prvom rade. Drobné zmeny telesnej teploty reagujúce na patogén v tele ovplyvňujú kvalitu spánku a tak aj tendenciu k budeniu – skôr než prepuknú príznaky, často deň predtým opisujú ľudia farebnejšie sny – jednoducho si ich lepšie pamätajú, pretože ich spánok bol plytší.
Akú úlohu hrá intuícia alebo „vnútorný pocit“, že niečo nie je v poriadku? Môžeme sa naň spoľahnúť a ako ho odlíšiť od strachu?
Intuícia nesúvisí automaticky s vnútorným pocitom. Sú ľudia, ktorí intuíciu ovládajú, ale je ich málo. Cez ňu dokážu o svojom stave veľa vecí vycítiť, hoci nerozumejú jasne príčinám. Vnútorný pocit je viac o naladení sa na vnútorné procesy. Zvyčajne túto schopnosť máme všetci výraznejšiu než intuíciu.
Stále ste unavení? Možno vám chýba tento kľúčový prvok a ani o tom netušíte
Strach je zas trochu niečo iné, je to emócia, varianta úzkosti, ktorú dokážeme prepojiť s príčinou (často domyslenou). V psychosomatike najčastejšie dochádza k tomu, že klienti prichádzajú s chorobou, ktorú si nejako vysvetľujú, ale v podstate vnímajú ako príčinu niečo iné, než čo je reálne kľúčové. Naším cieľom je potom identifikovať, odkiaľ takpovediac vietor naozaj veje.
Je pravda, že dlhodobé potláčanie emócií alebo nepočúvanie tela môže viesť k chronickým ochoreniam? Ako to funguje?
Áno. Dlhodobé potláčanie emócií alebo ignorovanie signálov tela môže viesť ku chronickým ťažkostiam. V jadre ide o problém s emočnou reguláciou – ak je príliš slabá alebo naopak príliš silná, telo na to môže reagovať.
Bylinky pomáhajú tam, kde moderná medicína zlyháva: Pri otehotnení aj artritíde - ROZHOVOR
Ak je emočná regulácia nerozvinutá, človek si ju počas vyrastania neosvojil a nedokáže adekvátne reagovať na signály, ktoré telo prirodzene vysiela. Mozog napríklad pri ohrození spustí reakciu – zvýši sa tep, tlak, napätie svalov, hladiny kortizolu a adrenalínu, zmení sa nervová aktivita. Úlohou psychiky je tieto zmeny zachytiť a preložiť – v tomto prípade napríklad ako strach.
V schopnosti rozpoznať emócie sa však líšime. Ak ju človek nemá rozvinutú, nevie tieto telesné prejavy „prečítať“ – nerozozná ani základné pocity ako radosť, smútok či strach. Potom je to ako šoférovať auto bez znalosti dopravných značiek – skôr či neskôr dôjde k havárii. Tento stav sa nazýva „znížená mentalizácia“, v extréme až „alexitýmia“ – neschopnosť cítiť emócie alebo „disafektácia“ – keď si človek pamätá, čo sa stalo, ale nič pritom necíti.
Čo ak je emočná regulácia príliš silná?
Ak je emočná regulácia príliš silná, človek zvláda aj veľké stresy, pôsobí veľmi „adaptívne“ – ale súčasne si nevšíma napätie, ktoré sa hromadí v tele. Toto býva časté u úspešných, výkonných ľudí, ktorí okolo štyridsiatky začnú trpieť psychosomatickými problémami. Ich telo sa vplyvom veku mení a jednoducho prestane stíhať doterajšie tempo psychiky. Vtedy psychosomatické liečenie slúži ako spôsob, ako toto tempo spomaliť a znovu nastaviť rovnováhu.
Môže sa telo mýliť? Ako odlíšiť reálny signál od úzkostného prehnaného vnímania symptómov?
Telo sa nemýli – skreslenie prichádza zo strany psychiky, ktorá to robí zámerne. Cieľom nášho psychického systému totiž nie je byť šťastný, ale cítiť istý druh stability. Inými slovami – chceme mať pokoj. Ak je človek psychicky zdravý, prirodzene si veci trochu prikrášľuje – vidí sa optimistickejšie, prehliada ťažkosti, vyhýba sa nepríjemnému a príčinu problémov častejšie hľadá vo vonkajšom svete než v sebe.
Preto je pre nás znesiteľnejšia predstava telesnej poruchy než psychickej záťaže – bolesť vnímame ľahšie než utrpenie. Je bežné, že sa najskôr snažíme nájsť príčinu mimo seba – v infekcii, poruche orgánu či iných „viditeľných“ problémoch. Tak sme jednoducho nastavení a robí to väčšina ľudí. Až keď sú ťažkosti dlhodobé a opakované, začneme pripúšťať aj iné, hlbšie príčiny.
Práve preto nie je jednoduché rozlíšiť, či je signál z tela reálny, alebo ide len o skreslené vnímanie spôsobené úzkosťou. Na to slúži odborné hodnotenie – aj preto vznikli samostatné odbory ako psychiatria a klinická psychológia. Tie sa v zásade zaoberajú jednou jedinou otázkou: „Je toto ešte normálne?“
Ako môže moderná medicína spolupracovať so psychosomatikou pri včasnom zachytávaní chorôb?
Psychosomatika je prirodzenou súčasťou modernej medicíny – napríklad v Nemecku je súčasťou lekárskej atestácie už viac než 50 rokov, v Česku existuje ako nadstavbová špecializácia (atestácia).
V praxi sa najskôr vždy rieši somatická (telesná) príčina – napríklad pri bolestiach na hrudi sa musí najprv vylúčiť infarkt. Až keď sa nenájde jasná telesná príčina, nastupuje multidisciplinárna spolupráca – lekár pracuje spoločne so psychológom, psychiatrom, fyzioterapeutom alebo psychoterapeutom.
Ak ani to nestačí, nasadzuje sa intenzívnejšia, tzv. multimodálna liečba – kombinujú sa medicínske, psychologické aj sociálne prístupy. Napríklad pri pacientovi s Crohnovou chorobou lekár rieši fyzickú stránku, zatiaľ čo psychológ pomáha spracovať emócie, ktoré môžu ovplyvňovať závažnosť prejavov ochorenia.
Pojem psychosomatika sa často zneužíva, ako rozpoznať podvodníka?
Nakoniec, pojem psychosomatika sa často zneužíva. Najjednoduchší spôsob, ako spoznať podvodníka je, že prekračuje svoje kompetencie – napríklad lekár bez vzdelania robí psychoterapiu, psychológ zasahuje komentárom do medikácie atď.
Moja najobľúbenejšia definícia psychosomatického pacienta je preto praktická – psychosomatický pacient je ten, o ktorého sa s kolegami z medicíny preťahujeme, ale ani jedna strana sama o sebe nestačí na liečenie choroby.
