11. marca 2011 oznámila nemecká kancelárka Angela Merkelová, že krajina mení svoj energetický kurz od jadrovej energie smerom k využívaniu obnoviteľných zdrojov energií. Od tohto historické dátumu však podľa internetového magazínu www.spiegel.de dosiahla len veľmi obmedzený posun.
Berlín zaplatil miliardy eur na ceste za touto fantastickou myšlienkou, avšak výsledky sú podľa tohto online magazínu len vágne a Nemecko podľa ich slov možno nestihne splniť ani dané klimatické sľuby.
Nádherná predstava
Nemecké federálne ministerstvá, agentúry, výbory, komisie, rady a rôzne ich skupiny, ktoré v súčasnosti zamestnávajú 675 ľudí pracujúcich na realizácii zelenej budúcnosti. Takúto realitu reprezentuje 22. apríl 2019, ktorý v Nemecku pripadol tento rok na Veľkonočný pondelok. V ten deň sa celá krajina ponorila do krásneho slnečného rána a jasné počasie vydržalo až do večera. S prispením vetra, ktorý roztočil obrovské veterné turbín po celom území, sa ukázal výborný výsledok.
Už pri západe slnka bolo zrejmé, že v tento skvelý deň nebolo potrebné ani jedno vydýchnutie skleníkových plynov, pričom obnoviteľné zdroje spoločnými silami vyprodukovali 56 gigawattov elektrickej energie. Takéto množstvo bolo takmer postačujúce na pokrytie celkových energetických potrieb štvrtého najväčšieho priemyselného národa na svete. Tento stav však trval len jeden deň.
Súčasná realita
Na druhý deň bolo sychravo a zamračené, pričom väčšina produkcie elektrickej energie pochádzala zo spaľovania uhlia. V Nemecku sa ešte stále nachádzajú milióny ropných a plynových zásobníkov a ulice sú pokryté vozidlami poháňanými dieslovými a plynovými motormi. Vízia o novom zelenom sne sa zrodila pred ôsmimi rokmi 11. marca 2011 ako reakcia na zemetrasenie, ktoré následne vyvolalo ohromné vlny tsunami a zničilo japonskú jadrovú elektráreň Fukušima. Katastrofa priviedla nemeckú kancelárku a jej vtedajší kabinet k historickému rozhodnutiu odstaviť z chodu nukleárne elektrárne v Nemecku.
Skvela myšlienka však postupom času akoby na pol ceste uviazla. Analytici zo spoločnosti McKinsey sledujú nemecký klimatický plán s názvom „Energiewende“ už od roku 2012 a ich posledná správa poukazuje na to, že krajina je ďaleko od svojich pôvodne stanovených cieľov v tejto oblasti. Tamojší Federálny dvor audítorov je s ohľadom na chybu v tejto politike oveľa priamejší. Federálny audítori hovoria o 160 miliardách eur minutých na realizáciu cieľov v uplynulých piatich rokoch. Podľa prezidenta Federálneho dvora audítorov, Kaya Schellera, sú celkové výdavky extrémne neprimerané dosiahnutým výsledkom. Podľa jeho slov môže táto masívna chyba napokon vyústiť v nedôveru voličov.
Nepremenené prísľuby
V decembri 2015 podpísala nemecká kancelárka Parížsku dohodu o klimatických zmenách, kde sa zaviazala prispieť svojou časťou k spomaleniu globálneho otepľovania. Odvtedy už prešli viac ako tri roky a takmer nič sa neudialo. Podľa magazínu Spiegel je Nemecko v súčasnosti viac zamestnané diskusiou o náraste migrácie, ktorá zatlačila politiku klimatických zmien do úzadia.
Na summite G-8 v severnom Nemecku v roku 2007 kancelárka naznačila, že jej je sympatická myšlienka, ktorá hovorí o tom, že každá osoba na Zemi by mohla vyprodukovať len určité množstvo emisií CO2. Táto vízia je revolučná, avšak aj ona ostala doposiaľ len vo forme slov a nič konkrétne sa v tejto veci neudialo. Ešte skôr, už v roku 1997 uviedla nemecká kancelárka pre magazín Der Spiegel, že pokiaľ ide o znižovanie emisií CO2, osobná doprava je jedným z najväčších problémov, pričom to isté by bolo možné skonštatovať aj v súčasnosti.
Najväčšia chyba
Ako sa pomaly blíži ku svojmu koncu funkčné obdobie Angely Merkelovej, podľa magazínu Spiegel sa javí ako jej najväčšia chyba, že urobila len veľmi málo vo veci posunu klimatickej politiky, a to aj napriek skutočnosti, že táto záležitosť ju sprevádzala už od počiatku jej politickej kariéry. Napriek tomu sa však podarilo Nemecku zaviesť termín „Energiewende“ do globálneho slovníka a tento pojem je v praxi používaný častejšie ako termíny detská škôlka či dovolenkové cestovanie a zrejme sa stal inšpiráciou pre iných, ktorý ho dokázali pretaviť aj do reality.
Napríklad Holandsko, ktoré bolo dlho považované za najväčšieho dodávateľa zemného plynu do Európskej únie, sa rozhodlo úplne ukončiť produkciu fosílnych palív do desať rokov a využívať potrebnú infraštruktúru pre plyn z veternej energie (P2G technológia). Do šiestich rokov od prijatia uvedeného opatrenia tam už zároveň nebudú môcť jazdiť vozidlá so spaľovacími motormi. Ďalším dobrým príkladom je Švédsko, ktoré má najvyššiu daň za emisie CO2 – 120 eur za tonu. Toto opatrenie podnecuje ľudí a organizácie v tejto severskej krajine, aby sledovali kúrenie a spotrebu energií pri jazde či na pracoviskách. Daň bola po prvýkrát predstavená v roku 1991, kedy sa diskusie v Nemecku ešte len začali. Podobný trend prechodu k zelenej budúcnosti však možno sledovať aj v USA, ktoré sa postupne presúvajú od uhlia k zemnému plynu. Podľa magazínu Spiegel tak možno vidieť postup všade okrem samotného rodiska revolučnej vízie.
