Aj napriek vrcholiacej „uhorkovej sezóne“ sa v slovenskej energetike predsa len niečo deje. Počas ostatných horúcich letných dní pokračovala tichá vojna medzi Slovenskými elektrárňami a štátom. Dokonca sa nabaľovala.
Slovenské elektrárne, ktoré ovláda talianska skupina Enel, stále nevedia „prežuť“, že musia platiť za prístup do elektrizačnej sústavy, keďže regulačný úrad zaviedol takzvaný G-komponent. Vďaka tomu síce majú klesnúť pre spotrebiteľov ceny elektriny, ale pre výrobcu elektriny to znamená výdavky navyše. Slovenskí sudcovia sa už s najväčšou pravdepodobnosťou môžu tešiť na ďalšiu robotu.
Zbrane medzi elektrárňami a vládou neutíchli ani v prípade dostavby tretieho a štvrtého bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Vládny kabinet stále nechce dať svojim zástupcom v predstavenstve Slovenských elektrární pokyn, aby konečne zdvihli ruky za schválenie dodatočného navýšenia rozpočtu na dostavbu mochoveckých blokov. Minulý týždeň síce valné zhromaždenie aj s potrebnými hlasmi štátnych zástupcov odkleplo na dostavbu dodatočných 260 miliónov eur, stále však chýba vyše 500 miliónov eur. Vláda zatiaľ svoj postoj v tejto otázke nejako presne nevysvetlila. Čo je dosť čudné, lebo dostavba Mochoviec sa neschválením ďalších prostriedkov môže znova oneskoriť. A to sa pánovi premiérovi Robertovi Ficovi, teda aspoň podľa jeho medializovaných výstupov, veľmi, ale veľmi nepáči.
Druhá vláda Roberta Fica prostredníctvom svojho ministra hospodárstva Tomáša Malatinského nenápadne otvorila aj ďalší vojnový front s talianskym Enelom, ktorý drží v elektrárňach 66-percentný podiel. Malatinský minulý týždeň v rozhovore pre denník Pravda uviedol, že vláda bude od talianskeho investora žiadať doplatenie sumy za privatizáciu Slovenských elektrární. Podľa neho suma vo výške zhruba 840 mil. eur, za ktorú Enel pred vyše siedmimi rokmi kúpil slovenského výrobcu elektriny, je nízka. Bez hlbšej analýzy a s laickým pohľadom sa dá s týmto názorom súhlasiť. Čo sa však zmenilo od roku 2009? Vtedajší minister hospodárstva prvej Ficovej vlády Ľubomír Jahnátek totiž navrhoval vládnemu kabinetu v tejto otázke schváliť takzvaný „nulový variant“. Čiže štát by od Enelu nežiadal žiadny doplatok za predaj elektrární, a na oplátku by sa taliansky investor vzdal nároku na vrátanie prostriedkov z privatizačnej sumy. Taliani si totiž mysleli, respektíve ešte stále myslia, že za elektrárne zaplatili viac ako mali. Všetci s tým vtedy súhlasili, len vládna Slovenská národná strana mala výhrady, a tak to schváliť do konca volebného obdobia nestihli.
Enel podľa všetkého prebral úlohu energetického nepriateľa štátu. Stal sa tak nástupcom po dvoch bývalých zahraničných akcionároch Slovenského plynárenského priemyslu, spoločností E.ON Ruhrgas a GDF Suez. Tí nenašli u premiéra Fica po celý čas svojho pôsobenia na slovenskom energetickom trhu žiadnu priazeň, boli energetickým nepriateľom číslo jeden. Nakoniec sa rozhodli slovenský trh opustiť, aj keď netvrdím, že boj s vládou Roberta Fica bol hlavným a jediným dôvodom, keď dôvodom vôbec bol.
To, že súčasný predseda vlády potrebuje niekoho na súboj zvádzaný najmä na mediálnom poli, je už dlhšie známe. Prečo si tentoraz vybral talianskeho investora si však môžeme len domýšľať. Pri krčmových rečiach sa napríklad šepká, že Rusi plánujú znova obsadiť Slovensko. Tentoraz nie tankami, ale hrúbkou svojich peňaženiek. A vraj majú eminentný záujem aj o Slovenské elektrárne. Vládny boj s Enelom ho má „nakopnúť“, aby si aj tento zahraničný investor zbalil svoje kufre. Konšpiračná teória? Možno. Nechajme sa prekvapiť.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
