Vysoké ceny energií sú systémový problém pre Európsku úniu ako celok, jednoducho nemáme klasické zdroje energií ako je ropa, plyn, fosílne paliva, na ktorých bol energetický systém doteraz založený.
„Netreba nejakú veľkú analýzu, aby sme vedeli, že keď človek musí niečo dovážať, tak tie ceny sú pre neho oveľa vyššie,“ skonštatoval generálny riaditeľ Rady Európskej únie pre dopravu energetiku životné prostredie a vzdelávanie Peter Javorčík v rozhovore s Miroslavom Wlachovským v podcaste Okno do sveta.
Ruský plyn už možno pre EÚ nebude „fuj“. Čo prispieva k úvahám o jeho „comebacku“? - VIDEO
Javorčík hovorí, že dlhodobým riešením je nezávislosť od týchto zdrojov energií a budúcnosť je mať energetický mix založený na obnoviteľných zdrojoch – vietor, slnko, voda spolu s jadrovou energetikou. „Tam je tiež závislosť na zdrojoch, na uráne, ale je to neporovnateľné so súčasnou závislosťou na rope a plyne,“ dodáva.
Nachádzame sa podľa Javorčíka v období, kedy starý svet založený na fosílnych palivách odumiera, ale ten nový, s energetickým mixom založeným na obnoviteľných zdrojoch a jadre, tu ešte nie je. .
„Je to miesto, ktoré treba prekonať… Je to ale beh na dlhé trate, nie je to na rok či dva, realitou to bude možno o 10, 20 rokov,“ dodal špičkový slovenský euroúradník.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- ako sa zmenilo slovenské vnímanie Európskej únie
- ako sa za rok a pol znížil podiel ruského plynu v Európe
- či je dnes plyn z Ruska zásadne lacnejší ako z iných z krajín
- či má Slovensko horšie ceny plynu ako iné Európske krajiny
- ako sa zmenil pohľad na Green Deal
- prečo Slovensko prestalo dobiehať priemer únie a uviazlo v pasci stredného príjmu
- či môže z eurofondov profitovať slovenský obranný priemysel
MW: Čo ťa vlastne priviedlo v diplomacii? Akú si mal motiváciu?
PJ: Môj pôvodný background je strojné inžinierstvo, ale to som nikdy nerobil, lebo ku koncu štúdia prišla nežná revolúcia, otvorili sa nové horizonty a perspektívy. Keď som robil záverečnú prácu na Slovenskej vysokej škole technickej, tak jedno ráno som si šiel kúpiť noviny. Vtedy sa ešte chodili kupovať noviny do stánku.
A bol tam malý inzerát, že sa otvára ústav medzinárodných vzťahov na Univerzite Komenského s cieľom vychovať novú generáciu ľudí, ktorí budú schopní komunikovať so svetom. Nebola to vyslovene špecifická príprava diplomatov. Tak som sa tam prihlásil, prijali ma a nastúpil som do prvého ročníka nového štúdia.
No, kde bola tá motivácia? Vždy ma zaujímali veci okolo nás. Môj otec učil na univerzite, ktorú vtedy založili v Nigérii. Takže nejaký čas som strávil tam. Človeku sa trochu otvorí obzor, napáchne tým, že chce spoznávať svet, a to ho vedie na určitú koľaj.
Práve štúdium medzinárodných vzťahov sa mi zdalo ako zaujímavá nová perspektíva, tak som sa na to dal. Potom bol už sled udalosti pomerne rýchly. Rozpad Československa, vytvorilo sa nové ministerstvo zahraničných vecí a jedného dňa sme všetci spolužiaci ocitli práve tam.
V podstate od nástupu na ministerstvo si sa venoval európskym záležitostiam. Bol si pri všetkých kľúčových veciach, ktoré sa týkali európskej integrácie. Prečo ťa zaujala práve európska integrácia?
Keď sme nastúpili na ministerstvo zahraničných vecí, tak sme s Rasťom Káčerom ako elévi išli na odbor analýz. A bolo si treba nejak rozhodiť agendu. Tak sme sa dohodli, že Rasťo bude robiť tie bezpečnostné veci a ja skôr tie európske veci. A v tejto oblasti som ostal na nasledujúcich už vyše 30 rokov. Prešiel som všetkými možnými funkciami, ktoré slovenský diplomat môže mať.
A prečo človek vydrží v tejto agende je naozaj to, že je dynamická, stále sa meniaca. A možno pre mňa osobne to boli výzvy, ktoré stáli pred nami. Tá možno najväčšia a prvá, bol vstup. Bol som pri rokovaniach o vstupe, ako koordinátor pre negociácie na ministerstve. Ďalej vstup do Schengenu, eurozóny v rokoch 2007-2009. Ďalšou výzvou bolo predsedníctvo v roku 2016. Čiže človek stále nachádzal niečo, čo ho poháňalo dopredu, chcel byť pritom a chcel prispieť k tomu, aby Slovensko obstálo.
Minulý rok sme si pripomenuli si 20. výročie vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Ako hodnotíš dve dekády slovenského členstva? Čo sa nám podarilo a čo sa nám nepodarilo? A kam sa posunula únia a posunula sa dobre?
Rozdelil by som to na dve fázy. Prvá spojená so vstupom, hneď po vstupe a napĺňaním tých výziev. Čiže taká fáza entuziazmu nielen pre ľudí, ktorí s tým robili, ale aj pre celú spoločnosť. Lebo najmä v období okolo vstupu a v nasledujúcich rokoch sa Slovensko naozaj veľmi posunulo. Euro bola tiež veľká výzva. Stále som presvedčený, že to bol veľmi dobrý krok a nezdá sa mi, že by to niekto, ani po rokoch, spochybňoval.
Ale tá druhá fáza, možno posledných osem, desať rokov je skôr obdobím prehlbujúceho sa skepticizmu. Možno je to aj tým, že sme v únii, berieme to ako samozrejmosť. Nie ako niečo, čo si bolo treba vybudovať a vybojovať, lebo najmä začiatky európskej integrácie neboli na Slovensku vôbec ľahké. Možno nám to zovšednelo. Je to aj celkový trend. Únia prechádza dosť značnými výzvami. Naozaj sa niekedy aj fundamenty otriasajú. Bohužiaľ sme na to naskočili a ten skepticizmus a spochybňovanie toho, čo nám únia priniesla, tu je.
Ten populizmus je citeľný a pre neho je charakteristické aj to, že sa zaoberá tým, čo je tu a teraz a nemyslí veľmi strategicky dopredu a na dlhodobé štátne záujmy.
Z môjho pohľadu nám EÚ umožnila boxovať nad našu váhovú kategóriu. To sa nedá spochybniť, na to je množstvo dôkazov. Človek to aj cítil, keď ťa rokoval v tretích krajinách, že inak k tebe pristupujú, keď si z EÚ. Hneď to má inú váhu, iný pocit.
Dnes, ak nerátam eurokomisára Maroša Šefčoviča, tak ty si vlastne si najvyššie postavený Slovák v európskych inštitúciách. Si generálny riaditeľ pre dopravu, energetiku, životné prostredie a vzdelávanie v Európskej rade. Čo to konkrétne obnáša? Čo robíš? S kým sa radíš? Koho riadíš? Kto formuje tvoju agendu?
Vrátim sa k tým motiváciám a prečo som, kde som. Spomenul som, že som za tých pomaly 30 rokov v slovenskej diplomacii prešiel celú škálu pozícií, ale už sa nebolo kde posunúť, ak človek nechcel ísť do Európskeho parlamentu a ísť do politiky, čo naozaj nebol môj cieľ.
Takže taký logický krok bolo posunúť sa do európskych inštitúcií. Prešiel som výberovým konaním, no a už piaty rok som generálnym riaditeľom pre pomerne širokú technickú oblasť, keď sa povie doprava alebo energetika. Ale za tým je veľa politiky a je to častokrát o konkrétnych, dennodenných veciach, ktoré ovplyvňujú život ako ľudí v únii a samozrejme na Slovensku.
Našou úlohou je podporovať Európsku radu a najmä rotačné predsedníctvo EÚ, ktoré je teraz v Poľsku a od 1. júla budeme mať dánske predsedníctvo. Čiže počas toho pol roka, ako keby sme sa stávali súčasťou toho tímu predsedníctva.
No a potom konkrétne, keď je rokovanie ministrov alebo veľvyslancov, ja sedím vždy vedľa daného ministra alebo veľvyslanca predsedníckej krajiny a pomáham alebo asistujem jednak počas toho samotného mítingu, ale taká skrytejšia úloha moja aj mojich kolegov je radiť, ako uchopiť niektoré témy, ako dosiahnuť kompromis medzi 27 krajinami.
Vždy je to politické rozhodnutie, ale my sme tí trošku z pozadia, ktorí radia, majú určitú skúsenosť, inštitucionálnu pamäť a vedia napomôcť tomu, aby tá dvadsaťsedmička dospela ku kompromisu.
Zároveň pomáhame predsedníctvu pri takzvaných trialógoch, to znamená diskusiách a negociáciách s Európskym parlamentom a Európskou komisiou, keď treba uzavrieť nejakú európsku legislatívu. Čiže ten kľúčový cieľ, hlavne v mojom portfóliu, je posúvať dopredu legislatívny proces.
Poďme k tomu tvojmu portfóliu, poďme k energetike. Jedna z hlavných výziev Európskej únie v ostatných rokoch je dostupnosť energií a vysoká cena energií v porovnaní s inými významnými svetovými hráčmi.
Keď sa hovorí o konkurencieschopností, tak sa veľmi často dáva do popredia to, že ceny energii v USA alebo v Číne sú násobne nižšie, ako my máme v Európe. Ako sme sa k tomu prepracovali, že máme tak vysoké ceny energii a čo s tým vieme robiť?
Toto je systémový problém pre EÚ ako takú. Jednoducho nemáme tie klasické zdroje energií ako je ropa, plyn, fosílne paliva, na ktorých bol energetický systém doteraz založený. Ropu a plyn musíme dovážať. Spojené štáty majú vlastné zásoby a sú momentálne veľkým exportérom. Netreba nejakú veľkú analýzu, aby sme vedeli, že keď človek musí niečo dovážať, tak tie ceny sú pre neho oveľa vyššie.
Treba povedať, že v rovnakej situácii ako my, sú aj napríklad iní konkurenti, Japonsko, Kórea, ktorí tiež nemajú tie zdroje. A keď si pozrieš vývoj cien u nás a v týchto krajinách, tak je rovnaký. Čiže voči nim túto konkurenčnú nevýhodu nemáme, ale voči Amerike jednoznačne.
Voči Číne tiež. Tá síce nemá zdroje, ale jej ekonomika je založená na inej báze. Celý systém manažmentu cien energii je iný, postavený na riadení štátom. Takže ceny sú nižšie, aj keď stále vyššie ako majú Američania.
To by sme mohli zmeniť úplne zásadnými zásahmi do regulácie, ale touto cestou ísť nechceme, lebo by sa nám to z dlhodobého hľadiska vypomstilo. Dlhodobé riešenie je byť nezávislí od týchto zdrojov energií. Budúcnosť je mať energetický mix založený na obnoviteľných zdrojoch. Vietor, slnko, voda spolu s jadrovou energetikou. Tam je tiež závislosť na zdrojoch, na uráne, ale je to neporovnateľné so súčasnou závislosťou na rope a plyne.
Čiže momentálne sa nachádzame v období, kedy starý svet založený na fosílnych palivách odumiera, ale ten nový, s energetickým mixom založeným na obnoviteľných zdrojoch a jadre tu ešte nie je. Je to miesto, ktoré treba prekonať. Ale je to beh na dlhé trate. Nie je to na rok, na dva, realitou to bude možno o 10, 20 rokov.
Ale problémy konkurencieschopnosti, problémy priemyslu, tie sú tu, bohužiaľ, dnes. Naozaj v Európe potrebujeme reštart európskeho priemyslu. Keď sa pozrieme na jednu z hlavných krajín Európy, Nemecko, tak nie je v úplne najlepšom stave. Sami si strelili trošku do nohy, keď sa tak veľkoryso vzdali jadrovej energie a spoľahli sa, že to doriešia plynom.
No a potom prišla kríza s Ruskom a weaponizácia energetiky. Energetická závislosť Európy na ruských zdrojoch energie začala byť Rusmi využívaná ako geopolitický nástroj a zbraň. Čo s tým vieme robiť? Naozaj sa vieme zbaviť závislosti na ruských fosílnych energetických zdrojoch?
Jednu z príčin, prečo sme tam, kde sme, si pomenoval. Rozhodnutie Nemecka zavrieť po Fukušime jadrové elektrárne, viedlo k zvýšeniu importu fosílnych palív a k iniciatívam ako Nord Stream, ktoré mnohí, aj vrátane Slovenska, sme veľmi kritizovali.
Ale to už je za nami a myslím, že sami Nemci si uvedomujú, že spravili chybu. Nechcem citovať Pelíšky, ale je to asi v tomto kontexte.
No a naozaj treba mať tú dlhodobú víziu o energetickom mixe, ktorá nás zbaví závislosti, ale je to beh na dlhé trate. Medzi tým budeme závislí. Čo týka importov, veľká časť sa zmenila po napadnutí Ukrajiny Ruskom. Stále je platný záväzok odpojiť sa od energetických zdrojov z Ruska. Za rok a pol sme znížili podiel ruského plynu zo 45 na 15 percent.
Tomu na začiatku v podstate nik neveril, ale bolo to možné.
Zaplatili sme za to síce. Ceny energií boli vysoké a energetická kríza v roku 2022 bola veľká. Ale z dlhodobého hľadiska to bol správny krok. Má to svoje zjavné limity, lebo za posledný rok sa dovoz energetických surovín, hlavne plynu, z Ruska stabilizoval a narástol. To je predmetom silných diskusií v Bruseli a čaká sa aj na návrh zo strany komisie, ako v dohľadnej dobe túto závislosť odstrániť úplne.
Ale je to silne politická a dosť kontroverzná téma. Treba si uvedomiť, že každé odpojenie zdroja vedie k zníženiu ponuky a tlaku na ceny. Čiže v rámci tejto diverzifikácie treba byť trošku opatrný, aby to nespôsobilo nárast cien, čo bude mať negatívny vplyv na konkurencieschopnosť.
Ale je dôležité mať tú politickú ambíciu a ísť v tom smere, aby sme sa od ruských zdrojov odpojili.
Ja by som sa na to pozrel aj z pohľadu Slovenska, lebo my sme špecifickí. Sme tranzitná krajina, trošku sme aj profitovali z toho, že ten tranzit vedie cez nás. Zároveň sme v tej diverzifikácii mohli byť niekde inde, ak by sme sa jej od začiatku venovali s väčšou intenzitou, povedzme ako napríklad náš severný sused, ktorý tú ruskú hrozbu vnímal intenzívnejšie.
Akým spôsobom vieme nahradiť tie ruské suroviny a diverzifikujeme dostatočne? Ako je na tom Slovensko? Daj si zase na chvíľu tie slovenské topánky.
Samozrejme, tieto veci človek rieši z európskeho pohľadu, ale odniekiaľ prišiel, takže záujem o to, aké to má dopady na Slovensko a aká je slovenská politika, mám stále v sebe. Keď to zhrniem do jednej vety, otázka diverzifikácie je v princípe politická otázka. Inými slovami, keby sme chceli diverzifikovať, tak technicky to nie je až taký problém. Jednoducho tie zdroje sú.
Otázne je samozrejme, do akej miery sme ochotní za to zaplatiť o niečo viac. Ten ruský plyn bol o niečo lacnejší. Aj keď, čo mám informácie, tak viac menej cena plynu, či ho dovezieme momentálne z Kataru alebo zo Spojených štátov, alebo či cez Turkstream, tou južnou vetvou, dovezieme ruský plyn, tak nejaký veľký cenový rozdiel tam nie je.
Jednoducho, to, čo bolo kedysi, že tam bol nejaký, nazvem to discount, tak to zmizlo spolu s vojnou na Ukrajine a potom aj zastavením toku plynu cez Ukrajinu.
Pre Slovensko je to naozaj skôr otázka poplatkov za tranzít, ktoré asi neboli malé. No ale to jednoducho od nás nezávisí a tá situácia je oveľa viac vplyvná externými faktormi ako našou vôľou, či chceme alebo nechceme byť tranzitnou krajinou.
Jasné, niekto to od nás musí odoberať.
Inými slovami, diverzifikovať vieme, možno to bude o niečo drahšie, ale nie o veľa. Spomenul si susedov, ktorí sú vo veľmi podobnej situácii, Poliaci alebo Balti už neodoberajú z Ruska nič. Lebo jednoducho si dali politickú prioritu a boli ochotní investovať do nezávislosti od ruského plynu.
Možno trošku rozmýšľali s predstihom. No ale my sme teraz v tejto konkrétnej situácii. Vie nám EÚ a Brusel nejakým spôsobom pomôcť riešiť cenovú dostupnosť energií na Slovensku? Je tam nejaký kompenzačný mechanizmus?
Slovensko má stále výnimku na dovoz ruskej ropy. V podstate dohoda bola, dajme Slovensku čas na to, aby si technologicky upravili svoju rafinériu, ktorá je nastavená na ruskú ropu a nie na tú, ktorá prichádza z arabských krajín alebo z Ameriky.
Čo sa týka plynu, tak kde Brusel môže pomôcť, je iniciatíva spoločných nákupov plynu. Idea bola, keď sa dáme do kopy viacerí, tak budeme asi vedieť vyrokovať lepšie ceny plynu z Ameriky, z Kataru, z Alžírska či z iných zdrojov. Takže aj toto je určitý nástroj, ale poviem otvorene, je pomerne limitovaný. Lebo Brusel nebude nakupovať plyn a potom ho distribuovať, ide len o to vytvorenie platformy pre firmy, aby sa vedeli spájať a nakupovať spoločne, lebo je pre nich výhodnejšie, ako ísť napriamo.
Náš SPP je pomerne agilná firma, ktorá sa dobre orientuje na svetových trhov, aby zabezpečila zdroje za relatívne dobré ceny alebo za ceny, ktoré sú bežné pre ostatných. Čiže nemyslím si, že by Slovensko bolo v rámci EÚ znevýhodnené vyššími cenami. Budú rovnaké ako sú pre Rakúšanov alebo Francúzov.
Treba si uvedomiť, že plyn je globálny trh. Samozrejme, Amerika má vlastné zdroje. Ale čo sa týka Európskej únie, tak sa obchoduje na európskej burze TTF v Holandsku. A to diktuje viac menej ceny kontraktov na plyn pre všetkých.
Samozrejme, platí sa potom za tranzit, takže keď ste na konci rúry, tak platíte o niečo viac. Ale nie je to až také zásadné, že by nás to dramaticky znevýhodňovalo proti ostatným.
Boli tu ale sťažnosti, že energie, ktoré k nám prúdia cez Nemecko, zaťažili Nemci vysokými poplatkami. To nebolo úplne fér v rámci diverzifikácie, že ešte na tomto chceli zarobiť.
To je pravda. Ale aj o tom je ten rámec, ktorý máme v Európskej únii. Tí, na ktorých to malo dopad, Rakúšania, Česi, my, Maďari, protestovali. Vďaka tomu, že tu bol v rámci EÚ nástroj, a aj komisia, nazvem to tak, išla po Nemcoch, tak to zrušili. Aj vďaka tomu, že komunikujeme v rámci EÚ, sú nástroje na to, aby vznikol tlak a Berlín zrušil opatrenie, ktoré bolo proti pravidlám vnútorného trhu a do značnej miery ohrozovalo energetickú bezpečnosť iných krajín.
Poďme k tomu druhému portfóliu, doprave. Čo riešite, čo sú výzvy v doprave na európskej únii, na úrovni európskej únie? Čo tam riešite?
Doprava je také technickejšie, možno menej viditeľné portfólio, ako energetika, ale nie je menej zaujímavé alebo dôležité. Veľkou výzvou je samozrejme dekarbonizácia dopravy.
Ak sa pozrieš na jednotlivé sektory, ako sa zbavujú uhlíka, tak pomerne ďaleko sme v energetike. Minulý rok klesli emisie v EÚ celkovo o 3 % v EU, ale bolo to hlavne vďaka poklesu produkcie uhlíka v rámci energetiky a priemyslu.
V doprave sú emisie rovnaké, alebo dokonca aj vyššie. Máme tu slávny cieľ prestať s výrobou aut so spaľovacím motorom do roku 2035. Opäť je to beh na dlhé trate, lebo tie autá so spaľovacím motorom tu budú minimálne do roku 2050 a ešte trošku dlhšie.
Je to oveľa širšia a politicky extrémne citlivá téma. Nie je to len o cestnej doprave, ale aj o leteckej a námornej doprave, ktoré sú tiež silnými emitentmi. Čiže tuto je celý rámec, ako sa dopracovať k tomu, aby bola doprava z dlhodobého hľadiska bezuhlíková.
To znamená aj dostať viac tovarov, ale aj ľudí z ciest na železnice. Na to opäť treba obrovské investície. Až tak sa to nedarí, napríklad čo týka tovarov, tak ten podiel železníc nerastie, za posledné roky je veľmi stabilný. Hoci ciele boli iné. Je to ovplyvnené aj tým, že železničná infraštruktúra, aj keď je v Európe veľmi dobrá, nie je tak flexibilná, aby človek vedel všetko z bodu A do bodu B premiestniť železnicou. Takže tie nákladné autá a kamióny tu budú.
Skôr ide o to, ako dospieť k tomu, aby kamióny tiež prešli na elektrinu, na vodík a na iné zdroje energii.
Druhou dimenziou je bezpečnosť dopravy. Teraz sme mali negociáciu s Európskym parlamentom o vodičákoch. Ide o to, aby boli tu určité spoločné pravidlá a podmienky na vydávanie vodičských preukazov a zároveň aby, ak niekto spraví nejaký zásadný dopravný priestupok v inej krajine, aby bola možnosť mu odobrať vodičák v tej krajine, ktorá ho vydala. Tá vymožiteľnosť je zatiaľ veľmi otázna. Možno to pre občana nie je až také lákavé, lebo samozrejme bude postihnuteľný za priestupok v inej krajine, ale z hľadiska celkovej bezpečnosti dopravy je to pomerne dôležitý nástroj.
Poďme k veľkej téme, ktorou dnes Európa žije – konkurencieschopnosť. Vyšli tie dve správy Maria Draghiho a Enrica Lettu o zaostávaní Európy. Do toho je v Európe veľká debata o tom, že či nás nespomaľuje Green Deal, na ktorý veľa politikov nenájde pekného slova.
Je ten Green Deal naozaj taká brzda konkurencie schopností? A ak to tak je, tak dá sa nejakým spôsobom upraviť, alebo dokonca zastaviť?
No momentálne v Bruseli nik nehovorí o Green Deale, lebo sa to stalo takým nie úplne populárnym slovom.
Ale v tom období 2019-2024 to bol hlavné slovo.
Tá politická atmosféra sa veľmi zmenila. Je to už trošku maskované v tom, že sa hovorí skôr clean a nie green, ale do veľkej miery je to to stále o dekarbonizácii. Ale sú dva pohľady na to, či je to prekážkou, alebo problémom pre konkurencieschopnosť.
Jedná z nich je, že áno, lebo je tam určitá cena uhlíka, čo samozrejme zdražuje výrobu závislú na fosílnych palivách. Takže tie tradičnejšie priemysly trpia, alebo musia prejsť naozaj zásadnou technologickou zmenou.
Momentálne si už asi každý priznal, že to nebol najlepší prístup, keď sa hľadelo len na tie zelené ciele. Takže teraz je to o tom vyvážiť tie zelené ciele, nazvime to čistou ekonomikou, a konkurencieschopnosť. A to je trošku zložitejšia otázka.
Takže sú rôzne iniciatívy ako nastaviť napríklad rámec štátnej pomoci, tak, aby sme boli trošku otvorenejší tomu podporiť priemysel, ktorý prechádza touto zásadnou konverziou. Tie pravidla boli veľmi limitované, a teraz sa do značnej miery otvárajú.
Samozrejme, vytvára to ďalšiu otázku, že ten, kto má na to podporovať verejnými prostriedkami, tak bude na tom lepšie ako ten, kto má hlbšie do vrecka.
To neznie pre Slovensko veľmi dobre.
Presne tak. Určitým nástrojom, ako financovať tú konverziu, je napríklad európsky rozpočet. Potom záleží na šikovnosti krajín vedieť čerpať prostriedky aj na takýto typ projektov. Čiže týmto smerom sa ide. Trošku problémom je to, že tie európske zdroje tiež sú limitované, nie sú bezodné a treba o ne aj zabojovať.
Nechcem komentovať aktuálnu americkú situáciu, ale vrátim sa k tomu, čo bolo za Bidena – Inflation Reduction Act, kde Američania za pomerne veľmi krátku dobu boli schopní dať na stôl obrovský balík peňazí na podporu priemyselných odvetví, ktoré prechádzali konverziou.
Európa bohužiaľ nemá až takú kapacitu, aby toto vedela spraviť v takej miere, ako Američania pred tými niekoľkými rokmi.
To, že európsky rozpočet má svoje limity a nie je bezodný, si často neuvedomujeme. Čím je ten európsky rozpočet vlastne tvorený?
Hovoríme o jednom percente HDP celej Európskej únie, to by mal byť európsky rozpočet. To, ako sa tam tie peniaze dostanú, je trošku zložitejšie, je tam časť DPH, odvody členských krajín a tak ďalej. Ale samozrejme potom tie peniaze idú naspäť do členských krajín. Nie je to o tom, že si to zoberie Brusel. Sú to stále peniaze členských krajín.
Samozrejme, pre krajiny ako Slovensko je to o to významnejšie, že prispievame oveľa menej ako dostávame, alebo by sme potenciálne mohli dostať. Európske peniaze sú kľúčový parameter pre všetky investičné aktivity.
Hovorí sa, že 8 z 10 verejných investícií na Slovensku beží nejakým spôsobom z európskych peňazí, z európskych fondov. Kde sa Slovensko nachádza z hľadiska konvergencie k priemeru Európskej únie? Našou ambíciou bolo samozrejme dostať sa čo najbližšie, ale Slovensko sa niekde odklonilo z tej dráhy.
Keď sa pozeráme na tie grafy, tak do istého obdobia sme išli smerom k tomu, potom to bolo také vyrovnané, teraz to ide tak jemne, aspoň zatiaľ jemne, od toho. Kde robíme chybu? Alebo čo robíme zla? Alebo čo nerobíme?
Naozaj sa naplnilo to, o čom na Slovensku hovorili už možno pred viac ako desiatimi rokmi. Keď som bol štátny tajomník, mali sme projekt, do ktorého boli zapojené viaceré krajiny z nášho regiónu. A jednou z hlavných tém bolo, ako nepadnúť do tej pasce stredného príjmu.
To znamená, že krajina sa vie pomerne rýchlo posunúť na základe zahraničných investícií. Boom automobiliek u nás priniesol veľa kapitálu, pracovných príležitostí, HDP naozaj išiel prudko hore. Boli na konvergenčnej trajektórii k vyspelým krajinám.
Ale v nejakej fáze to už nestačí. Ak sa chce krajina posunúť naozaj k tomu priemeru alebo za priemer, musí prejsť na iný model ekonomiky.
Čiže analýza, že toto sa môže stať, tu bola pred desiatimi rokmi. Ale bohužiaľ sa to aj naplnilo a Slovensko je prípad krajiny, ktorá do toho padla. A prečo? Jednoducho sme sa nevedeli posunúť do produkcie s vyššou pridanou hodnotou, založenou na inováciách a nie na tom, že montuješ autá, alebo robíš tie jednoduchšie, nazvem to, manufaktúrne procesy.
Zase nechcem povedať, že je to celoplošné, však máme tu mnoho firiem s úspešným príbehom, spomeniem Eset, ktorý sa stal globálnou firmou. Ale bohužiaľ asi ich nie je toľko.
Jednak to a jednak to, buďme k sebe úprimní, že tie úspešné príbehy, napríklad Eset, sa stali napriek štátu, nie vďaka štátu a jeho politikám. Otázka je, či je to výsledok nedostatku politickej vôle a ambície, alebo toho, že tí politici uvažujú v krátkodobých cykloch a nerozmýšľajú dlhodobejšie.
Je to otázka politickej vôle, alebo je to nejaká intelektuálna lenivosť? V čom to je, že iní to dokázali a my nie? Čo treba urobiť, aby sme zase nabehli na tú konvergenčnú trajektóriu?
Chýba tu dlhodobejšia vízia, kam tú ekonomiku chcem posunúť. Samozrejme, sú tu určité fundamenty. Školstvo je jedným z nich. Ak chceš byť dobrý v inováciách, tak to je o ľuďoch a tých ľudí treba vychovať. A každý cíti, že naše školstvo nie je v dobrej kondícii. Ukazujú to aj rôzne štúdie, merania, PISA a podobne. Dostať sa zase na lepšiu trajektóriu, to nie je také jednoduché a je to zase dlhodobé.
Je tu mnoho zanedbaného. Nejaká solídna reforma školstva. Naše univerzity sú v rebríčkoch veľmi nízko, ak tam vôbec sú. Dôsledok je, že mladí idú preč, čiže strácame tie najlepšie mozgy. A mnohí sa nevrátia. Ten fundament je naozaj o ľuďoch. A keď tí ľudia nie sú a nemajú podmienky na to, aby mohli svoj talent rozvíjať, tak to má aj tento negatívny dopad.
Čiže ako keby sme ostali v takomto našom uzavretom kruhu politikárčenia a politickej neschopnosti, Nemyslím, že by tu neboli schopní ľudia, ktorí vedia tú stratégiu nadizajnovať. Ale jedna vec je dať to na papier, a druhá to politicky realizovať. A toto nám chýba.
Takže pokiaľ sa tento začarovaný kruh nezmení, aby vlády mali trošku dlhodobejšiu víziu a nebolo to od jedného mantinelu k druhému, tak asi sa veľmi nepohneme.
Ak sa pozrieme na Poľsko, je to tam politicky extrémne polarizované. Ale vedia sa zhodnúť na niektorých dlhodobých ekonomických víziách, vedia oveľa lepšie využívať európske peniaze. Aj toto je naša slabina, že potenciál európskych fondov, sme nevedeli využiť tak dobre, ako by sa dalo.
K koncu každého obdobia naháňame projekty, aby sme minuli tie peniaze a potom idú aj na projekty, ktoré možno až taký zmysel nemajú. U našich severných susedov to asi tiež nie je úplne ideálne, ale v globále boli a sú schopní tie peniaze a možnosti, ktoré EÚ poskytuje, využiť lepšie.
Začína sa rokovanie o ďalšom finančnom cykle EÚ, o viacročnom finančnom pláne. Aké budú hlavné priority? V minulom dobí to bol ta zelená ekonomika, teraz sa do popredia dostávajú otázky obrany a konkurencieschopností. Kde ste v tom procese a ako to asi bude vyzerať?
Momentálne sa vedú prípravné debaty na úrovni Európskej komisie, ktorá pripravuje nový finančný rámec. Okolo leta by mali byť návrhy na stole, to znamená aj celkový rámec a rozdelenie toho 1% HDP, prioritizácia. Potom budeme diskutovať jednotlivé programy, čiže kohézia, poľnohospodárstvo, veda, výskum atď. A v roku 2027 sa si lídri na samite dohodnú ako bude nové obdobie nastavené.
Sú tu určité jasné trendy z hľadiska toho, kde sa bude oproti minulosti dávať viac peňazí. Obrana je jednoznačný kandidát. Tam je zhoda, že treba viac investovať do obrany, ktorá bola na európskej úrovni silne poddimenzovaná.
Trend je, že viac sa pôjde do programov podpory vedy, výskumu, priemyslu. Práve v súvislosti s tým, že treba podporovať tú tranzíciu, teda bude posun na podporu priemyselných odvetví, ktoré sú energeticky náročné. Asi pôjde trochu menej peňazí do poľnohospodárstva, a na klasickú kohéziu.
Ale potom je otázka, akým spôsobom budú tieto európske peniaze využívané zo strany členských krajín. A tu ten trend ide tým smerom, že bude treba o tie finančné prostriedky viac zabojovať aj v súťaži s inými krajinami. Mnohé programy sú založené na tom, že je tu európsky balík peňazí a kto dá lepší projekt, tak z neho môže čerpať a benefitovať.
Naša slabosť bola vždy v tom, že práve z takýchto programov sme nevedeli až tak dobre čerpať. Vždy bol problém vyčerpať to, čo sme mali „v obálke“ a nie to ešte ísť o jednu ligu vyššie a ísť do súťaže s ostatnými.
Čiže sme vlastne takí majstri nepremenených šancí, ktoré si aj sami vytvoríme. Však v tých negociáciách sme neboli zlí. Vyrokovali ste pomerne úspešne a dosť veľa peňazí pre Slovensko. Otázka je skôr, ako to dokážeme efektívne využiť.
Z tohto hľadiska, s akou taktikou by malo prísť Slovensko na tie vyjednávania o budúcom viacročnom finančnom pláne?
Zrejme pôjdeme tou klasickou cestou a sústredíme sa na tie finančné prostriedky, ktoré sú pre krajinu isté. Čiže tá taktika bude taká, aká bola aj predtým. Snažiť sa zachovať silnú kohéznu politiku, relatívne silné poľnohospodárstvo. Lebo z toho máme potenciál získať asi najviac.
Ale trend je opačný. Čiže tie negociácie budú z nášho pohľadu stále ťažšie a ťažšie. Hovorili sme o tej obrane. Ten rozpočet bude oveľa vyšší, ako bol. Osobne si myslím, že by tu bol potenciál pre Slovensko, aj s ohľadom na históriu aj na to, že je tu nejaká báza. Takže sústrediť sa na to, aby mali naše firmy z tých obranných peňazí väčší benefit. Toto by bola dosť zásadná výzva. Pristupovať k tomu rozumne, dobre si nastaviť vyjednávanie, ale potom hlavne implementáciu tak, aby sme vedeli z toho budúceho balíka dostať na Slovensko čo najviac. Ale treba to ukotviť aj doma, v zmysle, že tu bude nejaký rámec na podporu obranného priemyslu.
A aj nejaká vízia. Ja mám rád ten prímer o Waynovi Gretzkom, tom slávnom americkom hokejistovi, ktorého sa pýtali, ako to hrá. A on hovorí, že ja vždy idem tam, kde puk bude, nie tam, kde je.
Ja mám niekedy pocit, že my chodíme aj tam, kde puk bol. Že ani nerozmýšľame nad tým, kde bude. V tejto kategórii sa asi musíme výrazne zlepšiť, ako nabehnúť na európske trendy a pozerať smerom do budúcnosti. Nezaoberať sa toľko sami s sebou, do miery, čo tu vieme sami spytlíkovať, ale pozrieť sa na to aj z perspektívy samotnej únie.
Ten Gretzkého fenomén – presne o tom sú mnohokrát negociácie v Bruseli. Mnohé krajiny, samozrejme tie najväčšie, ktoré majú najväčšiu váhu, tlačia politiky EÚ do tých oblastí, kde sú aj oni dobré. Čiže viem, že mám nejaký potenciál povedzme v obrane, tak aj tlačím tie únijné rámce práve do tej oblasti, lebo viem, že z toho budem vedieť dlhodobo benefitovať.
A hľadám partnerov v tých krajinách, ktorí sú v tom tiež dobrí, nie?
Samozrejme, o tom to je. Nechcem to nejak zľahčovať, že ide len o to vyčerpať peniaze. Samozrejme, musí to byť nejaký spoločný európsky záujem. A napríklad obrana je jednoznačne spoločný európsky záujem, lebo vieme, že do budúcna sa budeme musieť oveľa viac spoliehať sami na seba. Takže je tu politický cieľ, ktorý má zmysel a zároveň to ale viem využiť aj pre seba.
Na záver sa pýtam svojich hostí akú by nám odporúčali literatúru, alebo podcast k témam o ktorých sme hovorili.
V tomto som klasický európsky úradník. Skoro všetci ľudia, ktorí robia v európskych politikách si otvárajú ráno Politico, čo je taký, nechcem to znevažovať, že klebetník, ale je to sumár toho, čo sa aktuálne deje v Bruseli. Prináša zaujímavé informácie.
Musí to človek trošku filtrovať, lebo nie vždy sú úplne správne. Ale dá to taký prehľad, čo sa deje. Lebo Brusel je pomerne zložitý organizmus, takže človeku to dá taký trošku globálnejší prehľad. A potom sú to klasické zdroje informácií, Financial Times, Economist, to je tá bežná každodenná literatúra.
Pravdupovediac na nejakú hlbšiu literatúru moc času neostáva. Takže, možno teda aj sklamem, že nemám nejaké veľké tipy.
