Cirkus zvaný parlament sa nezaprel ani v jeseni a poskytuje svojim divákom jedno krásne predstavenie za druhým. Jedno také predstavenie sa znova týkalo „chudáka obnoviteľného zdroja“. Nebolo také veľkolepé ako koncom minulého roka, istotne aj preto, že známy nezaradený, konzervatívny a liberálny poslanec neprišiel s novou konšpiračnou teóriou o oligarchoch a finančných skupinách, ale predsa malo svoje grády. Opoziční poslanci sa pustili do novely zákona o podpore obnoviteľných zdrojov, pretože sa im nepáčil fakt, že v nej vláda zavádza aj podporu elektriny vyrobenej prostredníctvom plynov vznikajúcich v hutníckej výrobe. Vláda si tak splnila sľub, ktorý dala americkému investorovi pri jeho presviedčaní, aby neodišiel z veľkej košickej oceliarskej firmy. A toto opoziční poslanci nevedeli prehrýzť. Vykrikovali, urážali, chýbala tomu už len protestná samovražda od jednej „obyčajnej“ poslankyne pred vchodom parlamentu. Takže spomínalo sa všeličo okrem toho, ako konečne urobiť s podporou obnoviteľných zdrojov energií poriadok. Ani mne sa nepáči, že sa táto novela zákona prijímala účelovo, že prečo sme doteraz nevedeli o tak „významnom“ obnoviteľnom zdroji ako je hutnícky plyn, ale ľudia na východe Slovenska si vydýchli. Veľký americký investor, ktorého mimochodom do košickej oceliarne pustil pred niekoľkými rokmi bývalý premiér modrého charakteru, proste žiadal od vlády nejaké výhody, ktoré by ho presvedčili, aby zostal v Európskej únii, aj napriek jej politike v otázke emisných a iných limitov sťažujúcej jeho podnikanie. Proste normálne sprosté vydieranie, ktorému by podľahla každá vláda. Či by bola modrá, červená, oranžová, ružová, alebo nebodaj zložená zo samých Obyčajných ľudí. A to stačilo Američanom pri rokovaniach s vládou vytiahnuť len jediný tromf. V podobe hroziaceho prepúšťania tisícok ľudí. Rokovanie našich „vyvolených“ o novele zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energií sa tak nieslo iba v negativistickom duchu. A pritom sa v nej nájdu aj také skvelé veci, ako je zjednodušenie inštalácie malých domových slnečných elektrární a ich pripájanie do distribučných sietí, či posilnenie právomoci regulačného úradu v otázke možnosti zníženia výkupných cien zelenej elektriny až o 30 % oproti predchádzajúcemu obdobiu (doteraz to bolo 20 %), čo môže mať pozitívny vplyv na koncové ceny elektriny. Ale čo sme si do parlamentu nahnali, to tam máme.
Najhoršie na tom je, že keby boli pri vláde súčasní opoziční poslanci a v opozícii terajší vládni, tak by cirkus okolo zavádzania podpory šitej pre konkrétneho adresáta, mal presne ten istý scenár. Teda, Ficovci by vykrikovali hlúposti, a pozliepaná pravica by sa snažila udržať pracovné miesta na východe Slovenska aj za cenu novelizácie potrebných zákonov.
Zeleným nikdy nevyhoviete
Koncom minulého týždňa sa na ministerstve hospodárstva uskutočnilo verejné prerokovanie k budúcej energetickej politike, ktorá by nám mala určiť smer, kade sa máme pohybovať, aby sme mali dostatok všetkých potrebných energií a za čo najnižšie ceny. Samozrejme, že sa očakávali protesty zelených aktivistov, veď je to ich práca chrániť naše zdravie a životné prostredie. Ale, čo oni už požadujú, tak to nemá obdobu. Žiadna jadrová elektráreň, žiadna uhoľná, aj vodné sú zlé. Nedajbože zakopať nejakú rúru na plyn či ropu do zeme. No čistý návrat do jaskýň. Ja sa snažím chápať ich prácu respektíve poslanie, ale štýl práce: „dnes sa idem priviazať o atómovú elektráreň, lebo je pekné počasie, ale len aby nepršalo lebo minule som tam prechladol“, je prinajmenšom divný. Po celý čas mojej praxe, čo sa so zelenými dostávam chtiac-nechtiac do kontaktu, stále všetko skritizovali. Bohapusto a bez hanby. Ale večer, potom ako všetko a všetkých skritizovali, keď prišli domov, im určite nevadilo, že v žiarovke majú elektrinu z jadra a slávnostne jedlo v podobe párok si uvarili na plyne prúdiacom v plynovode zakopanom sto metrov od ich teplučkého príbytku. Ale asi to tak má byť.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
