Celý minulý týždeň sa niesol v podstate iba v znamení odkúpenia 49-percentného podielu Slovenského plynárenského priemyslu (SPP). Premiér Robert Fico sa spolu so svojou vládnou družinou a nemenovanými poradcami zo zákulisia nakoniec rozhodli, že kúpa plynárenskej matky je predsa len (hlavne pre nich) výhodná. A podľa predsedu vlády je tu minimálne aj jedna výhoda pre pospolitý ľud. A to, že ceny plynu, pre ním ochraňované a toľko zbožňované domácnosti, nám už nebude diktovať nejaký zahraničný investor, ale sám on. Podľa dostupných analýz a tvrdení ľudí, ktorí sa snažia celej problematike porozumieť, ekonomicky celá kúpa SPP nevyzerá pre štát dvakrát výhodná. Ale ako hovorí klasik: z čísiel sa ľudia nenajedia.
Štát získal nepochybne silný podnik s dominantným postavením na trhu so zemným plynom. A tu sa pre rozumný štát naskytá príležitosť, aby určoval budúcnosť trhu s dodávkami plynu. Je tu však jeden háčik. Ako sa dopracovať k tomu, aby sa štát správal rozumne. Ako dosiahnuť to, že do čela štátneho podniku sa nedostanú ľudia, ktorí nevedia, aký je rozdiel medzi plynom a elektrinou, ale spoľahlivo plnia tajné sny už spomínaných nemenovaných poradcov zo zákulisia. Na Slovensku je určite dostatok šikovných manažérov, ktorí by dokázali viesť podnik k spokojnosti celého národa. Lenže poradcovia zo zákulisia takých šikovných nechcú. Oni chcú hlavne poslušných manažérov a najlepšie hneď aj bez chrbtovej kosti. Bojím sa, že už ich majú pripravených.
Nič iné nám však nezostáva, ako do poslednej chvíle veriť v utópiu poctivých štátnych manažérov a donekonečna si s miernym úškrnom na perách opakovať tak známe: nádej umiera posledná.
Ešte jedna vec by ma na celej záležitosti zaujímala. Čo dostala česká firma Energetický a průmyslový holding, od ktorej kupujeme podiel v SPP. Či stačilo českému investorovi iba to, že sa zbaví v súčasnosti stratového podniku? Nechce sa mi tomu veriť.
Štát potichu pomohol jednej firme
Krik okolo odkúpenia akcií SPP prehlušil pomoc štátu podnikom, ktorí sú veľkí odberatelia elektriny. Ministri odklepli návrh svojho kolegu Tomáša Malatinského. Ten navrhol, aby veľkí žrúti elektriny prispievali na vyraďovanie jadrového odpadu ročne maximálne dva milióny eur. Na takzvaný zadný palivový cyklus, ktorý zahŕňa všetky podoby vyraďovania jadra a jadrových materiálov a odpadov, tak síce bude menej peňazí, ale minimálne jeden výrobca hliníka na strednom Slovensku si polepší ročne o približne päť miliónov eur. Žiarskej firme podáva štát pomocnú ruku už veľa rokov. Pre politikov je totiž jednoduchšie vysvetliť menej peňazí na vyraďovanie jadra, ako zástup nezamestnaných ľudí, ktorí by sa ocitli na úradoch práce po zatvorení podniku. Aj keď vyhrážanie sa podnikov prepúšťaním pracovníkov, vždy keď štát nepomôže, nie je kóšer. U nás však celkom zakorenený folklór.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
