Aj keď slovenských socialistov v súčasnosti ničia iné neenergetické kauzy, ich šéf v prípade Slovenských elektrární zdá sa, že rozohral kvalitnú vysokú hru patriotov. Treba si len dať pozor, aby jeho hra neslúžila iným.
Ako inak, aj minulý týždeň v slovenskej energetike patril Slovenským elektrárňam. Predseda vlády ako správny patriot najskôr začiatkom týždňa oznámil akcionárom slovenského dominantného výrobcu elektriny (Enel – 66 % akcií, štát – 34 % akcií), že štát im žiadnych zhruba 600 miliónov eur za odobratie Vodnej elektrárne Gabčíkovo nezaplatí, a že nech si nachystajú pre zmenu necelých 500 miliónov eur. Teda toľko vypočítali štátni účtovníci, že by mali elektrárne vrátiť štátu za údajne neoprávnené užívanie gabčíkovskej elektrárne počas zhruba deviatich rokov. Škoda len, že sumu neodpísali od elektrární. Teraz to totiž s istou dávkou humoru vyzerá tak, že štát má ustráchanejších účtovníkov, keďže pýtajú o 100 miliónov menej. Celá kauza Gabčíkovo tak pomaly, ale isto mieri na medzinárodnú arbitráž. Až tá rozhodne, keď my tu už asi nebudeme, kto má v celej veci pravdu. Aj keď istí opoziční politici, ktorí sa zrazu vynorili na energetickej scéne ako energetickí experti, už vedia, ako to celé dopadne. Takže, kto chce už dnes počuť verdikt, že štát je v tejto kauze porazeným, nech si ich kľudne vygooglí.
Chceme elektrárne
Celá kauza Gabčíkovo sa však vláde hodí aj do celej skladačky zvanej „Predaj 66-percentného podielu Slovenských elektrární“. Náš politický líder totiž minulý týždeň stihol taktiež oficiálne oznámiť, že Slovensko chce navýšiť svoj podiel v elektrárňach. A oznámil to hneď najvyššiemu šéfovi Enelu. Čiže štát sa bude snažiť získať od Talianov pod svoju kontrolu aspoň ďalší 17-percentný podiel. Tak, aby na konci dňa mal 51-percentný podiel s manažérskou kontrolou. Keď si zoberieme kauzu Gabčíkovo, kontrolu Najvyššieho kontrolného úradu SR, pokračujúce policajné vyšetrovanie, nedostavané Mochovce, potrebu rekonštrukcie tepelných elektrární, nevyrovnanie sa za privatizáciu z roku 2006 a ešte určite zopár ďalších kostlivcov, ktorí čakajú v elektrických skriniach, cena za 17-percentný podiel elektrární môže byť dosť smiešna. Čo vlastne už aj naznačil minister financií, ktorý povedal, že hodnota elektrární sa blíži k nule. K otáznej cene pribudla ešte jedna zaujímavá zápletka. Podľa premiéra Enel môže predať svoj podiel, musí sa však zaviazať, že zaručí dostavbu Mochoviec. Takže, ak by štát kúpil 17-percentný podiel, bol by väčšinovým vlastníkom, zodpovednosť za dostavbu mochoveckých jadrových blokov by však zostala na pleciach Talianov. Táto rovnica nejako nesedí. Aj keď premiér hovorí, že sa to dá právne zabezpečiť, čudoval by som sa Talianom, keby do niečoho takého šli. Tobôž, keď sa šéf Enelu vyjadril, že Slovenské elektrárne po skončení procesu predaja môžu mať až troch vlastníkov. Takže kľudne by sa mohlo podľa želaní premiéra stať, že Enel ako napríklad 5-percentný akcionár elektrární bude zodpovedať za dostavbu Mochoviec a zvyšní dvaja akcionári (štát + nový investor) si budú v zákryte pripravovať nožnice a pásku na oficiálne spustenie blokov. Môžeme si myslieť o Talianoch čo len chceme, ale takú sprostosť by snáď neurobil ani investor s IQ vyšumený acylpyrín.
Je to patriot?
Aj keď slovenských socialistov v súčasnosti ničia iné neenergetické kauzy, ich šéf v prípade elektrární zdá sa, že rozohral kvalitnú vysokú hru patriotov. Treba si len dať pozor, aby jeho hra neslúžila iným. To by potom slovíčko „patriot“ nebolo na správnom mieste. Uvidíme, kto ešte v hre o elektrárne vytiahne aké tromfy.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
