Dnes už je potrebná najmä veľká odvaha, neskutočná snaha a malý zázrak. Presvedčiť totiž všetky členské krajiny Európskej únie, aby sa podriadili a prijali predstavu Slováka o novom spoločnom energetickom trhu, bude nadľudská úloha.
Zostalo ešte veľa ekologických zelených zdrojov, na ktoré si musíme priplatiť, keď túžime po zelenej elektrine. Aj pri nich však regulačný úrad takmer z roka na rok znižuje výkupnú cenu nimi vyrobenej elektriny. Nebude tomu inak ani od budúceho roka, kedy sa výkupná cena elektriny zníži pri všetkých podporovaných zelených zdrojoch.
Bytové spoločenstvá, ktoré sa v súčasnosti rozhodujú, že si nejakú kotolničku vo svojej bytovke postavia, nech si dajú veľký pozor na sľuby kotlikárov. Veľká väčšina z nich (česť výnimkám) je totiž zaradená do už známej kategórie Šmejdi.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení napríklad nič nehovorí o ďalšom spätnom odkupovaní už raz sprivatizovaných strategických, teda aj energetických podnikov. A to minimálne dvaja lídri z čerstvej vládnej štvorkoalície sa neraz bili do pŕs, že treba toho čo najviac skúpiť naspäť do rúk štátu.
Mohli by sme byť názoru, že všetky činnosti sa vykonávajú podľa plánu a Európska únia sa progresívne blíži ku snu o zelenej budúcnosti. Význam a konečné efekty programu sú nepopierateľné, no o kvalite a efektívnosti opatrení zameraných na reformu energetického sektora sa dá pochybovať.
Nový minister hospodárstva, ktorý stojí za „štátnym prevratom“ vo Vodnej elektrární Gabčíkovo, chce do rúk štátu prikúpiť naspäť akcie Slovenských elektrární.
Minulý týždeň sa stretol náš premiér so šéfom Gazpromu. Stretnutie chcela slovenská strana utajiť. Vytvoril sa tak priestor na krásne, ale úplne zbytočné špekulácie.
Publikované programy politických strán a pokus serveru vEnergetike s cieľom získať od kandidujúcich strán priame a špecifické odpovede k téme energetickej efektívnosti bez prekvapenia ukázali, že táto téma nie je pre nikoho prioritou.
Slovenské domácnosti, ktoré prejavili záujem o štátnu podporu na malé obnoviteľné zdroje, už čoskoro dostanú poukážky. Tie si budú musieť uplatniť do 30 dní. Čiže im môžu stavať solárne panely aj počas vianočných sviatkov.
Čaro zvyšovania energetickej efektívnosti spočíva v tom, že prostriedky investované do opatrení na jeho dosiahnutie sa vrátia vo forme ušetrených nákladov na (ne)spotrebovanú energiu.
Premiér Robert Fico chce podpísať so starým ako aj s novým vlastníkom Slovenských elektrární memorandum o opcii štátu na kúpu 17-percentného podielu. Zainteresované strany vraj s tým problém nemajú. Bude aj tu platiť staré známe, niečo za niečo?
Bude zaujímavé sledovať, ako budú traja kohúti na jednom elektrárenskom smetisku fungovať. Trojica v podobe rozmarného štátu, tvrdých biznismenov a investora z juhu Európy, kde systém maňana veselo funguje, to bude mať veľmi pestré.
Štát sa s talianskym Enelom stále nedohodol na vyrovnaní sa za privatizáciu spred takmer desiatich rokov. Či ide zo strany štátu o premyslenú vysokosofistikovanú taktiku ťažko povedať. Možno ide len o obyčajnú neochotu štátu pomôcť Talianom zbaviť sa svojho podielu v elektrárňach za lepšiu cenu.
Poslanci parlamentu sa odmietli zoznámiť s výsledkami kontroly v slovenskom dominantnom výrobcovi elektriny. A to aj napriek tomu, že samotný šéf NKÚ posunul výsledky kontroly generálnej prokuratúre s podozrením, že niečo nekalé sa v Mochoviac dialo.
V prípade, že EPH získa Slovenské elektrárne, bude sa musieť tento československý hoding veľmi snažiť, aby svoje energetické a finančnícke schopnosti potvrdil. Kúpia totiž podnik, ktorý ešte stále stavia atómovú elektráreň v Mochovciach, ktorý prevádzkuje tepelné elektrárne len na silu a ktorý sa súdi či háda so štátom na takmer všetkých frontoch.
Regulátor má podozrenie, že distribučky si dávajú do nákladov fiktívne majetky. Ak je pravdou, to čo tvrdí, tak ide o distribučných čarodejníkov. Veď sa im darilo klamať regulátora viac ako osem rokov. Regulátora, o ktorom predseda vlády vyhlasuje, že má vďaka jeho vláde silné kompetencie.
Slovenskí energetici nenašli v druhom sociálnom vládnom balíčku nič, čo by ich mohlo pri ich podnikaní vyrušovať. Určite by sa nepotešili, keby museli pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami robiť na základe vládneho rozkazu sociálnu politiku štátu.
Minulý týždeň spustili do komerčnej prevádzky slovensko-maďarský plynovod. Nekonala sa žiadna tlačovka, žiadna slávnosť, žiadne prestrihávanie pásky. Možno sa už nechceli premiéri oboch krajín cítiť trápne, keďže oni uviedli plynovod do života slávnostným zakrútením poslednej matky ešte v marci minulého roka.
Ukrajinci na nás pre plyn bonzovali Európskej únii. Na jednej strane sa dá pochopiť zúfalý krok zúfalých Ukrajincov, keďže sa boja, že ich ruský brat znova od plynu odstaví, ale toto už prestrelili.
Do konca tohto roka chce taliansky Enel predať len časť z predávaného podielu. Slovenská vláda má tak šancu pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami dostať k vysnívanému 17-percentnému podielu, čím by sa štát stal 51-percentným akcionárom Slovenských elektrární.
Lobing slovenského predsedu vlády v Rusku za plánovaný plynovod Eastring môžeme pochváliť. Aj keď je otázne, aký bol silný. Ako dlho sa slová nášho predsedu vlády o tomto projekte udržali v mozgových závitoch ruského prezidenta Putina, či predsedu vlády Medvedeva.
Slovenský premiér si môže udeliť červený plusový bodík za to, ako sa mu podarilo predaj elektrární zamotať, vďaka čomu môže vyjsť z celej záležitosti ako víťaz. Čo sa mu určite bude hodiť pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami.